TK KBS

Dnes je utorok 15. 10. 2019   Meniny má Terézia       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  október  >>
poutstštpisone
 123456
78910111213
14151617181920
21222324252627
28293031   

  Top témy
Všetky
Synoda o Amazónii

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pozdrav pápeža pri modlitbe „Otče náš“ v pravoslávnej katedrále
P:3, 31. 05. 2019 18:40, ZAH



Rumunsko 31. mája (RV) Prinášame plné znenie pozdravu Svätého Otca Františka pri modlitbe „Otče náš“ v novej pravoslávnej Katedrále Spásy ľudu v Bukurešti, ktorý predniesol 31. mája 2019.

Vaša svätosť, drahý brat, drahí bratia a sestry!

Chcem vyjadriť svoju vďaku a dojatie z toho, že sa nachádzam v tomto svätom chráme, ktorý nás zhromažďuje zjednotených. Ježiš povolal bratov Ondreja a Petra, aby zanechali siete a spoločne sa stali rybármi ľudí (porov. Mk 1,16-17). Vlastné povolanie nie je úplné bez bratovho povolania. Dnes chceme spoločne bok po boku „spustiť sieť“,  zo srdca krajiny pozdvihnúť spoločnú modlitbu Otče náš. V nej je obsiahnutá naša identita synov, a dnes osobitným spôsobom bratov, ktorí sa modlia bok po boku. Modlitba Otče náš obsahuje istotu prísľubu, ktorý dal Ježiš svojím učeníkom: „Nenechám vás ako siroty“ (Jn 14,18) a ponúka nám dôverovať mu, aby sme dostali a aj prijali dar v podobe brata. Chcem sa preto podeliť pár slovami ako prípravu na modlitbu, ktorú budem prednášať za naše bratské putovanie a aby Rumunsko mohlo vždy byť domovom pre všetkých, krajinou stretávania sa, záhradou, kde rozkvitá zmierenie a spoločenstvo.

Zakaždým, keď sa modlíme „Otče náš“ potvrdzujeme, že slovo Otec nemôže zostať bez vypovedania náš. Zjednotení v Ježišovej modlitbe, zjednocujeme sa aj v jeho prežívaní lásky a v orodovaní, čo nás vedie povedať: Otče môj a Otče váš, Boh môj a Boh váš (porov. Jn 20,17). Je to pozvanie, aby sa to „moje“ premenilo na naše a to naše sa potom stalo modlitbou. Pomôž nám, Otče, aby sme život brata brali vážne, aby sme jeho príbeh urobili naším. Pomôž nám nesúdiť brata za jeho činy a obmedzenia, ale ho najskôr prijať ako tvojho syna. Pomôž nám, Otče, víťaziť nad pokušením cítiť sa ako starší bratia, ktorí tým, že sú v strede, zabúdajú na dar v podobe toho druhého (porov. Lk 15,25-32).

Teba, ktorý si na nebesiach – na tých nebesiach, ktoré objímajú všetkých a kde dávaš vychádzať slnku nad dobrých i zlých, nad spravodlivých i nad nespravodlivých (porov. Mt 5,45) – Teba prosíme o tú svornosť, ktorú sme na zemi nedokázali zachovať. Prosíme o ňu na príhovor toľkých všetkých bratov a sestier vo viere, ktorí teraz spoločne prebývajú v tvojom nebi po tom, čo uverili, milovali a veľa si vytrpeli, a to i v dnešných dňoch, iba za to, že sú kresťanmi.

Ako oni, aj my chceme posväcovať tvoje meno tým, že ho postavíme do centra všetkých našich záujmov. Nech je to tvoje meno, Pane, a nie to naše, čo nás rozhýbe a podnieti k činom kresťanskej lásky. Koľkokrát našu modlitbu obmedzujeme na žiadanie darov a na zoznamy prosieb, zabúdajúc na to, že prvoradá vec je chváliť tvoje meno, klaňať sa tvojej osobe, aby sme potom v osobe brata, ktorého si postavil vedľa nás, rozpoznali tvoj živý odraz. Uprostred toľkých vecí, ktoré sa pomíňajú a za ktorými sa ženieme, pomôž nám, Otče, hľadať to, čo pretrvá: tvoja prítomnosť a prítomnosť brata.

Sme v očakávaní príchodu tvojho kráľovstva: prosíme oň a túžime po ňom, lebo vidíme, že dynamiky tohto sveta mu nezodpovedajú. Sú to dynamiky zamerané na logiku peňazí, osobného prospechu, moci. Keď sa nachádzame ponorení v stále bezuzdnejšom konzumizme, ktorý nás okúzľuje iskrivým, no prchavým ligotom, pomáhaj nám, Otče, veriť v to, čo sa modlíme: zriecť sa pohodlných istôt moci, podvodných lákadiel svetáckosti, prázdnej domýšľavosti, že si vystačíme sami, pokrytectva starajúceho sa o zovňajšok. Takto nestratíme zo zreteľa to Kráľovstvo, do ktorého nás ty voláš.

Buď vôľa tvoja, nie naša. Božou vôľou je spása všetkých. Potrebujeme, Otče, rozšíriť horizonty, aby sme v našej obmedzenosti neokliesnili tvoju milosrdnú spásnu vôľu, ktorá chce objať všetkých. Pomôž nám, Otče, a pošli nám, ako na Turíce, Ducha Svätého, pôvodcu odvahy a radosti, aby nás pobádal ohlasovať radostnú zvesť Evanjelia poza hranice našich pospolitostí, našich jazykov, našich kultúr, našich národov.

Každý deň ho potrebujeme, chlieb náš každodenný. On je chlebom života (porov. Jn 6,35.48), ktorý nám dáva cítiť, že sme milovanými synmi a dcérami a ktorý zasycuje každú našu samotu a osirelosť. On je chlebom služby: keď sa dáva lámať, aby bol naším služobníkom, žiada od nás, aby sme si slúžili navzájom (porov. Jn 13,14). Otče, keď nám dávaš každodenný chlieb, živ v nás clivú túžbu po bratovi a potrebu slúžiť mu. Keď prosíme o každodenný chlieb, prosíme ťa tiež o chlieb pamäti, o milosť upevňovať spoločné korene našej kresťanskej identity, ktoré sú nevyhnutné v čase, keď ľudstvo, a zvlášť mladé generácie, riskujú, že sa ocitnú vykorenené uprostred mnohých nestálych (dosl. „tekutých“) situácií, neschopné dať životu pevný základ. Chlieb, o ktorý prosíme, s jeho dlhým príbehom od siatby až po klas, od žatvy až po položenie na stôl, nech v nás vzbudí túžbu stať sa trpezlivými pestovateľmi spoločenstva, ktorí budú neúnavne dávať vzklíčiť semiačkam jednoty, dávať vykysnúť dobru, ktorí budú vždy konať po boku brata: bez upodozrievania či odstupu, bez nanucovania či homologizovania (potierania svojrázov), v spolunažívaní vzájomne zmierených rozdielností.

Chlieb, o ktorý dnes prosíme, je tiež chlebom, ktorý mnohým dennodenne chýba, zatiaľ čo hŕstka iných ho má nadbytok. Otče náš nie je modlitbou, ktorá má uchlácholiť, ale volaním proti hladomoru lásky našich čias, proti individualizmu a ľahostajnosti, ktoré znesväcujú tvoje meno, Otče. Pomôž nám, aby sme mali hlad darovať sa. Pripomínaj nám, zakaždým keď sa budeme modliť, že pre život sa nepotrebujeme zakonzervovať, ale sa lámať; deliť sa, nie zhŕňať; zasycovať hlad druhých viac než plniť seba samých, lebo blahobyt je len vtedy ozajstný, ak ho majú všetci.

Vždy, keď sa modlíme, prosíme, aby nám boli odpustené naše viny. Chce to odvahu, lebo zároveň sa zaväzujeme odpúšťať našim vinníkom. A tak potrebujeme nájsť silu zo srdca odpustiť bratovi (porov. Mt 18,35), tak ako ty, Otče, odpúšťaš naše hriechy: hodiť za chrbát našu minulosť a spoločne objať prítomnosť. Pomôž nám, Otče, nepoddať sa strachu, nevnímať otvorenosť ako hrozbu; pomôž nám mať silu odpustiť si a kráčať ďalej, mať odvahu a neuspokojiť sa s pokojným životom, ale neustále nanovo, s priezračnosťou a úprimne hľadať tvár brata.

A keď zlo, číhajúce predo dvermi srdca (porov. Gn 4,7), nás bude vťahovať do uzavretosti v nás samých; keď pokušenie k izolácii zosilnie a bude zastierať podstatu hriechu, ktorou je vzdialenie sa od teba a od nášho blížneho, vtedy nám opäť pomôž, Otče.

Dodaj nám silu nachádzať v bratoch tú podporu, ktorú si nám ty postavil po boku, aby sme kráčali k tebe, a mať spoločne odvahu povedať: „Otče náš“. Amen.

Teraz prednesme modlitbu, ktorú nás naučil Pán.

Preložila: Slovenská redakcia VR



( TK KBS, RV mk, jb; ml; pz ) 20190531035   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 363 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019