TK KBS

Dnes je štvrtok 23. 05. 2019   Meniny má Želmíra       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Top témy
Všetky
Pápež v Bulharsku a Severnom Macedónsku

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Na Veľkonočnú nedeľu čítajú kňazi v kostoloch pastierske listy biskupov
P:3, 20. 04. 2019 20:00, DOM



Žilina/Rožňava 20. apríla (TK KBS) V Žilinskej a Rožnavskej diecéze čítajú kňazi v kostoloch pastierske listy biskupov na Veľkonočnú nedeľu (21. apríla 2019). Prinášame ich v plnom znení.

- ŽILINSKÁ DIECÉZA

Milovaní bratia a sestry,

prihováram sa vám slovami, ktoré vyjadrujú najkrajšie veľkonočné prianie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“ Všetci si dnes, tak ako každý rok, navzájom želáme radostné sviatky. Aby boli ozaj radostné, na to nám nestačí len pozdrav, či „sms“ správa. Radosť sama z nich nepríde, aj keď sú nám zvlášť milé priania od všetkých, ktorí na nás myslia a sú blízki nášmu srdcu.

Na začiatku pôstu som vás pozýval k hľadaniu cesty obnovy života a vzťahov v našich rodinách, farnostiach, spoločenstvách, v celej našej diecéze. Som vám vďačný, lebo mnohí ste sa už zapojili aj do prvého kroku, do spoločnej reflexie a aj takto ste vyjadrili túžbu hľadať túto cestu obnovy a kráčať po nej.

Nastúpiť na cestu obnovy počas pôstu znamenalo dať šancu modlitbe osobnej i rodinnej, aby Boh mohol konať v našich životoch. Obnovou sa otvára priestor na múdre prebudovanie toho, čo nefungovalo i na prehĺbenie radosti z dávania, ktorá drieme v každom z nás. Cesta obnovy je tiež šanca k zapojeniu sa do služieb v spoločenstvách a k budovaniu hlbších vzťahov, ktoré sú vždy zdrojom skutočnej radosti.

Ďakujem vám za vašu túžbu a ochotu kráčať po tejto ceste viery! Takto lepšie chápeme, že radosť sa rodí v našom srdci a je Božím darom pre nás. Čím viac vstupuje do nášho života evanjelium, tým hodnotnejšie žijeme, lebo „euangelion“ je skutočne radostné posolstvo. Radosť pri zvestovaní Zachariášovi a Alžbete, radosť pri narodení Jána Krstiteľa, zvestovanie veľkej radosti pri Ježišovom narodení i dnešná radostná zvesť o jeho zmŕtvychvstaní.

Pri radostných okamihoch na svadbe v Káne, pri zázračnom nasýtení na púšti, pri uzdraveniach chorých, pri vzkriesení Lazára nešlo iba o dobré víno v Káne, ani o ľahko získaný chlieb, ani iba o uzdravenie tela, všade išlo o blízkosť Božiu. My potrebujeme Boha. Ak máme pocit Božej blízkosti, už necítime hlad ani smäd tak, ako predtým. Človek bez Boha je schopný pobiť sa o skyvu chleba. Keď zažije Božiu blízkosť, je zrazu ochotný podeliť sa aj s tým posledným čo má, dokonca i so sebou samým, lebo Boh napĺňa jeho vnútro. A práve pocit Božej blízkosti, dotyku Boha, robí človeka vnútorne radostným. Už nemá záujem len o seba, chce sa podeliť s druhými so všetkým, čo dostal. To je aj pravá veľkonočná radosť, vyjadrená pozdravom: „Kristus vstal z mŕtvych, radujme sa“.

Keď Mária Magdaléna pribehla k Petrovi a Jánovi s poplašnou správou: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20, 2), bežali aj oni ku hrobu – našli plachty a šatku, ale už nie Ježišovo telo. A predsa Ján píše, že videl a uveril. Čo videl? Len znaky a symboly – prázdny hrob, plachtu a šatku. A uveril. Láska vidí srdcom, je začiatkom viery, ktorá dáva život.

Zmŕtvychvstalý Ježiš povedal Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). Uveriť, znamená získavať krásu života; veriť, že je krásne žiť, pracovať, premýšľať, tvoriť, mať priateľov, dávať život, byť kňazom, rehoľnicou. Prečo? Pretože toto všetko má veľký zmysel, tento zmysel je dobrý, začína tu na zemi a vyústi do večnosti. Veriť je sviatok, veriť je odvaha byť šťastný.

My tiež vidíme len znaky, vonkajšie symboly, aby sme mohli veriť a aby sme sa mohli napĺňať láskou a vedeli sa spoločne radovať. Všetci sme prijali Ježišovo pozvanie a prišli sme k nemu na svätú omšu. Tu sa spoločne stretávame, povzbudzujeme vo viere a s pokorou prijímame Ježišovo telo a krv ako duchovný pokrm na cestu života, viery a lásky. Je to veľký prejav viery v dnešnom svete.

Keď pobežíme k Ježišovi, vždy ho nájdeme. I keby nás občas niečo vystrašilo, alebo sklamalo. Ježiš vstal z mŕtvych, žije a stále je s nami. Bez tejto pravdy by bol náš život nezmyselne prázdny. My sa však radujeme, lebo Ježiš je tu medzi nami živý. Je blízky, a každému z nás posiela pozdrav, ktorý znie: „Vstal som z mŕtvych a som stále s tebou!“

Ako to môžeme prežívať nielen dnes, ale vo všetkých nasledujúcich dňoch? V tichu žasnúť nad prázdnym hrobom a nad stretnutiami so Zmŕtvychvstalým. Svätá Terézia z Kalkaty svojim spolusestrám vysvetľovala: „Ovocím mlčanlivosti je modlitba, ovocím modlitby je viera, ovocím viery je láska, ovocím lásky je služba, ovocím služby je pokoj a radosť.“

Tu je cesta, na ktorej môžeme aj my všetkým prinášať živého Krista, jeho lásku a pokoj cez blízkosť a prejavy láskavej pozornosti.

Aj ja vám zo srdca a s láskou želám požehnané a radostné Aleluja a žehnám Vás i Vašich drahých v mene Otca + i Syna + i Ducha Svätého.

Váš biskup + Tomáš

- ROŽŇAVSKÁ DIECÉZA

Milovaní bratia a sestry, milí chorí, mladí, deti!

Dnes spievame radostné „Aleluja“, a tešíme sa z  Kristovho zmŕtvychvstania. Ale tešíme sa všetci? Nepýtajú sa niektorí: prečo by sme sa mali nejako zvlášť radovať? Je ešte naša viera živá, aby sme sa vedeli tešiť z Kristovho zmŕtvychvstania?

Pravdepodobne viaceré veci, pravdy, je nám treba i naďalej vysvetľovať, aby sme ich lepšie pochopili. Udalosti zmŕtvychvstania predchádzalo Ježišovo verejné účinkovanie, ale všetko bolo zavŕšené Jeho utrpením a smrťou na kríži. Keď sa mu ešte „darilo“ a zástupy šli za ním, mohlo byť všetko v poriadku. Ale odrazu On sám začal hovoriť o svojom utrpení a smrti. A vtedy sa odohrala známa scéna s apoštolom Petrom, ktorý, keď počul slová o utrpení, „vzal si (Ježiša) nabok a začal mu dohovárať“. Čo mu ale povedal Ježiš?: „Choď mi z cesty, satan“ (Mk 8, 32-33). Na Ježišove slová ponúkajú exegéti niekoľko vysvetlení.

Jedno vysvetlenie hovorí o tom, že Ježiš rozhodne nemyslel, že Peter je opravdivý satan. Ježiš chcel však povedať, že satan pokúša každého z nás. A tak ako naoko nevinne pokúšal svojou falošnosťou Evu v raji slovami: „naozaj povedal Boh?“ (Gn 2, 1), tú istú taktiku používa satan i dnes. Tieto slová sa dajú pretlmočiť do bežnej reči takto: „ale neberte všetko, čo počujete o hriechu až tak vážne!“ A tak sa klamstvo presadí, ako to bolo a bude aj veľakrát inokedy v živote. Ale nezabúdajme na jedno: Klamstvo sa v živote dokáže často presadiť, ale pravda sa ukáže! Hoc niekedy až po dlhšom čase, alebo až vo večnosti.

Ježiš pri stretnutí s Petrom vybadal, že Peter je už dosť napáchnutý diablovým klamstvom, čo sa prejavilo jeho odporúčaním Ježišovi, aby nebral svoje poslanie až tak vážne a verne. Peter pokúšaný satanom, už javil známky ľahostajnosti a laxnosti voči tomu, čo hovoril a konal Ježiš. Pokúšanie satana ho značne ovplyvňovalo. Preto nasledovali tie tvrdé Ježišove slová na adresu Petra. Ježiš jasne videl, že satanovo pokúšanie môže v Petrovi postupne rásť až do úplného ovládnutia a chcel ho dostať späť, na správnu cestu.

Peter sa vlastne v tejto chvíli stal príkladom každého človeka, ktorého už ovplyvňuje satanovo pokúšanie, čoho prvým krokom je podceňovanie jasného zla. Na začiatku môže všetko vyzerať veľmi „nevinne“. Stačí si pripomenúť napr., ako z malej iskry môže vzniknúť obrovský požiar, či z malého mráčika a potôčika môže byť napokon povodeň. Ježiš je v tejto chvíli ako skúsený lekár, ktorý vidí u pacienta zárodok nebezpečnej choroby, a preto ho upozorní, aby si dával pozor. Múdry pacient vezme slová lekára vážne, začne liečenie a zachráni si život. Koľkí pacienti lekárovo varovanie podcenili, lekára vysmiali, čo malo za následok oslabené zdravie alebo aj úmrtie.

Dosvedčuje to i známy príbeh o svätom pustovníkovi, o ktorom hovorili, že je už jednou nohou v nebi. Žil veľmi skromne v jaskyni a živil sa lesnými plodmi. Keď to videl diabol, celý znepokojený si kládol otázku: „Na čom by som nachytal tohto svätého muža?“ Sledoval ho veľmi dôsledne, ale nijako nevedel prísť na to, ako by pustovníka zviedol na hriech. Raz, keď pustovník jedol tvrdú kôrku chleba, navštívil ho a oslovil: „Vieš, kto som.“ „Áno, si diabol.“ Diabol bol akoby posmelený, a tak pokračoval: „Boh mi dovolil, aby som Ťa pokúšal a naviedol na ťažký hriech – zabi niekoho!“ Pustovník s pokojom odpovedal: „to neprichádza do úvahy“. „Tak napadni nejakú ženu“. „To sa mi protiví, to nikdy neurobím, ženy sa ani len nedotknem, ber sa mi z očí, pokušiteľ jeden“. „Tak sa napi aspoň trocha vína, to predsa nie je nijaký hriech. Urob mi aspoň takú láskavosť“. „No dobre, predsa vypiť hlt vína nie je nič zlé“. A tak vypil hlt mocného vína, o chvíľu sa napil znova, potom znova a zas..., potom sa začal hlúpo usmievať, padol na zem a pil ďalej. Blízko jeho jaskyne sa o chvíľu objavila mladá dievčina, ktorá ho pozdravila: „Dobrý deň, svätý muž, priniesla som ti niekoľko jabĺk a trocha chleba“. Napitý pustovník chytil dievčinu za vlasy a hodil ju na zem, aby jej ublížil. Dievčina začala kričať, ako len vládala. Jej otec, ktorý pracoval neďaleko na poli, zachytil jej volanie o pomoc a rozbehol sa za hlasom. Keď chcel dcére pomôcť, pustovník vzal veľký kameň a z celej sily ho hodil otcovi rovno do hlavy. Potom zaspal. Až keď sa prebral a trocha vytriezvel, uvidel, že pri jeho nohách leží v krvi akýsi človek. Vtedy Satan povedal s víťaznou škodoradosťou: „Zdá sa, že nežije“. Pustovník vidiac svoj hrozný čin, padol na kolená a zvolal: „Pane, Bože, čo som to urobil?“ Diabol mu odpovedal: „Vidíš, myslel si, že si si vybral ten najmenší hriech. Vďaka nemu budeš musieť byť teraz so mnou veľmi dlho“...

Poučenie je jasné: netreba podceňovať tzv. „menšie“ hriechy, lebo vždy sú len počiatkom veľkého nešťastia. My si to znova pripomíname v roku, keď sa v diecéze modlíme za oslobodenie od každej formy závislosti. U tých, ktorí upadli do nejakej závislosti, to na začiatku tiež mohlo vyzerať „nevinne“, a nebezpečenstvo podcenili. Aké to malo, alebo má dôsledky, by vedeli hovoriť oni sami a zvlášť ich blízki. Preto sa v tomto roku modlíme v diecéze za nich všetkých, prosíme Pána, ale aj upozorňujeme. Aká je reakcia? Aj apoštol Peter sa mohol po Ježišovom napomenutí naňho nahnevať, alebo ho vysmiať, ale neurobil tak. I keď ho to napomenutie zabolelo, uveril, že Ježiš ho má rád, vidí lepšie, a ak by ho nepočúvol, diabol by v pokúšaní pokračoval úspešne ďalej, až pokiaľ by Petra celkom neovládol. A keď sú už v človekovi metastázy hriechu, už býva neskoro a obrátenie je ťažké.

Keďže Peter nemohol postrehnúť vlastné ohrozenie, nečudujme sa, že nemohol rozpoznať v Ježišovom utrpení ani jeho budúce víťazstvo nad hriechom a smrťou. Aká bola jeho radosť, keď videl Ježiša znova živého. Cítil sa zahanbený, ale veľmi šťastný. Tak ako mnohí z vás, ktorí ste v príprave na Veľkú noc spoznali v sebe počiatky hriechu, alebo už aj to, ako vo vás rástol – vyhľadali ste najlepšieho a stále dostupného lekára – Ježiša, ktorý z vás skrze kňazovo rozhrešenie chorobu hriechu odstránil. Možno aj vy ste sa na chvíľu zahanbili, ale radosť z očistenia od hriechov, radosť, že Ježiš je znova živý vo vašom srdci, tá radosť je veľká.

Táto radosť sa stále ponúka i tým, ktorí z nejakého dôvodu nevyhľadali Krista pred Veľkou nocou a pritom nemajú prekážku prijať Kristovo odpustenie v spovedi. Ježiš, náš Vykupiteľ, je stále pripravený vyliečiť každú našu chorobu hriechu, i keby liečba trvala nejaký čas.

Ale nechceme sa len brániť počiatkom choroby tela, či choroby duše, teda hriechu v nás. Chceme sadiť neustále zdravé semienka života viery v ľudských srdciach. Znova je v túto sobotu, 27. apríla, pred nami diecézne stretnutie mládeže – tento rok v Tornali. Takže sa tešíme na mládež z každej farnosti našej diecézy. Nech sa za nás neustále prihovára Rožňavská Panna Mária, ktorej sa zvlášť zasväcujeme každého šestnásteho v mesiaci pred jej obrazom v našich chrámoch. Nech nám vyprosuje, aby bol zmŕtvychvstalý Kristus znova a stále živý v našich srdciach, aby sme mohli prežívať veľkú radosť; čo zvlášť prajem všetkým, ktorých niektorý druh závislosti opantal na kratší alebo dlhší čas. Ježiš prichádza s nádejou oslobodenia ku každému závislému, lebo tak, ako po hroznej smrti vstal z mŕtvych, dokáže nemožné i v tých ľuďoch, ktorých trápi pliaga závislosti. Aj tu je však potrebné i  zo strany poraneného urobiť krok – prijať Ježiša Krista. Lebo aj Peter, pokiaľ mali naňho vplyv hoc len počiatky hriechu, už to mu bránilo, aby porozumel dôležitosť Kristovho utrpenia; pochopiť, že Ježiš neskončí v hrobe, ale zvíťazí a vstane z mŕtvych. Aj to nám dovoľuje prosiť v modlitbe: „Pane Ježišu, povedz iba slovo a všetko choré v nás vo veľkonočnej nádeji ozdravie, lebo Ty si Víťaz nad hriechom a smrťou“. Ježišu, tvoje zmŕtvychvstanie potvrdzuje, že zlo je poraziteľné a porazené.
V radosti veľkonočného rána využívam príležitosť poďakovať vám všetkým, ktorí ste ma počas mojej choroby sprevádzali svojimi modlitbami a obetami. Pán vypočul vaše prosby a prinavrátil mi zdravie. Nech je oslávený Pán!

Želám vám i všetkým vašim drahým požehnané Veľkonočné sviatky, teším sa na stretnutie s mládežou túto sobotu v Tornali a všetkých vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého

Mons. Stanislav Stolárik
rožňavský biskup

-



( TK KBS, tga; ml ) 20190420001   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 511 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019