Bratislava 31. augusta (RV) Koľko svetla môže tomuto svetu priniesť človek, keď sa nechá viesť Bohom – koľko nádeje a dobra, ktoré nedokáže zastaviť ani smrť. O tomto sa mohli presvedčiť účastníci poslednej rozlúčky s 37-ročnou slovenskou etnologičkou a misijnou dobrovoľníčkou Emíliou Bihariovou, ktorá tragicky zahynula v Tanzánii 12. augusta. Zádušná svätá omša spojená s pohrebnými obradmi sa konala v stredu 28. augusta v jej rodných Smoleniciach.Preplnený kostol Narodenia Panny Márie tiež svedčil o tom, čo počas slávenia zaznelo viackrát: Emília mala dar spájať ľudí. Rozlúčiť sa s ňou okrem rodiny a rodákov prišli aj jej kolegovia z Katedry etnológie a mimoeurópskych štúdií FF UCM v Trnave, kde v roku 2017 získala doktorát a kde v poslednom období pracovala, ako aj množstvo priateľov zo Slovenska i zahraničia. Na pohreb pricestovala z ďalekej Tanzánie predstaviteľka univerzity v tanzánskom Dar es Salaame, ktorá kvôli získaniu víz musela cestovať až do Kene. Pri svätej omši koncelebrovalo viacero kňazov, hlavným celebrantom bol smolenický farár Vladimír Kiš.
Pohreb ako slávnosť viery, nádeje a lásky
„Tento pohreb sa stáva skutočnou slávnosťou – slávnosťou viery, nádeje a lásky slávnosťou spoločenstva, ktoré ďakuje za jej naplnený život, za jej veľké srdce, za spoločenstvo, ktoré vytvára a naplňuje.“ Tieto slová zazneli v kázni Emíliinho dlhoročného priateľa a rodáka zo Smoleníc Juraja Vitteka – kňaza, patriaceho do Kongregácie Oratória sv. Filipa Neriho, ktorý momentálne pôsobí v Bratislave-Petržalke.
V homílii okrem iného spomenul: „Mnohí si nad tebou v týchto dňoch povzdychli: prečo Boh dopustil, že si zahynula taká mladá? Tragédiou nie je, že zomrie mladý človek. Tragédiou je, keď človek svoj život premárni. Ty si ho nepremárnila. Keď zomrie mladý človek, ľudia si to akosi viac všimnú. Tvoja smrť sa stala zaujímavou aj pre médiá a mnohí, čo ťa ani nepoznali o tebe diskutujú. Ale zaujímavá nie je tvoja smrť. Zaujímavý a príťažlivý je tvoj život. Kiež by si všimli aj tvoju vieru, tvoje hodnoty, tvoje srdce.“
Vytrvalosť a odvaha pomáhať a meniť veci aj za cenu vlastného pohodlia
O mnohých Emíliiných cnostiach, kvalitách a daroch sa okrem homílie hovorilo aj v štyroch svedectvách (pohrebných príhovoroch), ktoré zazneli v závere svätej omše: Obdivuhodný všestranne talentovaný človek s veľkým srdcom, ktorý vie spájať ľudí, pomáha im stávať sa lepšími, vie priamo povedať pravdu, opustiť svoje pohodlie, nositeľka nádeje, človek s hlbokou vierou, s údivom a rešpektom voči každému človeku. Bola pohodová, s úsmevom na tvári, dokázala brať život taký, aký bol, a to na základe viery. To sú len niektoré z Emíliiných charakteristík, ktoré zazneli v svedectvách.
V rámci nich vystúpili: riaditeľ arcibiskupského úradu v Trnave, notár a niekdajší smolenický farár Peter Šimko, vedúca Katedry etnológie a mimoeurópskych štúdií FF UCM v Trnave doc. Mgr. Katarína Slobodová Nováková, PhD., ďalej reprezentantka tanzánskej Univerzity v Dar es Salaame, s ktorou Emília pracovala na projekte spolupráce so svojou univerzitou a Marianna Hudcovičová za smolenickú farnosť a redakčnú radu farského časopisu Smolenický posol, do ktorej patrila i Emília.
Žiť život naplno každý deň, konať dobro
Tá vo svedectve okrem iného uviedla: „Ema milovala život. Snažila sa ho žiť naplno každý deň. Čo keby sme v tom pokračovali, keďže ona už prišla do cieľa na tejto zemi? Nemusíme ísť do Afriky, stačí byť dobrým človekom tam, kde žijeme, študujeme, pracujeme. Stačí byť vnímavý a robiť dobro tam, kde sme, ako to robila ona. Každý si povie: „Ja nikomu nič zlé nerobím. Fajn. A robíš niečo dobré?“ Ema nikomu nič zlé nerobila. Ale to jej nestačilo. Každý deň sa vnímavo pozerala okolo seba a robila dobro, kde to bolo potrebné. Usmiala sa, pozdravila sa, pomohla, postavila... Ema nás totižto predbehla, a preto už v takom mladom veku bola pripravená pre nebo.“
Neoblomná viera v dobro a v dobro ľudí, pevná vôľa, priateľskosť, pokora, radosť a úsmev - to sú ďalšie črty vystihujúce Emíliu. Zaspomínali si na ňu aj jej spolužiaci z univerzitných čias: Ivana Jandurová, ktorá s ňou zároveň strávila pol roka v USA a pol roka v Juhoafrickej republike počas programu Work & Travel, ďalej Jozef Richnavský a Stanislava Varínska:
Rozhovor so spolužiakmi z univerzity
O láske Emílie k Afrike a Tanzánii hovorí v rozhovore jej niekdajšia profesorka a školiteľka doc. Viera Vilhanová, ktorá momentálne pôsobí v Ústave orientalistiky SAV.
Dobrovoľníčky Emília a Zuzka v Tanzánii
„To, čo Emíliu veľmi vystihovalo, je odvaha a vytrvalosť – nebáť sa prežívať vieru, dodržiavať prikázania a nevyberať si z toho len to, čo nám vyhovuje. Odvaha pomáhať, odvaha meniť veci k lepšiemu aj za cenu vlastného pohodlia“. Takto charakterizuje svoju priateľku Emíliu Zuzana Helienková (za slobodna Ďuríková), s ktorou spoločne založili cirkevnú škôlku a školu v Tanzánii. V rozhovore pre Vatican News hovorí o ich začiatkoch v tanzánskom Shelui o Emíliinom vzťahu ku kmeňu Datogov i o tom, ako Emília ovplyvnila jej život i vieru.
ROZHOVORY je možné nájsť TU.
Pripravila: Zuzana Klimanová
