Vatikán 7. marca (RV) Inšpiráciou k meditáciám tohtoročných pôstnych duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu je báseň talianskeho autora Maria Luziho „Sme tu na to“ (Siamo qui per questo). Benediktínsky mních a opát kláštora San Miniato al Monte vo Florencii Bernardo Francesco Maria Gianni, ktorý bude duchovné cvičenia viesť, vysvetlil pre Vatikánsky rozhlas dôvody svojho výberu. Opát Bernardo Gianni OSB odpovedal aj na tieto otázky redaktorky Antonelly Palermo. Ako inšpiráciu svojich meditácií ste si zvolili báseň Maria Luziho. Prečo?
„Predovšetkým preto, že je to téma, ktorú som po modlitbe a reflexii uznal za veľmi dobre korešpondujúcu s mojím a naším životom mníchov, žijúcim v kláštore zameranom na Pána, tak ako každý kláštor, avšak pred naším pohľadom je neustále prítomné mesto. Myslel som, že by mohlo byť užitočné znovu sa pozrieť z mníšskeho pohľadu na napätie medzi naším srdcom zakoreneným v Pánovi, v tajomstve, v liturgii, v bratskom živote, v práci, silných vlastnostiach benediktínskej skúsenosti a týmto pohľadom obráteným k mestu.
A keďže pápež František napísal – predovšetkým v Evangelii gaudium – veľmi pekné zamyslenia o hľadaní Boha práve v meste, myslel som, že toto by mohlo byť kľúčovou témou uprostred oprávnených očakávaní pápeža a jeho spolupracovníkov, ktorí nie sú mníchmi, a pravdou o mojom a našom živote ako mníšskej komunity.
Báseň Maria Luziho má veľkú hodnotu v tom, že vie s údernosťou veľkej poézie vypovedať o tom všetkom, čo je napätím medzi pamäťou a nádejou, medzi bratstvom a tvrdosťou prítomnosti, medzi istou rezignáciou, ktorú básnik pripodobňuje k takmer vyhasnutému popolu a naopak možnosťou nachádzať sa medzi ohňom a žeravou pahrebou, ktorou možno rozdúchať novú lásku a nové túžby v živote ľudí, obyvateľov mesta.“
Minulý rok pripravil meditácie duchovných cvičení pre pápeža a Rímsku kúriu básnik a teológ José Tolentino Mendonça. Tentoraz sa vy, vzdelaný intelektuál, vraciate k básni ako k základu rozjímania a modlitby. O čom vypovedá toto opätovné spájanie kultúry a spirituality, básnického a biblického slova?
„Myslím, že nám hovorí, a nie je to rétorika, ako naozaj veľmi potrebujeme krásu. Pápež to pripomína mnohokrát. Ide o krásu, ktorá nie je estetizmom na vyhnutie sa námahám myslenia, utrpenia, prorokovania, ale o krásu ako možnosť prinavrátiť výšku nášmu životu a nášmu spolunažívaniu. Kultúra a krása ako inštancia istej novej „paideia“, výchove k životu, ktorú Cirkev vždy podporovala počas stáročí skúsenosti jej mníšskeho života.
V jednoduchosti nám to majstrovsky pripomenul pápež Benedikt v Paríži pri jeho úžasnej prednáške v kolégiu Bernardins: nejde o vytváranie nových foriem kultúry, ale o uznanie toho, ako sa Boh, ktorý sa vteľuje do našich dejín, stáva slovom, krásou, spevom. Človek vo svojom rozpoložení takto aj cez básnickú a celkovú umeleckú kreativitu v slobode odhaľuje znovunájdenú podobu s tým obrazom, ktorý mal Boh pred očami, keď si predstavoval človeka a keď ho tvoril. Ide tu skrátka o návrat k nášmu najsvätejšiemu a najopravdivejšiemu povolaniu.“
