Vatikán 21. mája (RV) V pondelok 20. mája sa pápež František v Synodálnej aule vo Vatikáne prihovoril 239-člennej Konferencii biskupov Talianska pri otvorení jej 73. plenárneho zhromaždenia. Až do štvrtka sa budú talianski biskupi zaoberať otázkami novej misijnej prítomnosti Cirkvi a návrhom pastoračných smerníc na päťročné obdobie, ako aj niektorými konkrétnymi otázkami, ako sú napr. nové normy na ochranu neplnoletých.Svätého Otca Františka, ktorý má ako Rímsky biskup aj titul Prímasa Katolíckej cirkvi v Taliansku, privítal včera podvečer v Synodálnej aule kardinál Gualtiero Bassetti. Arcibiskup Perudže je na čele Konferencie biskupov Talianska od roku 2017. Pápež František sa vo svojom príhovore zameral na tri témy. Ponajprv vysvetlil vzájomný vzťah synodality a kolegiality, pričom sa zmienil aj o možnosti zorganizovania biskupskej synody v rámci Talianska.
Po druhé, v súvislosti s reformou cirkevných procesov nulity manželstva zdôraznil potrebu uvádzať v rámci špecifických talianskych pomerov do praxe motu proprio Mitis Iudex Dominus Iesus z roku 2015. Spomenul najmä princípy blízkosti, rýchlosti a bezplatnosti v súdnych procedúrach a tiež zriaďovanie diecéznych tribunálov tam, kde ešte neexistujú.
Do tretice sa Svätý Otec zameral na vzťahy biskupa s kňazmi, aby boli založené na Kristovej láske. Kňazský zbor má byť ako jedna rodina s biskupom ako otcom a starším bratom, bez uprednostňovania a robenia rozdielov voči jednotlivým kňazom podľa sympatií či antipatií, aby sa necítil bokom ani taký kňaz, ktorý je introvertný či s problémami. Vo svojom príhovore to pápež František vyjadril týmito slovami:
„Vzťah medzi biskupom a jeho kňazmi je založený na bezpodmienečnej láske dosvedčenej Ježišom na kríži, ktorá predstavuje jediné ozajstné pravidlo správania pre biskupov a kňazov. V skutočnosti, kňazi sú našimi najbližšími spolupracovníkmi a bratmi. Sú tým najbližším blížnym! Ten vzťah je založený aj na vzájomnej úcte, ktorá vyjadruje vernosť Kristovi, lásku k Cirkvi, priľnutie k Dobrej novine. Hierarchická jednota spoločenstva sa v skutočnosti rúca, keď je infikovaná akoukoľvek formou moci či osobného sebauspokojenia; ale naopak sa posilňuje a rastie, keď ju objímame v duchu úplného sebaodovzdania a služby Božiemu ľudu.
My biskupi máme povinnosť byť prítomní a blízki kresťanskému ľudu, no osobitne našim kňazom, bez diskriminácie a bez uprednostňovania. Skutočný pastier žije uprostred svojho stáda a svojich presbyterov a vie načúvať všetkým a prijímať ich bez predsudkov.
Nesmieme upadnúť do pokušenia byť nablízku len tým kňazom, ktorí sú sympatickí či pochlebovační a vyhýbať sa tým, ktorí sú podľa biskupa nesympatickí či skúpi na slovo; zverovať všetku zodpovednosť kňazom, ktorí prejavujú ochotu alebo „šplhúňom“ a odrádzať kňazov introvertných, tichých či plachých, prípadne problémových.
Treba byť otcom všetkých svojich kňazov; zaujímať sa o všetkých a vyhľadávať ich; navštevovať všetkých; vedieť si vždy nájsť čas na počúvanie zakaždým, keď o to niekto požiada alebo keď to potrebuje; postarať sa, aby sa každý cítil oceňovaný a povzbudzovaný zo strany svojho biskupa. Aby som bol praktický: ak biskup dostane telefonát od kňaza, nech odpovie v ten deň, najneskôr na druhý deň, takto ten kňaz bude vedieť, že má otca.
Drahí spolubratia, naši kňazi sa cítia sústavne pod mediálnym atakom a často zosmiešňovaní alebo odsudzovaní z dôvodu niekoľkých pochybení alebo zločinov niektorých ich kolegov, a veľmi potrebujú nachádzať vo svojom biskupovi osobu staršieho brata a otca, ktorý ich povzbudzuje v ťažkých obdobiach, stimuluje ich k duchovnému a ľudskému rastu, potešuje ich pri neúspechoch; napráva ich s láskou, keď pochybia; utešuje ich, keď sa cítia osamelí; pozdvihuje ich, keď padnú. Toto si vyžaduje predovšetkým blízkosť našim kňazom, ktorí potrebujú nachádzať u biskupa otvorené dvere i jeho srdce. Žiada si to byť biskupom-otcom, biskupom-bratom!“
