Vatikán 12. januára (RV) Talianska Národná asociácia profesorov cirkevných dejín usporiadala v Ríme konferenciu pri 50. výročí svojho založenia. V dňoch 10. - 11. januára na pôde Univerzity LUMSA hovorili na tému „Aktivity – výskum – popularizácia. Dejiny Cirkvi po koncile“. Na záver podujatia v sobotu 12. januára prijal účastníkov na osobitnej audiencii pápež František.Svätý Otec pri uvítaní pripomenul známu múdrosť „historia magistra vitae“ – história je učiteľkou života. Zacitoval pritom slová talianskeho historika, jezuitského pátra Giacoma Martinu (1924-2012), ktorého mal možnosť osobne poznať: „História je bezpochyby učiteľkou života, ale má aj dosť málo študentov!“
„Vskutku, história študovaná so zanietenosťou môže a musí veľa naučiť dnešnú dobu, tak roztrieštenú a vysmädnutú po pravde, pokoji a spravodlivosti. Stačilo by, aby sme sa prostredníctvom nej naučili reflektovať s múdrosťou a odvahou nad dramatickými a ničivými účinkami vojny, toľkých vojen, ktoré poznačili cestu človeka na tejto zemi.“
V centre dejín je Slovo - Ježiš Kristus
Svätý Otec poukázal na mimoriadne bohaté cirkevné dejiny Talianska. Tieto predstavujú „základný vzťažný bod pre každého, kto chce porozumieť minulosti, prehlbovať jej poznanie a aj si ju vychutnať, bez toho, aby sa premenila na múzeum alebo ešte horšie, na nostalgický cintorín, a urobiť ju naopak živou, aby bola dobre pred očami“.
„Ale – ako ma tomu učíte – v centre dejín je Slovo, ktoré sa nerodí napísané, nemáme ho z ľudských výskumov, ale je nám dané Bohom a dosvedčuje sa predovšetkým životom a uprostred života. Slovo, ktoré koná v dejinách a premieňa ich zvnútra. Toto Slovo je Ježiš Kristus, ktorý tak do základov poznačil a vykúpil dejiny človeka, že rozmedzil tok času na ten pred Ním a ten po Ňom.“
Pápež František v tejto súvislosti zdôraznil aj žiadaný postoj cirkevného historika či učiteľa cirkevných dejín:
„Schopnosť vnímať prítomnosť Krista a cestu Cirkvi v dejinách nás robia pokornými a odvádzajú nás od pokušenia utiekať sa do minulosti, aby sme sa vyhli prítomnosti.“
„A plné prijatie tohto jeho spásonosného a milosrdného konania by malo veriaceho historika urobiť bádateľom tým väčšmi rešpektujúcim fakty a pravdu, delikátneho a pozorného vo výskume, dôsledného svedka pri vyučovaní. Malo by ho držať ďaleko od všetkých svetskostí spojených s namyslenosťou poznania, akými sú baživosť po kariére alebo akademickom uznaní, či presvedčenie, že človek môže posudzovať udalosti a osoby sám od seba. V skutočnosti, schopnosť vnímať prítomnosť Krista a cestu Cirkvi v dejinách nás robia pokornými a odvádzajú nás od pokušenia utiekať sa do minulosti, aby sme sa vyhli prítomnosti.“
Pápež František pripomenul skúsenosť mnohých učencov, ktorí na začiatku boli skôr agnostického razenia, a objavili Krista. Na záver zaželal prítomným cirkevným historikom, aby ich neľahká pedagogická služba i osobné svedectvo pomáhalo druhým vnímať Krista, „základný kameň, ktorý pôsobí v dejinách a v pamäti ľudstva a všetkých kultúr“.
Rovnako im zaželal, aby im samým Pán dával pocítiť „svoju spásonosnú prítomnosť vo faktoch, dokumentoch a udalostiach, malých či veľkých“. Sú to aj „činy pokorných a tých posledných, ktorí sú rovnako aktérmi dejín“, zdôraznil pápež František.
Národná asociácia profesorov cirkevnej histórie vznikla v roku 1967 v rámci Kultúrneho centra Katolíckej univerzity Najsvätejšieho Srdca na podporu koordinácie a permanentného vzdelávania učiteľov cirkevných dejín talianskych seminárov.
V nasledujúcich rokoch sa pripojili aj učitelia štátnych univerzít a dnes má asociácia približne 150 členov. Od roku 2001 organizujú konferenciu každý tretí rok a každoročne aj pedagogicko-metodologické fórum.
