Vatikán 4. apríla (RV) Štát, národ, nacionalizmus a medzinárodná spolupráca – to sú kľúčové slová príhovoru pápeža Františka členom Pápežskej akadémie sociálnych vied, ktorých prijal na audiencii 2. mája. Prinášame myšlienky Svätého Otca s citáciami ťažiskových častí jeho prejavu.Približne 50 odborníkov, s ktorými sa Svätý Otec stretol v Klementínskej sále, sa v dňoch 1. – 3. mája vo Vatikáne zúčastnilo na plenárnom zasadaní Pápežskej akadémie sociálnych vied na tému: Národ, štát, národný štát (Nation, State, Nation-State).
Svätý Otec osobitne pozdravil nového predsedu Pápežskej akadémie sociálnych vied prof. Stefana Zamagniho a skonštatoval, že téma, ktorej sa tohto roku akadémia venuje, je výsostne aktuálna. Vo svojom príhovore vyšiel zo súčasnej reality vo svete: „Máme žiaľ pred očami situácie, v ktorých niektoré národné štáty realizujú svoje vzťahy viac v duchu súperenia než spolupráce.“
Láska k vlasti a jej deviácia v nenávisti k iným
„Cirkev vždy vyzývala k láske k vlastnému národu, vlasti, k rešpektovaniu pokladu rozličných kultúrnych vyjadrení, obyčajov a zvykov i správnych spôsobov života zakorenených v národoch. Cirkev však zároveň varovala osoby, národy i vlády pred úchylkami tejto spätosti, keď sa stáva vylučovaním a nenávisťou k iným, keď sa stáva konfliktným nacionalizmom, ktorý stavia múry, ba dokonca rasizmom alebo antisemitizmom. Cirkev s obavami pozoruje tak trochu všade vo svete nové vynáranie sa agresívnych prúdov voči cudzincom, osobitne imigrantom, ako aj toho vzrastajúceho nacionalizmu, ktorý opomína spoločné dobro.“
Štát v rukách dominantnej skupiny potláčajúcej menšiny
Aj keď je všeobecne uznávané, že „štát má slúžiť človeku a prirodzeným zoskupeniam, ako je rodina, kultúrna skupina, národ ako vyjadrenie vôle a hlbokých zvykov nejakého ľudu, spoločného dobra a pokoja“, skutočnosť je mnohokrát iná, uviedol pápež:
„Príliš často sú však štáty v područí záujmov nejakej dominantnej skupiny, najmä z dôvodov ekonomického zisku, ktorá potláča, okrem iných, etnické, jazykové alebo náboženské menšiny, ktoré sú na ich území.“
Vzťah k migrantom prezrádza postoj k ľudskej dôstojnosti
Svätý Otec ďalej poukázal konkrétne na problém migrantov:
„Spôsob, akým nejaká krajina prijíma migrantov, odhaľuje jej víziu ľudskej dôstojnosti a jej vzťah k ľudstvu. Každá ľudská osoba je členom ľudstva a má rovnakú dôstojnosť. Keď je nejaký človek či rodina prinútená zanechať vlastnú zem, treba ju prijať s ľudskosťou.“
Pápež opäť pripomenul štyri slová vystihujúce žiadúci postoj voči migrantom: prijať, chrániť, podporovať a integrovať. Ako zdôraznil, „migrant nie je hrozbou pre kultúru, obyčaje a hodnoty národa, ktorý ho prijme. Aj on má totiž povinnosť integrovať sa do národa, ktorý ho prijíma. Integrovať sa neznamená asimilovať sa, ale zdieľať spôsob života svojej novej vlasti, hoci zostáva sebou samým ako osoba, nositeľ vlastného životného príbehu.“
Dobre integrovaný migrant je prínosom
Pápež František zdôraznil, že ak je migrant dobre integrovaný, predstavuje príležitosť k obohateniu spoločnosti. Verejná autorita má podľa jeho slov viacero povinností voči migrantom:
„Je úlohou verejných autorít chrániť migrantov a s cnosťou obozretnosti regulovať migračné toky, ako aj podporovať prijímanie takým spôsobom, aby miestne obyvateľstvo bolo formované a povzbudzované k vedomej účasti na integračnom procese migrantov, ktorí sa prijímajú.“
Ako uviedol Petrov nástupca, „všetky krajiny sú ovocím integrácie postupných migračných vĺn jednotlivcov či skupín migrantov“.
„Štát, ktorý by podnecoval nacionalistické cítenie svojho ľudu voči iným národom alebo skupinám ľudí, by vo svojom poslaní zlyhal. Z histórie vieme, kam vedú podobné deviácie; myslím na Európu minulého storočia.“
Pre všeobecné dobro treba spoluprácu národov
„Národný štát nesmie byť považovaný za absolútno, za akýsi ostrov vzhľadom na okolitý kontext.“
Pápež po týchto slovách zdôraznil, že v dnešnom svete sa pre zabezpečenie všeobecného dobra musia národy združovať:
„V aktuálnej situácii globalizácie, a to nielen ekonomickej, ale aj technologickej a kultúrnej výmeny, národný štát už viac nie je schopný osamote zabezpečiť všeobecné dobro svojmu ľudu. Spoločné dobro sa stalo svetovým a národy sa musia združovať pre ich vlastný prospech.“
Nadnárodným všeobecným dobrom, ktoré si vyžaduje koordinovanú spoluprácu, sú podľa slov pápeža napríklad súčasné výzvy ako klimatické zmeny, nové druhy otroctva a otázka mieru.
Multilateralizmus ako protiklad k nacionalistickým tendenciám
Ako príklady prínosnej spolupráce pápež pripomenul zbližovanie sa národov Európy po Druhej svetovej vojne a z prostredia Latinskej Ameriky ideu Simona Bolívara o vytvorení Veľkej vlasti (Patria Grande) pre národy kontinentu.
„Táto vízia spolupráce medzi národmi môže pohnúť dejinami opätovným rozbehnutím multilateralizmu, ktorý je v protiklade tak k novým nacionalistickým posunom, ako aj k hegemonickej politike. Takto by sa ľudstvo vyhlo hrozbe uchyľovania sa k ozbrojeným konfliktom zakaždým, keď vznikne nejaká nezhoda medzi národnými štátmi, a rozptýlilo by to aj nebezpečenstvo ekonomickej a ideologickej kolonizácie zo strany superveľmocí, vyhlo by sa utláčaniu slabšieho silnejším, venujúc pozornosť globálnemu rozmeru bez toho, aby sa z pohľadu strácal rozmer miestny, národný a regionálny“.
Globalizácia potierajúca rozdielnosti podľa modelu guľovej plochy je podľa slov pápeža Františka nežiadúca, pretože provokuje zrod či už nacionalizmov, alebo hegemonických imperializmov:
„Aby mohla byť globalizácia prospešná pre všetkých, musíme premýšľať o uskutočnení jej „mnohostennej“ (polyédrickej) formy, podporujúc zdravý boj o vzájomné uznanie medzi kolektívnou identitou každého ľudu a národa a samotnou globalizáciou, podľa princípu, že celok má prednosť pred časťami, aby sme tak došli k jednému všeobecnému stavu pokoja a svornosti.“
Nová éra znepokojivej jadrovej konfrontácie
Svätý Otec členov Akadémie povzbudil, aby hľadali procesy na prekonanie toho, čo národy rozdeľuje a navrhovali nové cesty spolupráce, osobitne v problematike klimatických zmien, nových druhov otroctva a otázky mieru. V tomto smere skonštatoval závažnú skutočnosť:
„Zdá sa, že sa otvorilo nové obdobie znepokojivej jadrovej konfrontácie, pretože ruší nedávne pokroky a rozmnožuje riziko vojen. (...) Ak sa teraz nielen na zemi, ale aj vo vesmírnom priestore budú rozmiestňovať jadrové zbrane útočné i obranné, potom takzvaná nová technologická hranica znamená zvýšenie, a nie zníženie nebezpečenstva jadrového holokaustu.
Štát je preto povolaný k väčšej zodpovednosti. Popri zachovaní si charakteristík nezávislosti a suverenity a pokračovaní v dosahovaní dobra vlastného obyvateľstva, je dnes jeho úlohou podieľať sa na budovaní spoločného dobra ľudstva, prvku, ktorý je nevyhnutný a zásadne dôležitý pre globálnu rovnováhu.“
