Novinárov zaujímali názory pápeža Františka na problémy Latinskej Ameriky vo vzťahu k mládeži: tehotenstvá maloletých a sexuálna výchova, vzďaľovanie sa mladých ľudí od Cirkvi, liečba rán vo svedomí spôsobených abortom, ale aj otázka o možnej voliteľnosti kňazského celibátu.

Padli aj otázky o očakávaniach od februárového stretnutia biskupov vo Vatikáne o ochrane maloletých, či o zodpovednom postoji k integrácii migrantov. Z politických tém to bola najmä napätá situácia vo Venezuele či nové prejavy terorizmu v Kolumbii.

„Pocítil som veci, čo chytajú za srdce“, podelil sa na úvod stretnutia s novinármi pápež František. Spomenul momenty ako stretnutie s päťročnou sirotou z neidentifikovateľnej africkej krajiny, ktorú našli po smrti matky na hraniciach s Kolumbiou, či pieseň 16-ročného dievčaťa z Hondurasu, ktorú sama zložila po tom, ako si prešla šikanovaním.

U Panamčanov pápež František veľmi ocenil ich veľkodušný postoj k životu:

„Videl som rodičov, ktorí dvíhali svoje deti, a tým hovorili: toto je moje víťazstvo, na toto som hrdý, toto je moja budúcnosť. V demografickej zime, ktorú zažívame v Európe, a v Taliansku je pod nulou, nás to musí viesť k premýšľaniu. Na čo sme hrdí? Je to cestovanie, dovolenky, chata, psík? Alebo je to dieťa?“

Na otázku, či cesta naplnila jeho očakávania, Svätý Otec odpovedal s humorom: „Evidentne, ten teplomer, ktorý ukáže, či cesta napĺňa očakávania, je únava. A ja som vyžmýkaný.“

Viac z obsahu tlačovej konferencie

*

Edwin Cabrera Uribe (Radio Panama): „Spoločným problémom v celej Strednej Amerike, vrátane Panamy, a vo veľkej časti Latinskej Ameriky je gravidita dievčat vo veľmi skorom veku. Len v Paname ich v minulom roku bolo desaťtisíc. Neprajníci Katolíckej cirkvi to kladú za vinu práve jej, lebo sa stavia proti sexuálnemu vyučovaniu na školách. Katolícka cirkev má v Latinskej Amerike mnoho škôl i univerzít. Rád by som poznal názor pápeža Františka na sexuálnu výchovu."

Pápež František: „Myslím si, že na školách treba poskytovať sexuálnu výchovu. Sexualita je dar od Boha, a nie nejaký postrach. Je to Boží dar určený pre lásku. Ak ho niektorí využívajú, aby tak zarobili peniaze alebo aby zneužili druhých, to je už iný problém. Ale je potrebné ponúkať objektívne sexuálne vzdelávanie, také aké je, bez ideologických kolonizácií. Lebo ak školy budú dávať sexuálnu výchovu nasiaknutú ideologickými kolonizáciami, zničia osobu človeka. Sexualita ako Boží dar si vyžaduje výchovu. Nie s rigídnosťou. Vychovávať, to je e-ducere, teda vytiahnuť z človeka to najlepšie čo je v ňom a sprevádzať ho na ceste. Problém je v zodpovedných za výchovu, či už na úrovni národnej, regionálnej, alebo v jednotlivom školskom zariadení: akých učiteľov na to vyberú, alebo aké učebnice, atď. Videl som veci kadejakého druhu. Sú také, ktoré skutočne vedú k zrelosti, a iné zase robia škody. Myslím si však – pričom neviem, či je to objektívne alebo nie, že v Paname chýba sexuálna výchova, a hovorím to bez toho, aby som vstupoval do politických problémov Panamy –: treba mať sexuálnu výchovu pre deti. Ideálne je, aby sa to začínalo doma, s rodičmi. Nie vždy je to možné kvôli rodinným situáciám alebo preto, že nevedia, ako to robiť. A škola toto supluje, a má to robiť, inak sa ponechá prázdne miesto, ktoré zaplnia kadejaké ideológie.“

*

Caroline Pigozzi (Paris Match): „Počas štyroch dní sme mohli vidieť toto množstvo mladých ľudí, ako sa intenzívne modlia. Možno si predstaviť, že niektorí spomedzi nich budú chcieť vstúpiť do zasväteného života, a možno predpokladať, že určitý počet aj má povolanie. Možno niekto z nich váha, keď uvažuje, že je to ťažká cesta, bez možnosti sa oženiť. Je možné pomýšľať, že by ste v Katolíckej cirkvi podľa vzoru východného rítu dovolili ženatým mužom stať sa kňazmi?“

Pápež František: „V katolíckej cirkvi východného obradu to môžu urobiť, a volia si celibátnu alebo manželskú možnosť – pred diakonátom.“

Caroline Pigozzi: „Ale teraz v rámci Katolíckej cirkvi latinského obradu: možno pomýšľať, že Vy by ste také rozhodnutie videli možným?“

Pápež František: „Čo sa týka latinského rítu... Prichádza mi na myseľ tá veta sv. Pavla VI.: „Uprednostňujem dať svoj život, skôr než zmeniť zákon o celibáte“. Toto mi prišlo na myseľ a chcem to povedať, pretože je to veta odvážna; v ťažšej chvíli než je táto: 1968-70... Osobne si myslím, že celibát je pre Cirkev darom. A po druhé, nesúhlasím s tým, aby sa dovolil voliteľný celibát, nie. Mohla by jedine zostať určitá možnosť v tých najodľahlejších lokalitách – myslím na ostrovy v Tichomorí... Ale jedna vec je uvažovať, keď je tu pastoračná potreba, tam duchovný pastier musí myslieť na veriacich. Je jedna kniha od otca Lobingera [biskup Fritz Lobinger, Kňazi pre zajtrajšok, EMI, 2009], je zaujímavá – toto je niečo, o čom sa diskutuje medzi teológmi, nie je to moje rozhodnutie. Moje rozhodnutie je: „nie“ voliteľnému celibátu pred diakonátom. Je to niečo, za čím si osobne stojím: neurobím to, toto zostáva jasné. Som niekým, kto je „uzavretý“? Možno, ale necítim sa, že by som sa mal postaviť pred Boha s týmto rozhodnutím. Keď sa vrátime k otcovi Lobingerovi, ten povedal: „Cirkev koná Eucharistiu a Eucharistia tvorí Cirkev“. Ale tam, kde nie je Eucharistia, v spoločenstvách – pomyslite, Caroline, na ostrovy v Pacifiku...“

Caroline Pigozzi: „Tiež aj v Amazónii...“

Pápež František: „... možno že tam... na mnohých miestach... Lobinger hovorí: Kto koná Eucharistiu? V tamojších komunitách „vedúcimi“, ak to tak povieme, alebo organizátormi, sú diakoni alebo rehoľné sestry či laici, priamo. A Lobinger hovorí: možno vysvätiť staršieho ženatého muža - toto je jeho téza - možno vysvätiť staršieho ženatého muža, ale len aby vykonával munus sanctificandi, čiže aby celebroval svätú omšu, aby vysluhoval sviatosť zmierenia a dával pomazanie chorých. Kňazská vysviacka udeľuje tri munera (úrady): regendi – spravovať, ako pastier; – docendi – vyučovať a sanctificandi (posväcovať). Toto je spojené s vysviackou. Biskup by mu udelil čisto fakulty pre munus sanctificandi: toto je tá téza. Kniha je zaujímavá. Azda toto môže pomôcť pri uvažovaní nad problémom. Ja verím, že tento problém musí byť otvorený v tomto zmysle, tam, kde je pastoračný problém, z dôvodu chýbajúcich kňazov. Nehovorím, že by sa to malo robiť, pretože som nad tým nereflektoval, nemodlil som sa dostatočne nad tým. Ale teológovia musia bádať. Príkladom je otec Lobinger... z Fidei donum, bol v Južnej Afrike... už je na dôchodku. Spomínam tento príklad na naznačenie bodov, kde sa majú robiť. Hovoril som s istým oficiálom Štátneho sekretariátu, biskupom, ktorý musel pracovať v jednej komunistickej krajine na začiatku revolúcie. Keď videli, ako sa uberá tá revolúcia v 50. rokoch, viac-menej, biskupi tajne vysvätili roľníkov, statočných a nábožných mužov. Potom, keď kríza prešla, po tridsiatich rokoch, vec sa vyriešila. A on mi hovoril o silných dojmoch, aké zažíval, keď pri jednej koncelebrácii videl týchto roľníkov, so zrobenými rukami, ako si obliekajú alby, aby koncelebrovali s biskupmi. V dejinách Cirkvi sa toto udialo. Je to vec, ktorú treba študovať, uvažovať nad ňou a premodliť ju.

Caroline Pigozzi: „...sú tu tí protestanti, čo sa stali katolíkmi...“

Pápež František: „Áno, pýtate sa ma na to, čo urobil pápež Benedikt XVI., je to pravda. Zabudol som na Anglicanorum coetibus, na anglikánskych kňazov, ktorí sa stali katolíckymi a naďalej žijú v manželstve, akoby boli východnými. Spomínam si na jednu stredajšiu audienciu, keď som videl vo veľkom počte týchto kňazov, v kolárikoch a za ruku s ich manželkami a deťmi..., a vysvetlili mi to. Je to pravda, ďakujem, že ste mi to pripomenuli.“

*

Lena Klimkeit (DPA – Deutsche Presse-Agentur): „Svätý Otec, počas piatkovej krížovej cesty jeden z mladých vyslovil veľmi silné slová o potrate, chcem ich zopakovať: «Je to hrob, ktorý kričí do neba a obviňuje ľudstvo za nesmiernu krutosť; hrob, ktorý sa otvára v lone matiek, keď sa trhá nevinný život. Nech nám Boh dá opravdivo sa poľudštiť, neochvejne brániť život a dosiahnuť, aby zákony zabíjajúce nevinný život boli navždy zrušené.» Ide podľa mňa o veľmi radikálny postoj. Kladiem si otázku, a chcem sa Vás opýtať, či tento postoj rešpektuje aj utrpenie žien v danej situácii a či korešponduje s Vaším posolstvom milosrdenstva.“

Pápež František: „Posolstvo milosrdenstva je pre všetkých, aj pre ľudskú osobu, ktorá je pred narodením. Je pre všetkých. Je tu milosrdenstvo aj po vykonaní tohto pádu, ale to milosrdenstvo je náročné, pretože problém nespočíva v udelení odpustenia, problém spočíva v sprevádzaní ženy, ktorá si uvedomila urobený abort. Sú to hrozné drámy. Raz som počul lekára, ktorý hovoril o jednej teórii, podľa ktorej – nepamätám si dobre... – že jedna bunka z plodu, ktorý sa počal, ide do matkinej miechy a je tam aj fyzicky zapamätaná. Toto je jedna teória, ale chcem tým povedať: Keď žena myslí na to, čo urobila... Poviem ti pravdu: je treba byť v spovednici, a tam musíš dať útechu, nie trestať. Preto som rozšíril fakultu rozhrešovať z abortu, kvôli milosrdenstvu, pretože toľkokrát – ale vždy – sa musia stretnúť so svojím dieťaťom. A ja radím, koľkokrát, keď plačú a prežívajú túto úzkosť: „Tvoje dieťa je v nebi, prihovor sa mu, spievaj mu tú uspávanku, ktorú si mu nemohla zaspievať.“ A tam je jedna z ciest zmierenia matky s dieťaťom. S Bohom už zmierenie je: je to Božie odpustenie. Boh odpúšťa vždy. Ale milosrdenstvo je aj v tom, aby to tá žena spracovala. To je dráma abortu. Aby to človek dobre pochopil, je treba byť v spovednici. Je to strašné.“

*

Junno Arocho Esteves (Catholic News Service): „Vaša Svätosť, počas Vášho obeda so skupinou mladých pútnikov, ako nám rozprávalo jedno mladé americké dievča, pýtala sa Vás na bolesť a pohoršenie mnohých katolíkov, osobitne v USA, z krízy zneužívaní. Mnohí americkí katolíci sa modlia za Cirkev, ale mnohí sa cítia byť zradení a zdrvení po nedávnych správach o zneužívaniach a zakrývaní zo strany biskupov, a stratili k nim dôveru. Aké sú Vaše očakávania a nádeje vzhľadom na februárové stretnutie, aby Cirkev mohla opäť vybudovať dôveru medzi veriacimi a ich biskupmi?

Pápež František: „Myšlienka tohto stretnutia sa zrodila v C9 (Rada kardinálov), pretože sme videli, že niektorí biskupi to dobre nechápali alebo nevedeli čo treba robiť, prípadne robili niečo dobre a iné zas chybne. Cítili sme zodpovednosť poskytnúť biskupským konferenciám istú „katechézu“ ohľadom tohto problému. Preto sa zvolávajú predsedovia biskupských konferencií. Ide o určitú katechézu, aby si, po prvé, uvedomili tú tragédiu, čo to znamená, že je nejaké dieťa, dievča či chlapec zneužívané.

Pravidelne prijímam zneužívané osoby. Pamätám si na jedného: 40 rokov sa nemohol modliť. Je to strašné, to utrpenie je príšerné. ... Po druhé: aby vedeli, ako treba konať, aká je procedúra. Pretože niekedy biskup nevie, čo treba robiť, keďže je to vec, ktorá silne vzrástla a povedomie toho ako konať sa takpovediac nedostalo všade. A potom, aby sa vytvorili všeobecné programy, ale aby sa dostali ku všetkým biskupským konferenciám: o tom, čo má konať biskup, čo má konať arcibiskup, ktorý je metropolitom, čo má konať predseda biskupskej konferencie. Nuž aby to bolo jasné – povedzme to v právnickej terminológii –, s jasnými protokolmi.

Toto je to hlavné. Avšak ešte pred tým, čo sa má konať, je to, čo som povedal už skôr: mať povedomie. Na stretnutí vo februári sa potom budeme modliť, budú tam nejaké svedectvá, ktoré pomôžu k povedomiu, a ďalej určitá kajúca liturgia, aby sme prosili o odpustenie pre celú Cirkev. Práce na príprave dobre prebiehajú. Dovolím si povedať, že som vnímal tak trochu nafúknuté očakávanie.

Očakávania netreba nafukovať, ale zostať pri tých bodoch, ktoré spomínam. Pretože problém zneužívaní bude pokračovať, je to ľudský problém, ale ľudský na každom mieste! Minule som čítal jednu štatistiku, jednu z tých, ktoré hovoria: 50% prípadov je nahlásených, z týchto je 20% vypočutých – a stále sa to znižuje –: 5% je odsúdených. Je to strašné, strašné. Je to ľudská dráma, ktorú si musíme uvedomiť. Aj my, keď riešime tento problém v Cirkvi, našim povedomím ho pomôžeme riešiť aj v spoločnosti, v rodinách, kde hanba všetko zakrýva. Avšak najprv si to musíme uvedomiť, musíme mať dobré protokoly a napredovať. Takto stojí vec. A tomuto prajeme.“

Aktualizované: 29.1.2019, 15:44

Poznámka: Správa bude doplnená.

-

Záverečnou svätou omšou v nedeľu 27. januára dopoludnia sa uzavrel program panamských Svetových dní mládeže. Pápež František hneď po svätej omši navštívil charitatívne centrum Domov Dobrého Samaritána, ktoré už 15 rokov slúži pre chorých na aids. Popoludní poďakoval dobrovoľníkom SDM zhromaždeným na športovom štadióne, ktorí si pre neho pripravili duchovný a zároveň zábavný program a svedectvá.

„Choďte a svedčte o tom, čo ste videli a počuli, nie mnohými slovami, ale jednoduchými a každodennými skutkami. Neviem, či budem na budúcom SDM, ale Peter tam určite bude a posilní vás vo viere.“ Týmto tvítom sa rozlúčil Svätý Otec František ešte pred odletom do Ríma. Boeing 787 spoločnosti Avianca sa vydal na cestu cez Atlantik 23 minút po polnoci. Zakrátko po odlete sa objavili na Twitteri ďalšie  pápežove odkazy so slovami poďakovania:

„Ďakujem celému panamskému národu, že nám otvoril dvere do domu a prijal toľkých mladých pochádzajúcich zo všetkých častí sveta. Nech Svätá Mária La Antigua žehná a ochraňuje Panamu!“

„Ďakujem Bohu, že nám dal túto možnosť znovu spoločne prežívať SDM. Ďakujem všetkým, ktorí ich podporovali svojou modlitbou a ktorí spolupracovali osobným úsilím a prácou.“

Počas spiatočného letu, odhadovaného na 11 a pol hodiny, sa ako zvyčajne koná tlačová konferencia pre novinárov, ktorí sprevádzali pápeža po celý čas apoštolskej cesty. Návrat Svätého Otca z jeho 26. apoštolskej cesty sa očakáva o 11.50 na letisku Ciampino.

( TK KBS, RV jb; pz ) 20190128035   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]