TK KBS

Dnes je štvrtok 27. 06. 2019   Meniny má Ladislav, Ladislava       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930

  Top témy
Všetky
Pápež v Rumunsku

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Africké Maroko slávilo historickú udalosť, prvú svätú omšu s pápežom
P:3, 31. 03. 2019 21:02, ZAH



Maroko 31. marca (RV) Maroko v nedeľu 31. marca zažilo historicky prvú svätú omšu v pápežom – bolo to i vôbec prvé slávenie v takomto veľkom rozsahu v dejinách marockej katolíckej komunity, ktorú v súčasnosti tvorí 23 tisíc veriacich. Na svätej omši sa podľa organizátorov zúčastnilo 10 tisíc veriacich pochádzajúcich zo 60 rozličných národností. Svätej omši predchádzalo stretnutie s kňazmi, zasvätenými osobami a Ekumenickou radou cirkvi.

- -

Príhovor Svätého Otca Františka pri návšteve Maroka, pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými osobami a Ekumenickou radou cirkví v nedeľu 31. marca 2019 v katedrále v Rabate.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň všetkým!

Som veľmi rád, že sa s vami môžem stretnúť. Obzvlášť ďakujem otcovi Germainovi a sestre Mary za ich svedectvá. Rád by som tiež pozdravil členov Ekumenickej rady cirkví, ktorá viditeľne ukazuje prežívané spoločenstvo tu, v Maroku, medzi kresťanmi rôznych vyznaní, na ceste jednoty. Kresťania tvoria maličký počet v tejto krajine. Ale táto skutočnosť nie je z môjho pohľadu problém, i keď si uvedomujem, že pre niektorých sa môže neraz stať náročným takto žiť.

Vaša situácia mi pripomína Ježišovu otázku: „Čomu sa podobá Božie kráľovstvo, k čomu ho prirovnám? [...] Podobá sa kvasu, ktorý žena vezme a vmiesi do troch mier múky, až sa všetko prekvasí“ (Lk 13,18.21). Parafrázujúc slová Pána môžeme sa pýtať: Čomu sa podobá kresťan v týchto krajoch? K čomu ho môžem prirovnať?“ Podobá sa kúsku kvasu, ktorý matka Cirkev chce vmiesiť do veľkej dávky múky, kým celá zmes nevykvasí. V skutočnosti Ježiš si nás nevybral a neposlal preto, aby sme sa stali najpočetnejšími! Povolal nás pre isté poslanie. Vložil nás do spoločnosti ako to malé množstvo kvasu: kvasu blahoslavenstiev a bratskej lásky, v ktorej ako kresťania môžeme všetci nájsť a sprítomniť jeho Kráľovstvo. A tu mi prichádza na myseľ rada, ktorú sv. František dával svojim bratom, keď ich vysielal: „Choďte a ohlasujte Evanjelium: ak to bude potrebné, tak aj slovami“.

Toto znamená, drahí priatelia, že naše poslanie pokrstených, kňazov, zasvätených, nezávisí predovšetkým od počtu alebo množstva priestorov, ktoré zaberáme, ale od schopnosti vyvolávať a navodzovať zmenu, úžas a spolucítenie; od spôsobu, akým žijeme ako Ježišovi učeníci, medzi tými, s ktorými zdieľame každodennosť, radosti, bolesti, trápenia a nádeje (porov. Druhý vatikánsky koncil, Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes, 1). Inými slovami, misijné cesty nevedú cez prozelytizmus. Prosím vás, nevedú cez prozelytizmus! Pamätajme na Benedikta XVI.:“Cirkev rastie nie prozelytizmom, ale príťažlivosťou, svedectvom.“ Nie je to cez prozelytizmus, ktorý vždy vedie do slepej uličky, ale cez náš spôsob bytia s Ježišom a s ostatnými. Takže problémom nie je byť málopočetnými, ale byť bezvýznamnými, stať sa soľou, ktorá viac nemá chuť Evanjelia – toto problémom je! – alebo svetlom, ktoré už viac nič neosvetľuje (pozri Mt 5,13-15).

Myslím, že obavy vznikajú, keď sme my kresťania trápení myšlienkou, že môžeme byť významní iba ak sme masou, a ak pokrývame všetky miesta. Viete dobre, že v živote je v hre naša schopnosť „prekvasiť“ miesto, kde sa nachádzame a tých, medzi ktorými sme. Aj keď toto zdanlivo nemusí prinášať hmatateľné a okamžité úspechy. (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 210). Pretože byť kresťanom neznamená hlásiť sa k nejakej doktríne, ani k určitému chrámu, ani k určitej etnickej skupine.

Byť kresťanom znamená stretnutie, stretnutie s Ježišom Kristom. Sme kresťanmi vďaka tomu, že sme boli milovaní a zažili sme stretnutie, a nie vďaka prozelytizmu. Byť kresťanmi znamená vedieť, že je nám odpustené, vedieť, že sme pozvaní konať rovnakým spôsobom, ako Boh konal voči nám, lebo „podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).

Uvedomujúc si kontext, v ktorom ste povolaní žiť vaše krstné povolanie, vašu službu, vaše zasvätenie, drahí bratia a sestry, prichádzajú mi na myseľ slová pápeža sv. Pavla VI. v encyklike Ecclesiam suam: „Cirkev musí prichádzať k dialógu so svetom, v ktorom žije. Cirkev sa stáva slovom; Cirkev sa stáva posolstvom; Cirkev sa stáva rozhovorom“ (č. 67). Potvrdenie, že Cirkev musí vstúpiť do dialógu, nezávisí na móde – dnes je tu móda dialógu: nie, nezávisí to na tom –, ešte menej na stratégii pre zvýšenie počtu jej členov. Nie, ani na nejakej stratégii. Ak má Cirkev vstúpiť do dialógu, je to kvôli vernosti svojmu Pánovi a Učiteľovi, ktorý od začiatku, pohnutý láskou, chcel vstúpiť do dialógu ako priateľ a pozvať nás k účasti na jeho priateľstve (pozri Druhý vatik. koncil, Dogm. konštitúcia Dei Verbum, 2). Takto, ako učeníci Ježiša Krista sme povolaní od dňa nášho krstu, aby sme boli súčasťou tohto dialógu spásy a priateľstva, v ktorom sme prvými obdarovanými.

Kresťan v týchto krajoch sa učí byť živou sviatosťou dialógu, ktorý Boh chce nadviazať s každým mužom a ženou, v akýchkoľvek životných podmienkach. Dialógu, ktorý sme teda vyzvaní uskutočňovať Ježišovým spôsobom, tichým a pokorným srdcom (pozri Mt 11,29), s vrúcnou a nezištnou láskou, bez vypočítavostí a bez hraníc, s úctou ku slobode jednotlivca. V tomto duchu nájdeme starších bratov, ktorí nám ukazujú cestu, pretože svojím životom dosvedčili, že toto je možné, nasadili „vysokú latku“, ktorá nás vyzýva a podnecuje.

Ako nespomenúť postavu sv. Františka z Assisi, ktorý sa uprostred križiackej výpravy išiel stretnúť so sultánom al-Malikom al-Kamilom? A ako sa nezmieniť o blahoslavenom Charlesovi de Foucauld, hlboko poznačenom pokorným a skrytým životom Ježiša v Nazarete, ktorý v tichu adoroval, a ktorý chcel byť „bratom všetkých“? Alebo aj o tých kresťanských bratoch a sestrách, ktorí sa rozhodli byť solidárnymi s nejakým ľudom až po dar svojho vlastného života? Takto, keď Cirkev, verná poslaniu prijatému od Pána, vstupuje do dialógu so svetom a stáva sa rozhovorom, zúčastňuje sa na príchode bratstva, ktoré má svoj hlboký zdroj nie v nás, ale v Božom Otcovstve.

Takýto dialóg spásy sme ako zasvätení povolaní žiť predovšetkým príhovorom za ľud, ktorý nám bol zverený. Spomínam si, že som sa raz rozprával s kňazom, ktorý sa nachádzal ako vy, v krajine, kde je menšina kresťanov, a rozprával mi, že modlitba Otčenáš v ňom nadobudla zvláštnu odozvu, pretože modliac sa medzi ľuďmi iných náboženstiev, mocne preciťoval slová „chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Modlitba príhovoru misionára aj za ten ľud, ktorý mu do určitej miery bol zverený nie aby ho riadil, ale aby ich miloval, ho viedla modliť sa túto modlitbu s osobitným tónom a chuťou. Zasvätená osoba, kňaz, prináša na svoj oltár, do svojej modlitby, život svojich krajanov a udržuje nažive, ako cez malý prielom v tejto zemi, životodarnú silu Ducha. Aké krásne je vedieť, že v rôznych kútoch tejto krajiny, vo vašich hlasoch môže tvorstvo prosiť a naďalej hovoriť: „Otče náš“!

Je to dialóg, ktorý sa preto stáva modlitbou a ktorý môžeme uskutočňovať konkrétne každý deň v mene „ľudského bratstva, ktoré objíma všetkých ľudí, zjednocuje ich a robí rovnocennými. V mene tohto bratstva rozorvaného politikami integralizmu a rozdelenia a systémami bezohľadných príjmov a  nenávistnými ideologickými tendenciami, ktoré manipulujú s činmi a osudmi ľudí“ (Dokument o ľudskom bratstve, Abú Zabí, 4. februára 2019). Stáva sa modlitbou, ktorá nerobí rozdiely, neoddeľuje a neodsúva na okraj, ale odpovedá na život blížneho; modlitbou príhovoru, ktorá je schopná povedať Otcovi: „Príď kráľovstvo tvoje“. Nie násilím, nie nenávisťou, ani s etnickými, náboženskými, ekonomickými a inými nadradenosťami, ale so silou spolucítenia, vyliateho na kríži pre všetkých ľudí. Toto je skúsenosť, ktorú zažíva väčšina z vás.

Ďakujem Bohu za to, čo ste urobili ako učeníci Ježiša Krista, tu, v Maroku, nachádzajúc každý deň v dialógu, spolupráci a v priateľstve nástroje na zasievanie budúcnosti a nádeje. Takto demaskujete a dokážete jasne poukázať na všetky pokusy zneužívať rozdiely a nevedomosť na zasievanie strachu, nenávisti a konfliktu. Pretože vieme, že živený a manipulovaný strach a nenávisť destabilizujú a zanechávajú naše komunity duchovne bezbranné. 

Povzbudzujem vás, netúžiac po inom, než po zviditeľnení prítomnosti a lásky Krista, ktorý sa stal chudobným pre nás, aby nás obohatil svojou chudobou (porov. 2 Kor 8, 9): naďalej sa stávajte blížnymi tým, ktorí sú často ponechaní vzadu, maličkým, chudobným, väzňom a migrantom. Nech je vaša láska vždy aktívna, a nech je tak cestou jednoty medzi kresťanmi všetkých vyznaní prítomných v Maroku: ekumenizmus lásky. Nech môže byť aj cestou dialógu a spolupráce s našimi moslimskými bratmi a sestrami a so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Láska, obzvlášť voči najslabším, je najlepšia príležitosť, ktorú máme na pokračovanie v práci na kultúre stretnutia. Nech je to nakoniec i cesta, ktorá umožňuje ľuďom zraneným, skúšaným, vylúčeným, aby sa uznali za členov jednej ľudskej rodiny v znamení bratstva. Ako učeníci Ježiša Krista, v rovnakom duchu dialógu a spolupráce, majte vždy srdce, ktoré prispieva k službe spravodlivosti a pokoja, výchovy detí a mladých, ochrany a sprevádzania starých ľudí, slabých, postihnutých a utláčaných.

Ďakujem aj všetkým vám, bratia a sestry, za vašu prítomnosť a vašu misiu tu v Maroku. Ďakujem za stálosť vašej ľudskej a diskrétnej prítomnosti, podľa vzoru našich starších v zasvätenom živote, medzi ktorými chcem pozdraviť dekanku, sestru Ersiliu. Cez teba, drahá sestra, pozdravujem srdečne staršie sestry a starších bratov, ktorí z dôvodu ich zdravotného stavu nie sú fyzicky prítomní, ale sú spojení modlitbou.

Všetci ste svedkami histórie, ktorá je slávna, pretože sú to dejiny obetí, nádeje, každodenného boja, života obetovaného v službe, vo vytrvalosti namáhavej práce, pretože každá práca je potom na čele. Avšak dovoľte mi tiež povedať: „Nemáte len slávne dejiny na pamätanie si a rozpovedanie, ale veľkolepý príbeh na budovanie! Pozrite sa na budúcnosť, navštevujte budúcnosť, do ktorej vás Duch stavia“ (Apošt. exhortácia Vita consecrata, 110), aby ste boli aj naďalej živým znamením tohto bratstva, ku ktorému nás

Otec povolal, bez voluntarizmu a rezignácie, ale ako veriaci, ktorí vedia, že Pán nás vždy predchádza a otvára priestory nádeje tam, kde sa niečo alebo niekto zdalo stratené.
Pán nech žehná každého z vás a prostredníctvom vás aj všetkých členov vašich komunít. Jeho Duch nech vám pomôže prinášať plody v hojnosti: plody dialógu, spravodlivosti, pokoja, pravdy a lásky, aby tu, v tejto krajine milovanej Bohom, rástlo ľudské bratstvo. A prosím nezabudnite sa za mňa modliť. Vďaka!

A teraz sa vložíme pod ochranu Panny Márie modlitbou Anjel Pána...

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Dnešná Eucharistia v rabatskom športovom komplexe nazvanom po princovi Moulayovi Abdellahovi bola vyvrcholením apoštolskej cesty pápeža Františka v Maroku. Svätý Otec sa tam presunul po spoločnom obede s marockými biskupmi a členmi pápežskej delegácie na pôde nunciatúry.

Športový komplex vybudovaný v roku 1983, ktorý bol neskôr zmodernizovaný, obsahuje krytú halu, bazén a otvorený štadión. Využíva sa najmä na futbalové zápasy. Krytá hala, ktorá bola dejiskom svätej omše s pápežom, má kapacitu 8-tisíc miest. Veriaci zaplnili tribúny i plochu haly do posledného miesta.

Svätý Otec tu o 14.45 miestneho času slávil Eucharistiu v španielčine, ktorou hovorí väčšina veriacich žijúcich v Maroku. V priebehu slávenia však zazneli aj ďalšie jazyky, ktorými hovoria tunajší veriaci – zväčša prisťahovalci z iných krajín: okrem miestnej arabčiny to bola aj francúzština. Modlitby veriacich sa čítali aj v portugalčine, taliančine a angličtine.

Slávenie sprevádzal spev 500-členného zboru, z ktorého väčšina spevákov pochádzala zo subsaharskej Afriky. Liturgický priestor vizuálne dotvárali dekorácie ladené v hnedých odtieňoch, zobrazujúce typické architektonické prvky Maroka, nad ktorými dominovala ikona kríža. V zhromaždení bolo prítomných aj niekoľko zástupcov marockého kráľa oblečených v moslimských odevoch.

Homília pápeža: Každý deň v druhom nanovo objaviť brata

Svätý Otec celebrujúci v ružovom omšovom rúchu v homílii komentoval evanjeliové čítanie 4. pôstnej nedele, ktorá sa nazýva aj radostnou, – podobenstvo o márnotratnom synovi. (Lk 15,1-3.11-32). Okrem milosrdenstva otca poukázal najmä na postoj staršieho syna, ktorý má ťažkosti „pochopiť brata a odpustiť mu, a nevie prijať ani to, že má súcitného otca, ktorý je ochotný čakať a ktorému záleží na tom, aby nikto nezostal vonku“.

Ako vysvetlil pápež, podobenstvo zobrazuje napätie, ktoré ľudstvo zakúša už od čias Kaina a Ábela: „Kto má právo zostať medzi nami, zaujať miesto pri našich stoloch a v našich zhromaždeniach (...)?“

Rozdelenia a roztržky, agresivita a konflikty „vždy narážajú na brány našich veľkých túžob, nášho zápasu o bratstvo a o to, aby mohol každý človek zakúsiť synovstvo a dôstojnosť“. Vidieť to aj v podobenstve, uviedol pápež.

„Zároveň sa však v bráne tohto domu jasne (...) prejaví túžba Otca, aby mali obaja synovia účasť na jeho radosti. Aby nikto z nich nepáchol a nežil ako zviera, tak, ako jeho mladší syn, ani v samote, izolácii a zatrpknutosti, ako starší syn. Jeho srdce túži po tom, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1 Tim 2,4).“

Svätý Otec poukázal aj na pokušenie využívať nenávisť a pomstu na vydobytie spravodlivosti:

„Stále sme náchylní na pokušenie uveriť v nenávisť a pomstu ako legitímne prostriedky v rýchlom a účinnom zasadení sa za spravodlivosť. Zo skúsenosti však vieme, že jediné, čo dosiahneme nenávisťou, rozdelením a pomstou je, že zabijeme dušu našich národov, vezmeme našim deťom nádej, zničíme a prídeme o všetko, čo milujeme.“

Ježiš nás pozýva upriamiť pohľad na Otcovo srdce a kontemplovať ho, iba tak budeme môcť v tom druhom každý deň nanovo objaviť brata, zdôraznil Svätý Otec:

„Iba ak sme každý deň schopní zdvihnúť oči k nebu a povedať „Otče náš“, môžeme vstúpiť do dynamiky, ktorá nám umožní hľadieť na druhého a odvážiť sa s ním žiť nie ako s nepriateľom, ale ako s bratom.“

„Najväčším dedičstvom a bohatstvom kresťana“ je účasť na láske a súcite Otca, povedal pápež. Namiesto vzájomného porovnávania by sme sa mali snažiť zakúsiť, že „sme milovanými Božími deťmi, ktoré Otec očakáva a oslavuje ich návrat“. „Neupadnime do pokušenia obmedziť naše synovstvo len na záležitosť príkazov a zákazov, povinností a plnenia predpisov“, vyzval veriacich Svätý Otec. Ako ďalej uviedol, podobenstvo má otvorený koniec, aby ho každý mohol dopísať vlastným životom a postojom k druhým. 

Veriacich v Maroku Svätý Otec vyzval pokračovať v budovaní kultúry milosrdenstva a byť „znakom Otcovho srdca a objatia“.

- -

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka pri svätej omši v nedeľu 31. marca 2019, ktorú slávil v Športovom komplexe princa Moulaya Abdellaha v marockom Rabate za účasti 10 tisíc miestnych veriacich. V rámci liturgie zazneli biblické čítania zo 4. pôstnej nedele cyklu C s evanjeliovým čítaním Lk 15,1-3.11-32.

«Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho» (Lk 15,20).

Evanjelium nás stavia pred podobenstvo znázorňujúce postoj otca, ktorý vidí, ako sa mu vracia syn: Plný hlbokého dojatia nečaká, kým syn príde domov, ale prekvapí ho a beží mu naproti. Očakávaný a oplakávaný syn. Otec dojatý jeho návratom.
Otec však nebežal iba za týmto synom. Jeho radosť by nebola úplná, keby na nej nemal účasť aj druhý syn. Preto mu tiež prichádza v ústrety a pozýva ho na hostinu (porov. v. 28). No zdá sa, že staršiemu synovi sa oslavy na privítanie nepáčia. Ťažko znáša otcovu radosť a neprijíma bratov návrat: «tento tvoj syn», vraví (v. 30). Preňho je brat naďalej stratený, pretože ho zavrhol vo svojom srdci.

Tým, že nie je schopný zúčastniť sa hostiny, neprijíma nielen svojho brata, ale ani svojho otca. Uprednostňuje osirelosť pred bratskosťou, izoláciu pred stretnutím, zatrpknutosť pred oslavou. Nielen, že je preňho ťažké pochopiť brata a odpustiť mu, ale nevie prijať ani to, že má otca, ktorý je schopný odpustiť, ktorý je ochotný čakať a bdieť, aby napokon nikto nezostal vonku, je preňho ťažké mať otca plného súcitu.

Zdá sa, že vo dverách tohto domu sa ukazuje tajomstvo našej ľudskej povahy: na jednej strane sa oslavuje návrat strateného syna, na druhej strane je tu akýsi pocit zrady a rozhorčenia z oslavy jeho návratu. Na jednej strane pohostinnosť pre toho, ktorý zakúsil biedu a bolesť a dokonca už smrdel a chcel sa nasýtiť tým, čo žrali svine, na druhej strane pobúrenie a zlosť na to, že tu vítajú človeka, ktorý toho nie je hoden.

Je tu opäť jasne vidieť napätie, ktoré prežívame v našich obciach a spoločenstvách, a aj v nás samých. Napätie, ktoré je v nás už od Kaina a Ábela a ktorému sme pozvaní čeliť: Kto má právo zostať medzi nami, dostať miesto pri našich stoloch a v našich zhromaždeniach, v našich obavách a starostiach, na našich námestiach a v našich mestách? Zdá sa, že ešte vždy zaznieva bratovražedná otázka: Či som ja strážca svojho brata? (Gn 4,9)

Vo dverách tohto domu sa ukazujú rozdelenia a roztržky, agresivita a konflikty, ktoré budú vždy dorážať na brány našich veľkých túžob, nášho zápasu o bratstvo a o to, aby mohol každý človek vo svojej situácii zakusovať svoju synovskú dôstojnosť.

Zároveň sa však vo dverách tohto domu jasne - bez špekulácií či zámienok, ktoré by jej uberali na sile - prejaví túžba Otca, aby všetci jeho synovia mali účasť na jeho radosti. Aby nikto z nich nesmrdel a nežil ako zviera, tak, ako jeho mladší syn, ani v osirelosti, izolácii a zatrpknutosti, ako starší syn. Jeho srdce túži po tom, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1 Tim 2,4).

Isteže, je mnoho okolností, ktoré môžu živiť rozdelenie a konfliktnosť. Bezpochyby nás niektoré situácie môžu priviesť ku konfliktu a rozdeleniu. To nemožno poprieť. Stále sme náchylní na pokušenie uveriť v nenávisť a pomstu ako legitímne formy na rýchle a účinné dosiahnutie spravodlivosti. Zo skúsenosti však vieme, že jediným, čo nenávisť, rozdelenie a pomsta prinášajú je to, že zabíjajú dušu nášho ľudu, vlievajú jed do nádeje našich detí, ničia a berú so sebou všetko, čo milujeme.

Preto nás Ježiš pozýva upriamiť pohľad na Otcovo srdce a kontemplovať ho. Iba tak budeme môcť v tom druhom každý deň nanovo objaviť brata. Iba z tejto širokej perspektívy, ktorá dokáže prekročiť našu krátkozrakú logiku rozdelenia, budeme schopní pohľadu, ktorý sa nesnaží prehliadať ani zaznávať naše rozdiely v akomsi úsilí o nanútenú jednotu či nenápadné vylúčenie. Iba ak sme každý deň schopní zdvihnúť oči k nebu a povedať Otče náš, môžeme vstúpiť do dynamiky, ktorá nám umožní hľadieť a mať odvahu žiť nie ako nepriatelia, ale ako bratia.

«Všetko, čo ja mám, je tvoje» (Lk 15,31), hovorí otec staršiemu synovi. A nemyslí tým len materiálne veci, ale aj účasť na samotnej jeho láske a jeho spolucítení. Toto je najväčším dedičstvom a bohatstvom kresťana. Aby sme namiesto porovnávania sa a klasifikovania na základe morálneho, sociálneho, etnického či náboženského princípu mohli uznať, že existuje iný princíp, ktorý sa nedá zmazať ani odstrániť, lebo je čírym darom: to, že sme milovanými deťmi, ktoré Otec očakáva a oslavuje ich návrat.

«Všetko, čo ja mám, je tvoje», aj moja schopnosť spolucítiť, hovorí nám Otec. Neupadnime do pokušenia zúžiť naše synovstvo len na záležitosť zákonov a zákazov, povinností a ich plnenia. Naša príslušnosť a naše poslanie sa nezrodia z voluntarizmu, legalizmu, relativizmu či integrizmu, ale z toho, keď ako veriaci ľudia budeme vyprosovať každý deň s pokorou a vytrvalosťou: Príď Kráľovstvo tvoje.

Evanjeliové podobenstvo nám predkladá otvorený koniec. Vidíme otca, ako staršieho syna prosí, aby sa zúčastnil na oslave milosrdenstva. Evanjelista nehovorí o tom, ako sa rozhodol. Pripojil sa azda k oslavujúcim? Môžeme si predstaviť, že tento otvorený koniec je určený na to, aby ho každé spoločenstvo, každý jeden z nás mohol dopísať vlastným životom, svojím pohľadom a postojom k druhým. Kresťan vie, že v Otcovom dome je mnoho príbytkov, vonku zostanú iba tí, ktorí nechcú mať účasť na jeho radosti.

Drahí bratia, chcem sa vám poďakovať za spôsob, akým vydávate evanjeliové svedectvo milosrdenstva v týchto krajoch. Ďakujem za vaše úsilie vynaložené na to, aby boli vaše spoločenstvá oázami milosrdenstva. Povzbudzujem vás a pobádam, aby ste sa naďalej usilovali o rozvíjanie kultúry milosrdenstva, kultúry, kde sa nikto nepozerá na druhého ľahostajne, ani neuhne pohľadom, keď vidí jeho utrpenie (Apoštolský list Misericordia et misera, 20). Buďte naďalej nablízku maličkým a chudobným, zavrhnutým, tým, ktorí sú opustení a nepovšimnutí, buďte naďalej znakom Otcovho objatia a jeho srdca.

Nech vás ten, ktorý je Milosrdný a Milostivý - ako ho tak často vzývajú naši bratia a sestry moslimovia - posilňuje, a nech zúrodní diela vašej lásky.

Preložili: Slovenská redakcia VR v spolupráci s TV LUX

- -

Záverečné pozdravy: Byť služobníkmi nádeje a bratstva

V závere Eucharistie sa Svätému Otcovi poďakoval arcibiskup Rabatu Mons. Cristóbal López Romero SDB a vyjadril odhodlanie tamojšej komunity byť Cirkvou v štýle Dobrého Samaritána, ktorá vedie dialóg s moslimami a buduje mosty.

Pápež na záver opätovne všetkých vyzval pokračovať v dialógu s moslimami, aby bolo viditeľné univerzálne bratstvo, ktoré má svoj základ v Bohu. „Nech ste tu služobníkmi nádeje, ktorú svet tak veľmi potrebuje“, zdôraznil Svätý Otec, odvolávajúc sa na motto svojej 28. apoštolskej cesty. Potleskom reagovali aj prítomní zástupcovia kráľa Mohammeda VI., ktorých Svätý Otec na záver osobitne pozdravil a ocenil ich prítomnosť.

Rozlúčková ceremónia na letisku Ešte pred odletom do Ríma sa o 18. hodine nášho času na letisku Rabat-Salé s pápežom Františkom rozlúčil delegát marockého kráľa i členovia miestnej delegácie. Po viac než trojhodinovom lete prechádzajúcom aj ponad Alžírsko a Francúzsko sa prílet na rímske letisko Ciampino očakáva o 21:30 h.





( TK KBS, RV mk, zk, jb; ml ) 20190331002   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 188 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019