Pápež František sa netají tým, že má k saleziánom blízko – sám totiž vyrastal v saleziánskej škole. Vo svojom predslove prináša svoj pohľad na to, „akým saleziánom dona Bosca je treba byť pre mladých dneška.“ Prinášame text Svätého Otca:

„Vy saleziáni máte šťastie, pretože váš zakladateľ, don Bosco, nebol svätcom s tvárou z Veľkého piatku – smutnou, mrzutou... –, ale naopak s tvárou z Veľkonočnej nedele. Bol vždy radostný, prijímajúci, aj napriek tisíc námahám a ťažkostiam, ktoré naňho dennodenne doliehali. Ako sa píše v  Biografických spomienkach, «jeho tvár žiariaca radosťou ako vždy ukazovala spokojnosť z toho, že sa nachádza uprostred svojich synov» (Biografické pamäte dona Giovanniho Bosca, zväzok XII., 41). Nie náhodou preňho svätosť znamenala byť „veľmi radostným“. Môžeme ho teda definovať ako „svätý nositeľ“ tej „radosti Evanjelia“, ktorú ponúkol svojmu prvému veľkému žiakovi, sv. Dominikovi Saviovi, ako aj všetkým vám saleziánom, ako autentický a vždy aktuálny štýl «vysokej úrovne kresťanského života» (Ján Pavol II., Novo Millennio Ineunte, 31).

Jeho posolstvo bolo revolučné v čase, keď kňazi žili s odstupom od života ľudu. «Ozajstnú výšku kresťanského života» don Bosco uplatnil v praxi vstupujúc do „spoločenskej a existenciálnej periférie“, ktorá vzrastala v Turíne 19. storočia, hlavnom meste Talianska a priemyselnom meste, ktoré priťahovalo stovky chlapcov hľadajúcich prácu. Vskutku, „kňaz chudobných a opustených mladých“, nasledujúc prezieravú radu svojho učiteľa sv. Jozefa Cafassa, vychádzal do ulíc, vstupoval na staveniská, do fabrík a väzení a tam nachádzal chlapcov osamelých, opustených, vydaných na milosť zamestnávateľov bez akýchkoľvek škrupúľ. Prinášal radosť a starostlivosť skutočného vychovávateľa všetkým chlapcom, ktorých vytrhával z ulíc a ktorí vo Valdoccu znovunachádzali oázu pokoja a miesto, kde sa učili byť «dobrými kresťanmi a čestnými občanmi». Je to to isté radostné a rodinné ovzdušie, aké som mal šťastie prežívať a vychutnávať aj ja ako chlapec, navštevujúc základnú školu v Kolégiu Wilfrida Baróna a svätých anjelov v [meste] Ramos Mejía. Saleziáni ma formovali ku kráse, práci a k tomu, aby som bol veľmi radostný, a toto je vaša charizma.

Pomohli mi rásť bez strachu, bez mánií. Pomohli mi ísť vpred v radosti a v modlitbe. Ako som mal príležitosť vám pripomenúť počas návštevy Baziliky Panny Márie Pomocnice kresťanov 21. júna 2015, opäť sa vraciam k tomu, aby som vám odporučil tri biele lásky dona Bosca: Pannu Máriu, Eucharistiu a pápeža. Dnes sa len zriedkakedy hovorí o Panne Márii s rovnakou láskou, s akou o nej hovoril váš svätý. Odovzdával sa Bohu modliac sa k Panne Márii a tá dôvera v Máriu mu dávala odvahu čeliť výzvam a nebezpečenstvám života a jeho misie. Eucharistia, ako druhá láska dona Bosca, vám musí pripomenúť to, aby ste chlapcov zasvätili do liturgickej praxe, dobre prežívanej, aby ste im tak pomohli vstúpiť do eucharistického tajomstva, a nezabudnite ani na adoráciu. Nakoniec, je to láska k pápežovi: nie je to len láska k jeho osobe, ale k Petrovi ako hlave Cirkvi a ako zástupcovi Krista a ženíchovi Cirkvi. Za touto bielou láskou k pápežovi je láska k Cirkvi. Otázku, ktorú si musíte položiť, je: „Akým saleziánom dona Bosca je treba byť pre mladých dneška?“ Ja by som povedal: mužom konkrétnosti, tak ako váš zakladateľ, ktorý ako mladý kňaz pred kariérou učiteľa v zámožných rodinách uprednostnil službu uprostred chudobných a opustených chlapcov. Byť saleziánom, ktorý vie hľadieť okolo seba, vidí kritické situácie a problémy, čelí im, analyzuje ich a robí odvážne rozhodnutia. Je povolaný ísť v ústrety všetkým perifériám sveta a dejín, perifériám práce a rodiny, kultúry a ekonómie, ktoré potrebujú byť uzdravené.

A ak s duchom Zmŕtvychvstalého prijme periférie obývané chlapcami a ich rodinami, vtedy začína byť prítomné Božie kráľovstvo a umožňuje sa tak nástup iných dejín. Salezián je vychovávateľ, ktorý objíma krehkosť chlapcov žijúcich na okraji a bez budúcnosti, skláňa sa k ich ranám a ošetruje ich ako Dobrý Samaritán. Salezián je tiež optimistickej povahy, vie hľadieť na chlapcov s pozitívnym realizmom. Ako ešte učí don Bosco, salezián v každom z nich, aj v tom najviac rebelskom a nekontrolovateľnom, rozpoznáva «ten prístupový bod k dobru», na ktorom treba s trpezlivosťou a dôverou pracovať. Salezián je nakoniec nositeľom radosti, tej, ktorá sa rodí zo zvesti, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a zahŕňa všetky ľudské podmienky. Veď Boh nikoho nevylučuje. Pre to, aby nás miloval, od nás nevyžaduje, aby sme boli dobrí. Ani od nás nepýta povolenie k tomu, aby nás miloval. Miluje nás a odpúšťa nám. A ak sa necháme prekvapiť tou jednoduchosťou, toho, kto nemá čo stratiť, pocítime, že naše srdce je zaplavené radosťou. Keď tieto charakteristiky chýbajú, objavujú sa ponuré, smutné tváre.

To nie! Chlapcom treba prinášať túto krásnu zvesť, jednu pravdivú novinu oproti všetkým tým správam, ktoré každý deň prechádzajú novinami a internetom. Kristus skutočne vstal z mŕtvych a tými, ktorí to ukázali, boli don Bosco a Matka Mazzarellová, všetci svätí a blahoslavení saleziánskej rodiny, ako aj všetci členovia, ktorí každý deň premieňajú život toho, kto ich stretne, pretože sa nechali ako prví zasiahnuť milosrdenstvom Boha. Salezián sa tak stáva svedkom Evanjelia, Dobrej zvesti, ktorý sa vo svojej jednoduchosti musí konfrontovať so zložitou kultúrou každej krajiny. Dať dohromady jednoduchosť a komplexnosť je pre syna dona Bosca každodennou misiou.“

Pápež František po týchto slovách uzatvára svoj predslov k publikácii „Evangelii gaudium s donom Boscom“ vyjadrením presvedčenia o veľkej osožnosti novej knihy pre všetkých „synov a dcéry dona Bosca rozosiatych po celom svete, ako aj pre tých, čo zdieľajú saleziánsku výchovnú charizmu“. 

( TK KBS, RV zk; ml ) 20190112004   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]