TK KBS

Dnes je štvrtok 22. 08. 2019   Meniny má Tichomír       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež František vo Vatikáne pokračoval v katechézach o Modlitbe Pána
P:3, 21. 02. 2019 07:30, ZAH



Vatikán 21. februára (RV) Prinášame siedme pokračovanie katechéz Svätého Otca Františka o Modlitbe Pána, ktoré predniesol pri generálnej audiencii v stredu 20. februára 2019 v Aule Pavla II. vo Vatikáne.

Generálnu audienciu otvorilo čítanie z Knihy proroka Izaiáša: „Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol“.  Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.  Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49,14-16)

Katechéza Svätého Otca Františka: Otče, ktorý si na nebesiach

Drahí bratia a sestry dobrý deň! (...)

Pokračujeme v katechézach o Otčenáši. Prvý krok každej kresťanskej modlitby je vstup do tajomstva, do Božieho otcovstva. Nemožno sa modliť ako papagáje. Buď vstúpiš do tajomstva, s vedomím, že Boh je tvoj Otec, alebo sa nemodlíš. Ak sa modlíš inak, nemodlíš sa. Ja sa chcem modliť k Bohu, svojmu Otcovi. Začínam tajomstvom.

Pre porozumenie toho, do akej miery je Boh otcom, uvažujeme nad postavami našich rodičov, ale musíme ich vždy v nejakej miery vycibriť, očistiť. Toto hovorí aj Katechizmus Katolíckej cirkvi, keď hovorí: „Očistenie srdca sa týka predstáv otca a matky, ktoré pochádzajú z našej osobnej a kultúrnej histórie a ovplyvňujú náš vzťah k Bohu (č. 2779).

Nikto z nás nemal dokonalých rodičov, nikto. A rovnako ani my z našej strany nebudeme nikdy ako rodičia či ako duchovní pastieri dokonalými. Všetci máme chyby, všetci. Naše vzťahy lásky prežívame vždy ako poznačené našimi obmedzeniami a naším egoizmom, preto sú často krát znečistené majetníckymi túžbami alebo manipulovaním druhých. Z tohto dôvodu sa neraz vyznania lásky prevracajú na pocity hnevu a nepriateľstva. – Nuž pozri, títo dvaja sa minulý týždeň mali tak radi, a dnes sa nenávidia na smrť. Toto vidíme na dennom poriadku! A je to tak, keďže všetci máme vo svojom vnútri zahorknuté korene, ktoré nie sú dobré a neraz sa dostanú na povrch a narobia zlo.

Preto, keď hovoríme o Bohu ako o „otcovi“, keď premýšľame nad obrazom našich rodičov, najmä ak nás mali radi, zároveň musíme ísť ďalej. Pretože Božia láska je láskou Otca, „ktorý je na nebesiach“, podľa vyjadrenia, ktoré nás pozýva používať Ježiš: je to láska totálna, ktorej chuť v tomto živote okusujeme iba nedokonalým spôsobom. Muži i ženy sú večnými žobrákmi po láske – sme žobrákmi po láske, potrebujeme lásku – hľadajú miesto, kde budú konečne milovaní, ale nenachádzajú ho. Koľké priateľstvá a koľké sklamania z lásky sú v našom svete! Toľké...

Grécky boh lásky, v mytológii, je tým absolútne najtragickejším: nedá sa pochopiť, či je bytosťou anjelskou, alebo je démonom. Mytológia hovorí, že je synom Porosa a Penie, čiže prešibanosti a chudoby, predurčený niesť v sebe niečo z charakteristík oboch týchto rodičov. Môžeme tu uvažovať nad nejednoznačnou povahou ľudskej lásky: je skutočne ambivalentná, schopná prekvitať a dosiahnuť moc v jednej hodine dňa, a hneď potom zvädnúť a odumrieť. Ak niečo uchopí, vždy jej to utečie preč. (porov. Platón, Hostina, 203).

Je jedno vyjadrenie proroka Ozeáša, ktoré nekompromisne charakterizuje vrodenú slabosť našej lásky: „Vaša láska je ako ranný oblak – hovorí prorok – ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie na úsvite“ (6,4). Hľa, čím je neraz naša láska: sľubom, ktorý sa len s námahou snažíme dodržať, snahou, čo rýchlo vyprahne a mení sa na paru, tak trochu ako keď zrána vyjde slnko a nočná rosa sa vytratí.

Koľkokrát sme my ľudia milovali takýmto slabým a nesústavným spôsobom. Všetci máme túto skúsenosť: milovali sme, ale potom to opadlo, alebo tá láska oslabla... všetci máme túto skúsenosť. Túžiac byť milovaní, sme neskôr narazili na naše limity, na úbohosť našich síl: neschopní dodržať sľub, ktorý sa nám v dňoch milosti zdal byť ľahko uskutočniteľným.
Napokon aj apoštol Peter mal strach a musel utiecť. Apoštol Peter nebol verný Ježišovej láske. Stále je tu tá slabosť, ktorá nám dáva padnúť. Sme žobráci, ktorí na ceste riskujú, že nikdy celkom neobjavia ten poklad, ktorý hľadajú od prvého dňa svojho života: lásku.

Existuje však aj iná láska, tá láska Otca, „ktorý je na nebesiach“. Nikto nesmie pochybovať, že je príjemcom tejto lásky. Miluje nás. „Miluje ma“, môžeme povedať. Ak by nás aj náš otec a naša matka neboli milovali – hypoteticky – je tu Boh na nebesiach, ktorý nás miluje tak, ako to nikto na tejto zemi nedokázal a nemôže nikdy dokázať. Láska Boha je vždy stála. Hovorí prorok Izaiáš – počúvajte, aké je to krásne: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.  Hľa, do dlaní som si ťa vryl“ (49,15-16).

Dnes je v móde tetovanie: „Do dlaní som si ťa vryl“. Vytetoval som si ťa na svoje dlane. Som v Božích dlaniach, takto, a nemôžem to vymazať. Božia láska je ako láska matky, ktorá nikdy nemôže zabudnúť. A ak matka zabudne? „Ja na teba nezabudnem“, hovorí. Toto je dokonalá láska Boha, takto sme ním milovaní. A ak by sa aj všetky naše pozemské lásky rozpadli a nezostalo by nám v dlaniach iné než prach, je tu pre nás vždy vrúcna a jedinečná Božia láska.

V hlade po láske, ktorý všetci cítime, nehľadáme niečo, čo neexistuje: je to naopak pozvanie poznať Boha, ktorý je otcom. Napríklad obrátenie svätého Augustína prechádzalo týmto úskalím: mladý a brilantný rečník hľadal jednoducho medzi tvormi niečo, čo mu žiadne stvorenie dať nemohlo, až jedného dňa mal odvahu pozdvihnúť zrak. A toho dňa spoznal Boha. Boha, ktorý miluje.

Výraz „na nebesiach“ nechce vyjadriť diaľku, ale radikálnu odlišnosť lásky, inú dimenziu lásky, lásku neúnavnú, lásku, ktorá navždy zostane..., ba viac, ktorá je vždy po ruke. Stačí povedať: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“, a táto láska príde.
Preto sa nebojme! Nikto z nás nie je sám. A ak by aj  tvoj pozemský otec nešťastne na teba zabudol, a mal by si voči nemu zášť, nie je ti odopretá základná skúsenosť kresťanskej viery: to poznanie, že si milovaným Božím dieťaťom, a že nič v živote nemôže vyhasiť jeho vášnivú lásku k tebe.

Preložila: Slovenská redakcia VR

- -

Pri generálnej audiencii v stredu 20. februára sa Svätý Otec najprv v Bazilike sv. Petra stretol s veľkou skupinou pútnikov z diecézy Benevento, ktorí sa prišli poďakovať za minuloročnú pápežovu návštevu v ich diecéze pri storočnici stigmatizácie sv. Pátra Pia z Pietrelčiny. V Aule Pavla VI. sa potom pápež František prihovoril veriacim v katechéze, na ktorej boli prítomné aj dve stovky veriacich zo Slovenska.

Okolo 2500 pútnikov z diecézy Benevento prišlo na ďakovnú púť pod vedením svojho duchovného otca, ktorým je arcibiskup metropolita Mons. Felice Accrocca. V tejto juhotalianskej diecéze sa nachádza mesto Pietrelčina, ktoré pápež František navštívil 17. marca minulého roka pri príležitosti 100. výročia daru stigiem a 50. výročia smrti svätého pátra Pia.

Pápež František si s veľkou srdečnosťou zaspomínal na minuloročné stretnutie a pripomenul aktuálnosť životného odkazu stigmatizovaného kapucína týmito slovami: „Vyznačoval sa pevnou vierou v Boha, stálou nádejou v nebeské skutočnosti, obetavým venovaním sa ľuďom, vernosťou Cirkvi, ktorú vždy miloval, so všetkými jej problémami a trápeniami.“

Tento životný postoj sv. Pia z Pietrelčiny pápež František osobitne zdôraznil:

„Miloval Cirkev, s toľkými problémami, ktoré Cirkev má, s toľkými jej trápeniami, s toľkými hriešnikmi. Pretože Cirkev je svätá, je nevestou Krista, ale my, synovia Cirkvi sme všetci hriešnici – a niektorí veľkí! – ale on miloval Cirkev aká bola, neničil ju jazykom, ako je to dnešnou módou. Nie! On miluje. Ten, kto miluje Cirkev, vie odpustiť, pretože vie, že on sám je hriešnikom a potrebuje odpustenie od Boha. Vie usporiadať veci, pretože Pán chce veci dobre usporiadať, ale vždy s odpustením: nedá sa žiť celý život v obviňovaní, v neustálom obžalúvaní Cirkvi. Komu je vlastná táto rola žalobcu? Kto je ten, ktorého Písmo nazýva veľkým žalobcom? Diabol! A tí, ktorí prechádzajú životom neustále obžalúvajúc, sú – nepoviem synmi, pretože diabol ich nemá – ale priateľmi, bratrancami, príbuznými diabla. Takto to však nejde, musí sa poukázať na nedostatky, ktoré treba napraviť, ale vo chvíli nahlásenia a odsúdenia nedostatkov Cirkev milujeme. Bez lásky, to je diablovo. Svätému pátrovi Piovi bolo vlastné oboje: miloval Cirkev so všetkými jej problémami a trápeniami, hriechmi jej synov. Nezabúdajte na toto.“

Pápež František po týchto slovách povzbudil pútnikov z Beneventa, aby stále viac chápali a prijímali Božiu lásku, ako zdroj a dôvod našej radosti.

Po tomto mimoriadnom úvodnom stretnutí v Bazilike sv. Petra generálna audiencia pokračovala v Aule Pavla VI. ako zvyčajne katechézou Svätého Otca z cyklu o modlitbe Otčenáš. Nechýbali na nej ani pútnici zo Slovenska. Stovka veriacich prišla z Kolačkova, okr. Stará Ľubovňa, ďalšie skupiny z Humenného a z farností Žilina-Solinky a Martin-sever.



( TK KBS, RV mh, jb; ml ) 20190221012   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 275 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019