Vatikán 14. februára (RV) Prinášame zamyslenie k sviatku sv. Cyrila a Metoda, ktorý sa v univerzálnej Cirkvi slávi 14. februára, pri príležitosti 1150. výročia smrti sv. Konštantína - Cyrila. Pre Vatikánsky rozhlas ho pripravil arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi.Slovensko a Rím. Dva zdanlivo nesúvisiace geografické termíny. A predsa tu oddávna existuje viacero prvkov, ktoré tieto dva termíny spájajú. Medzi najvýraznejšie patrí kresťanstvo, osobitne jednota s Rímskou cirkvou, s Apoštolskou stolicou, vložená takpovediac na našej náboženskej i národnej kolísky. Dalo by sa menovať viacero súvislostí potvrdzujúcich, ako naše náboženské i národné spoločenstvo pociťovalo v kľúčových chvíľach svojich dejín oporu, podporu a solidaritu Rímskej cirkvi, Apoštolskej stolice, jednotlivých pápežov.
Viditeľným spojivom tejto jednoty sú mená našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a k nim by sme mohli pridávať mená pápežov z cyrilo-metodských čias, ako napríklad Hadriána II., ktorý schváli slovanské liturgické knihy v Bazilike Santa Maria Maggiore, Jána VIII., ktorý toto rozhodnutie nanovo potvrdil a ustanovil Nitrianske biskupstvo, ale i z našich novodobých dejín ako Leva XIII., ktorý rozšíril sviatok sv. Cyrila a Metoda na celú Katolícku cirkev, Benedikta XV., ktorý po rozpade Rakúsko-Uhorska menoval prvých slovenských biskupov, Pavla VI., ktorý zriadil slovenskú cirkevnú provinciu, či predovšetkým Jána Pavla II., ktorý vyhlásil sv. Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy a pri početných príležitostiach i pri osobných návštevách Slovenska dal tomuto cyrilo-metodskému putu medzi Apoštolskou stolicou a Slovenskom osobitnú pečať.
Sv. Metod, bol v Ríme, na žiadosť kniežaťa Koceľa ustanovený pápežom Hadriánom II. za nášho prvého arcibiskupa, krátko po tom, čo jeho mladší brat Cyril tu prešiel z pozemského, do večného života. Stalo sa tak pred 1150. rokmi a dnešné výročie smrti sv. Cyrila je obnovenou príležitosťou k tomu, aby sme si kládli otázky o tom, ako nakladáme s duchovným dedičstvom solúnskych bratov a našich vierozvestov, ako sme schopní akceptovať a prežívať ho.
Ak by sme chceli určiť oporné body života a diela sv. Cyrila a Metoda, popri mnohých čiastkových kritériách by sme asi mohli zosumarizovať celý ich život do troch tém, ktoré sa v ich činnosti nerozlučne spájajú a vytvárajú akúsi duchovnú trojnožku, dávajúcu trojrozmernosť i stabilitu ich životom, a ktoré sú súčasne aj kritériom vernosti voči ich dedičstvu pre všetkých tých, ktorí sa k nemu hlásia. Sú to:
Láska k Bohu, - Láska k Cirkvi, - Láska k prijatej misii a k ľudu, ku ktorému boli poslaní.
Láska k Bohu
O sv. Cyrilovi vieme, že od malička si „vybral Múdrosť“ (ŽK 3), ktorú identifikoval s pravou filozofiou, ktorá pre neho bola „Poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť Bohu; [takéto poznávanie] učí človeka, že svojimi skutkami má sa stať obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril.“ (ŽK 4). Sv. Metod zasa, ako hovorí jeho životopisec, po tom čo sa najprv venoval správe svetského kniežatstva „vidiac mnohé búrlivé rozbroje v tomto živote, zamenil z vlastného popudu pozemské temnoty za nebeské myšlienky. Lebo nechcel znepokojovať šľachetnú dušu vecami netrvajúcimi naveky. A len čo sa naskytol vhodný čas, zriekol sa kniežatstva“ (ŽM 3), utiahol sa do kláštora aby tu v pokornej službe rozvíjal svoj vzťah k Bohu.
Táto láska a vernosť k Bohu bola hlavným hnacím motorom ich života i ich misie medzi našimi predkami. Potvrdzujú to slová kánonu ku sv. Demetrovi, ktorými vyznávajú dôvod, pre ktorí boli ochotní opustiť rodné kraje: „pre lásku ku Stvoriteľovi chodiac po cudzích krajoch a mestách, ... vystavení sme posmechu trojjazyčníkov a bludárov“. Kvôli Kristovi sa zriekli nielen kariéry, bohatstva, ale i svojej rodiny a domoviny.
Túžba po spoznávaní múdrosti v Božej pravde, schopnosť zrieknuť sa prípadných výhod svetskej moci a slávy kvôli lepšej, priamej službe Bohu, aj za cenu ťažkostí a nepochopenia - to je výzva a príklad sv. Cyrila a Metoda pre všetkých tých, ktorí sa k nim hlásia.
Láska k Cirkvi
Encyklika Slavorum apostoli pripomína, že sv. Cyril a Metod hoci mali za svoj hlavný cieľ svornosť a mier, predsa vždy „rešpektovali záväzky, plynúce z ich poslania a dbali na tradičné nároky a práva Cirkvi, ako ich ustanovili predpisy koncilov. Preto tiež pokladali za svoju povinnosť, i keď boli poddanými východnej ríše a ako veriaci podliehali Konštantínopolskému patriarchátu, vydávať účty zo svojej misijnej činnosti rímskemu pápežovi a predložiť mu na schválenie učenie, ktoré vyznávali a hlásali, podobne ako aj liturgické knihy, napísané v slovanskom jazyku a metódy, ktoré používali pri evanjelizácii tých národov.
Svojho poslania sa ujali z poverenia Konštantínopolu, ale potom sa v určitom zmysle usilovali o jeho potvrdenie tým, že sa obracali na Apoštolskú stolicu v Ríme, ako na viditeľný stred cirkevnej jednoty. Vo svojom zmysle pre všeobecnosť budovali takto Cirkev ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú. Najjasnejšie a najvýraznejšie sa to ukazuje z ich celého počínania. Možno povedať, že prosba Kristovej veľkňazskej modlitby: «aby boli jedno», sa stala ich misionárskym heslom v duchu Žalmistových slov: «Chváľte Pána všetky kmene a národy».
Pre nás, ľudí dnešnej doby, obsahuje ich apoštolát aj výrečnosť ekumenickej výzvy, t.j. znova budovať v mierumilovnom uzmierení jednotu, ktorá v neskoršej dobe po ich smrti bola ťažko poškodená, a na prvom mieste jednotu medzi Východom a Západom. Presvedčenie svätých solúnskych bratov, že každá miestna cirkev je povolaná k tomu, aby svojimi vlastnými darmi obohacovala katolícku «plnosť», bolo v dokonalom súlade s ich evanjeliovým cítením, že totiž rozličné životné pomery jednotlivých kresťanských cirkví, nikdy nemôžu ospravedlniť nejednotnosti, nesvornosť a roztržky vo vyznávaní jedinej viery a v praktickom uplatňovaní lásky“ (Slavorum apostoli 13).
Láska k prijatej misii a k ľudu, ku ktorému boli poslaní sa prejavila vo vernosti tomuto poslaniu zo všetkých síl až do konca života. Preto sv. Cyril, na smrteľnej posteli prosil sv. Metoda, aby neopúšťal našich predkov. Ako hovorí životopisec, „Filozof, zberajúc sa na Boží súd, riekol svojmu bratovi Metodovi: «Hľa brat, boli sme obaja záprahom, čo ťahal jedinú brázdu, a ja, skončiac svoj deň, padám na oranisku. Ale ty ľúbiš veľmi Horu, (14) no neopúšťaj pre Horu svoje učenie. Lebo čím môžeš byť skorej spasený?» (ŽM 8)
Posledné myšlienky a slová sv. Cyrila patrili takisto ľudu, ku ktorému bol poslaný. „A keď sa priblížila hodina, aby pokoj prijal a presídlil do večných príbytkov, pozdvihnúc ruky svoje, k Bohu učinil modlitbu, so slzami hovoriac takto:
«Pane, Bože môj, ktorý si všetky anjelské chóry a netelesné sily utvoril, nebo rozpäl a zem osnoval, a všetko jestvujúce z nebytia v bytie priviedol, a ktorý vždy vyslyšiavaš činiacich vôľu tvoju a bojacich sa teba a zachovávajúcich prikázania tvoje, vyslyš moje modlitby, a zachovaj verné ti stádo, ktorému si bol ustanovil mňa, nesúceho a nehodného služobníka svojho, zbav bezbožnej a pohanskej zloby tých, ktorí hovoria proti tebe rúhanie, a zahub trojjazyčný blud, a zveľaď cirkev svoju množstvom, a všetkých v jednote ducha zoskup, a učiň výborným ľudom, rovnako zmýšľajúcim o pravdivej viere tvojej a o pravom vyznávaní, a vdýchni v srdcia ich slovo tvojho uslyšania, lebo tvoj je dar, akže si na hlásanie evanjelia Krista tvojho prijal nás nehodných, zanietených pre dobré skutky a činiacich, čo ti je milé. Ktorých si mi bol dal, ako tvojich tebe odovzdávam. Riaď ich silnou svojou pravicou, a prikry ich krovom krídiel svojich [Žalm 60 (61), 5], aby všetci slávili meno tvoje, Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.»“ (ŽK 18)
Vernosť a služba Bohu, vernosť a služba Cirkvi, vernosť a služba ľudu, národu – to sú oporné body života a diela sv. Cyrila a Metoda, to sú tri kritériá na skúmanie našich sŕdc, aby sme si pravdivo i pokorne odpovedali na otázku, či sa chceme a môžeme naozaj hlásiť k dedičstvu týchto apoštolov Slovanov a našich otcov.
