Vatikán 10. apríla (RV) Všetci sme dlžníkmi pred Bohom a najnebezpečnejším postojom pre kresťanský život je pýcha – to sú myšlienky z katechézy pápeža Františka, ktorú predniesol na Námestí sv. Petra v stredu 10. apríla. Svätý Otec pokračoval v cykle o Otčenáši, tentoraz sa zameral na prosbu: „Odpusť nám naše viny“.Napriek upršanému počasiu dnes na námestí nechýbalo množstvo pútnikov z celého sveta. Zo Slovenska ich prišla vyše stovka. Bola medzi nimi veľká skupina z Gymnázia sv. Moniky v Prešove, ktoré slávi 25 rokov od svojho založenia, a tiež púť z Farnosti Oravská Lesná, ktorej účastníci navštívili aj ďalšie miesta v rámci Talianska.
Pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste
Svätý Otec v katechéze vysvetlil, že každý z nás je dlžníkom u Boha: „Aj keby sme boli dokonalé osoby, aj keby sme boli svätými ako z krištáľu, ktorí sa nikdy neodchýlia od dobrého života, vždy zostávame deťmi, ktoré Otcovi dlhujú všetko. Aký je ten najnebezpečnejší postoj pre život každého kresťana? Viete, aký je? Je ním pýcha. Je to postoj toho, kto sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané: pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste.“
Od Boha sme toho veľa prijali, i samotný život a dokonca aj milovať vieme len s jeho pomocou, skonštatoval pápež. Ľudský život je ako mesiac, ktorý odráža žiaru slnka, čiže Boha. Nemáme preto dôvod povyšovať sa nad druhých:
„Toto je tajomstvo mesiaca: milujeme predovšetkým preto, lebo sme boli milovaní, odpúšťame preto, lebo nám bolo odpustené. A ak niekto nebol ožiarený svetlom slnka, stáva sa ľadovým tak, ako pôda počas zimy. (...) Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako on miluje nás. Stačí sa postaviť pred kríž, aby sme vnímali ten nepomer. Nepomer! On nás miloval a vždy nás miluje ako prvý.“
- -
Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka, ktorú predniesol počas generálnej audiencie na Námestí sv. Petra 10. apríla 2019.
Úvodom ku katechéze bol úryvok z Prvého Jánovho listu: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti» (1 Jn 1,8-9).
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Dnešný deň nie je príliš pekný, no aj tak, dobrý deň!
Po prosbe o každodenný chlieb modlitba Otčenáš vstupuje do oblasti našich vzťahov s druhými. Ježiš nás učí, aby sme Otca prosili: «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom» (Mt 6,12). Tak, ako potrebujeme chlieb, tak potrebujeme i odpustenie. A to každý deň.
Kresťan, ktorý sa modlí, prosí Boha predovšetkým o to, aby mu boli odpustené jeho viny, čiže jeho hriechy, tie nepekné veci, ktoré koná. Toto je tá prvá pravda každej modlitby: aj keby sme boli dokonalé osoby, aj keby sme boli svätými ako z krištáľu, ktorí sa nikdy neodchýlia od dobrého života, vždy zostávame deťmi, ktoré Otcovi dlhujú všetko.
Aký je ten najnebezpečnejší postoj pre život každého kresťana?
Viete, aký je? Je ním pýcha. Je to postoj toho, kto sa pred Boha stavia mysliac si, že s ním má vždy svoje účty vyrovnané: pyšný človek je presvedčený, že má všetko na svojom mieste. Ako ten farizej z podobenstva, ktorý si myslí, že sa v chráme modlí, no v skutočnosti chváli sám seba pred Bohom: „Ďakujem ti, Pane, pretože ja nie som ako tí druhí“.
Ľudia, ktorí sa cítia byť dokonalí, ľudia, čo kritizujú ostatných, sú pyšnými ľuďmi. Nikto z nás nie je dokonalý, ani jeden. Naopak mýtnik, ktorý stál v chráme vzadu, hriešnik, ktorým všetci opovrhovali, sa zastavuje na prahu chrámu, necíti sa byť hodným vstúpiť, a zveruje sa Božiemu milosrdenstvu. A ako to komentuje Ježiš? «Tento odišiel domov ospravedlnený» (Lk 18,14), čiže je mu odpustené, vracia sa spasený. Prečo? Pretože nebol pyšný, pretože uznal svoje obmedzenia a svoje hriechy.
Existujú hriechy viditeľné i hriechy, ktoré nevidno, skryté hriechy. Sú hriechy očividné, ktoré narobia hluk, ale jestvujú aj ľstivé hriechy, ktoré sa zahniezdia do srdca bez toho, že by sme si to povšimli. Tým najhorším z nich je povýšenectvo. Hovorili sme o pýche, povýšenectvo je viac-menej to isté. Povýšenectvo môže nakaziť aj osoby, ktoré žijú intenzívnym náboženským životom.
Bol raz jeden známy kláštor sestier, v rokoch 1600-1700, v čase jansenizmu. Sestry boli dokonalé a hovorilo sa o nich, že boli čisté ako anjeli, avšak povýšenecké ako démoni. Je to nepekná vec. Hriech rozdeľuje bratstvo, hriech vedie k namýšľaniu si, že sme lepší ako tí druhí, hriech nám dáva uveriť, že sme podobní Bohu.
A naopak, pred Bohom sme všetci hriešnici a máme dôvod biť si do hrude – a to všetci! – ako ten mýtnik v chráme. Svätý Ján vo svojom prvom lite píše, ako sme to počuli: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda» (1 Jn 1,8). Ak chceš klamať seba samého, povedz, že nemáš hriech. Klameš sebe samému, je tak?
Sme dlžníkmi predovšetkým preto, že v tomto živote sme mnoho prijali: život, otca a matku, priateľstvo, nádhery stvorenstva... Aj keď sa všetkým prihodí prechádzať ťažkými dňami, musíme vždy pamätať na to, že život je milosťou, je zázrakom, ktorý Boh urobil z ničoho.
Na druhom mieste sme dlžníkmi preto, že aj keď dokážeme milovať, nikto z nás nie je schopný robiť tak prostredníctvom vlastných síl. Skutočná láska – môžeme milovať, ale len s Božou milosťou. Nikto z nás nežiari vlastným svetlom. Existuje to, čo starobylí teológovia nazývali „mysterium lunae“ nielen v súvislosti s identitou Cirkvi, ale aj s dejinami každého z nás.
Čo znamená toto mysterium lunae? Byť ako mesiac, ktorý nemá vlastné svetlo, ale odráža svetlo slnka. Tak aj my: nemáme vlastné svetlo – svetlo, ktoré máme, je odrazom milosti Boha, Božieho svetla. Ak miluješ, je to preto, že niekto, mimo teba, sa na teba usmial, keď si bol ešte len dieťaťom, učiac ťa odpovedať s úsmevom. Ak miluješ, je to preto, že niekto vedľa v tebe prebudil lásku, dávajúc ti porozumieť tomu, ako v nej prebýva zmysel existencie.
Skúsme načúvať príbehu nejakej osoby, ktorá pochybila: nejakému väzňovi, odsúdencovi, drogovo závislému... poznáme veľa ľudí, ktorí v živote urobili chybu. Popri rešpektovaní zodpovednosti, ktorá je vždy osobná, si niekedy polož otázku, kto by mal byť obvinený za jeho chyby, či len jeho svedomie, alebo tie dejiny nenávisti a opustenia, ktoré si dotyčný vlečie za sebou.
Toto je tajomstvo mesiaca: milujeme predovšetkým preto, lebo sme boli milovaní, odpúšťame preto, lebo nám bolo odpustené. A ak niekto nebol ožiarený svetlom slnka, stáva sa ľadovým tak, ako pôda počas zimy.
Ako nerozpoznať v tej reťazi lásky, ktorá nás predchádza, aj prozreteľnú prítomnosť lásky Boha? Nikto z nás nemiluje Boha tak, ako on miluje nás. Stačí sa postaviť pred kríž, aby sme vnímali ten nepomer. Nepomer! On nás miloval a vždy nás miluje ako prvý.
Modlime sa teda: Pane, ani ten najsvätejší spomedzi nás neprestáva byť tvojím dlžníkom. Otče, zmiluj sa nad nami všetkými!
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Ďakovná púť Gymnázia sv. Moniky v Prešove
Na dnešnej audiencii sa zúčastnili aj prešovskí stredoškoláci z Gymnázia sv. Moniky. Škola s 500 študentmi je v súčasnosti aj bilingválnym gymnáziom s anglickým jazykom. Na ďakovnej púti v Ríme a Assisi sprevádza 40-člennú skupinu študentov druhého až piateho ročníka riaditeľ školy Pavol Petrovský spolu s ďalšími dvoma učiteľmi a kňazom. So školským kaplánom, duchovným otcom Štefanom Kaňukom všetci spoločne slávili Eucharistiu v Kaplnke Zvestovania vo Vatikánskom rozhlase. Pri tejto príležitosti o cieli púte porozprával riaditeľ školy Pavol Petrovský (Rozhovor je TU).
