ŽILINSKÁ DIECÉZA

Milovaní bratia a sestry v Kristovi!

Aj tento rok cítim nedostatočnosť ľudských slov, keď vám opätovne mám ohlásiť tú radostnú zvesť, ktorá patrí všetkým ľuďom, že „sa nám dnes narodil Kristus Pán“ (Lk 2, 11).

Slovo „dnes“ neznamená časový úsek, ale začiatok vzťahu človeka k svojmu Bohu. Liturgia Cirkvi preberá biblické výpovede o tom, čo sa „dnes“ stalo a už viac ako dve tisícročia ich s pokorou, ale aj s nádejou a radosťou opakuje. Preto aj časový úsek vyše dvetisíc rokov, ktorý nás oddeľuje od historickej udalosti narodenia Krista v Betleheme sa tým premostí a je neustále aktuálny.

Ako môže „dnešok“ zrodiť nejakú minulú udalosť? Ako sa „dnes“ môže narodiť ten, ktorý je bez začiatku a bez konca? Dnešok, o ktorom sa tu hovorí, je Božie večné „dnes“, ktoré nám bolo darované v Ježišovom živote. Jadrom tu nie je Ježišovo historické narodenie, ale zvesť, rozprávanie o ňom. Táto zvesť nám ho predstavuje a viera nás do nej uvádza. To je zvesť o určitej osobe, o Mesiášovi, o Božom vyslancovi, priamo o Bohu, ktorý sa stal človekom.

Vianoce sú pozvaním Boha, aby sme sa stali darom.

Vianoce a darovanie patria nerozlučne spolu. Lebo samotným a najväčším darom je Boží Syn. Je neodvolateľným darom Boha pre tento svet. Toto pozvanie otvára priestor pre dôveru. Tým priestorom sú akoby otvorené ruky Božie, do ktorých môže človek pribehnúť a ukryť sa. Všetci sme pozvaní vstúpiť do tohto priestoru darovania, lebo dnes sa nám narodil Kristus Pán.

Správne rozumieť Vianociam a správne ich sláviť znamená tento dar prijať, znamená to dať Bohu priestor vo vlastnom živote a tiež obdarovať iných. Usilujme sa prežívať radosť z darovania. Veď je to radosť nielen detí, ale i dospelých. Mnohí sme už prakticky v každodennom snažení spoznali pravdivosť „troch er“ (3 - R): Radosť rozdávaním rastie!

Vianoce sa stávajú výzvou, aby sme vyšli von.

Von zo seba, zo svojich uzavretých ulít pri televízoroch a počítačoch, zo svojej samoty, ale aj z bytov, z našich domov, aby sme si povinšovali, aby sme znovu nabrali odvahu byť viac bližšími a láskavejšími k sebe navzájom. Prihovorme sa jeden druhému, darujme si úsmev aj dobré slovo.

Vianoce sú pre nás sviatkami, ktoré nás nerozdeľujú, ale spájajú.

Členovia rodiny sa opäť stretávajú spolu, aby sa pomodlili, zaspomínali, aby si popriali a zaspievali, aby si odpustili a znovu sa uistili o vzájomnej láske. Odkazom Vianoc totiž nie je strach a zúfalstvo, ale radosť a pokoj.

„Nebojte sa, zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2, 10-11). Všetci vieme veľmi dobre, že táto radosť je iná, ako ostatné naše radosti, lebo aj ona je darom. Je to opravdivá, nefalšovaná radosť, ktorá aj nás oslobodzuje od strachu, dodáva nám nádeje i odvahu začať už dnes, začať ako prví. A začať preto, lebo vieme, že sme milovaní. Je to radosť, ktorá nás premieňa a otvára pre druhých.

Vianoce znamenajú stretnutie s láskou.

Nie s ľudskou láskou, ale s láskou Božou, ktorá v malom dieťati Ježišovi prišla na svet. Vianoce sú stretnutím s láskou, ktorá je v bezbrannom dieťati ponúknutá všetkým ľuďom. Sú stretnutím s láskou, ktorá otvára dvere viery, hoci nemá žiadne donucovacie prostriedky. Táto láska sa však žiadnemu človekovi nevnucuje. Môžeme ju ponúknuť, dokonca môžeme na ňu odpovedať, ale nemôžeme ju prikázať, ani nariadiť. Je jednoducho darom. Obohatí len tých, ktorí sa jej otvoria a príjmu ju.

V jednej starej legende sa pýta žiak svojho duchovného učiteľa: „Povedz mi prosím, ako je to, že predtým videli ľudia Boha, a prečo ho my dnes už nevidíme?“ Starý muž sa zamyslí a po chvíli vážne odpovedá: „Lebo dnes sa už nikto nechce hlboko skloniť!“

Posolstvo Vianoc je aktuálne pre každého z nás, lebo vychádza z radostnej skutočnosti, že Boh má o človeka záujem, ba dnes vidíme a vieme, že Boh človeka miluje, skláňa sa k nemu, sám sa stáva jedným z nás. Ale aj my, ak chceme vidieť Dieťa, ležiace v jasliach alebo v Máriiných rukách, musíme sa hlboko skloniť. Blaise Pascal napísal, že človek dosahuje svoju najväčšiu veľkosť vtedy, keď kľaká na kolená pred Svätostánkom a pri modlitbe.

Pripomeňme si slová svätého pápeža Jána Pavla II.: „Sú Vianoce! Naše tápajúce ľudstvo čaká na teba betlehemské Dieťa, ktoré prichádzaš zjaviť Božiu lásku. Ty, Kráľ pokoja, práve v dnešný deň nás povzbudzuješ, aby sme sa nebáli a svoje srdcia otvorili dokorán k vyhliadkam nádeje.“

Zárukou dobrej správy, ktorú vám aj v tento deň ohlasujem je osoba Ježiša Krista a jeho láska, ktorá sa odvtedy neprestajne šíri svetom a ktorá aj nás dnes priviedla do božích chrámov.

Povzbudzujem vás slovami našej známej vianočnej piesne: „Bratkovia, rýchle sa pozberajme, Ježiška navštíviť nemeškajme; k nemu sa dostavme, pekne ho vítajme, čo ktorý môžeme a čo máme, najlepšie dary mu odovzdáme“ (JKS, 95. 4).

Drahí moji, všetkým prajem pravú vianočnú radosť z Ježiša, prítomného medzi nami a z jeho štedrých darov. Nech táto naša radosť vzájomným rozdávaním stále rastie. K tomu vám všetkým zo srdca žehná

váš biskup Tomáš

- -

BANSKOBYSTRICKÁ DIECÉZA

Drahí bratia a sestry, chlapci a dievčatá, srdečne vás pozdravujeme!

Na Vianoce pred 800 rokmi sv. František z Assisi, v talianskom mestečku Greccio (grečo), vytvoril prvý Betlehem, a tak v túto vianočnú noc živo sprítomnil tajomstvo Ježišovho narodenia. Odvtedy rok čo rok všakovaké betlehemy tvoria vianočný kolorit našich bytov, kostolov, obchodných centier či námestí. Jednoduchý assiský mních, František, si veľmi vážil tajomstvo Vianoc, a preto ho chcel hmatateľne sprítomniť ostatným ľuďom. Postavením „betlehema“ poukázal aj na podstatu Vianoc: Počas Vianoc treba prežívať a uvedomiť si – Boh sa hmatateľne sprítomnil medzi nami.

Dávno pred sv. Františkom, za čias proroka Izaiáša, Izraelský národ túžil po Božej blízkosti. V závere Izaiášovej prorockej knihy máme zaznamenané dôležité slová: „(Bože), kiež by si prelomil nebesá a zostúpil...“ (Iz 63, 19). Izraelský národ bol vtedy po prepustení z otroctva. Ľud, ako celok, si uvedomil, že sa musí vrátiť k Bohu a obnoviť priateľstvo s ním. Veď predchádzajúce zajatie prišlo práve preto, že priateľstvo s Bohom bolo zo strany ľudu porušené. Ľud Izraela mal dojem, že Boh pred ním skryl svoju tvár, a preto mimoriadne túžil po blízkosti Boha. Spomenuté slová o Božom zostúpení však môžu byť aj vyjadrením neskoršej silnej túžby po mesiášovi, zvlášť v čase nadvlády cudzej ríše.

Ľud teda prosil Boha „kiež by si prelomil nebesá a zostúpil.“ A Boh zostúpil. Ten, ktorý bol od večnosti, vstúpil do našich čias a miest, do nášho sveta. V tele vstúpil do našej každodennosti. „Prišiel nám v ústrety ako bezbranné dieťa, aby sme ho my mohli milovať. Boh je taký dobrotivý, že sa zrieka svojho Božského jasu a zostupuje do maštale, aby sme ho tam mohli nájsť, a aby sa tak jeho dobrota dotkla i nás, aby nás prenikla a cez nás ďalej pôsobila“ (por. Benedikt XVI.). Boh naplnil túžbu svojho ľudu a zostúpil v Kristovi medzi nás. Rozhodol sa kráčať ľudskými cestami.

Vianočnú liturgiu každoročne dotvára aj slávny Prológ Jánovho evanjelia o Slove, ktoré sa stáva Telom. Tento hlboký teologický text svätého Jána apoštola zjavuje všetkým, čo všetko sme v dieťati Ježiš dostali. Aj dnes – Otcom splodený Ježiš – do tohto sveta prináša Slovo, Svetlo a Telo.

V dieťati Ježiš k nám najprv zostúpilo Božie slovo. To Slovo, ktoré „vovádza každého jedného z nás do rozhovoru s Pánom. Boh, ktorý hovorí, nás zároveň učí, že my môžeme hovoriť s ním“, (por. Benedikt XVI., Verbum Domini 24 ). Ním oslovení sme schopní vstúpiť do dialógu lásky a slobodne mu odpovedať. Tento dialóg lásky nás potom uschopňuje nielen počúvať jeho slová, ale nechať sa týmito slovami viesť a podľa nich nastoliť ten správny poriadok svojho života. Tento dialóg nám pomáha nasmerovať svoj život na cestu Božieho poriadku.

Prológ svätého Jána nám ďalej hovorí, že „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet... a svetlo vo tmách svieti...“ (Jn 1, 9. 5). Vianočná liturgia je spojená so svetlom. Všetky tie pestré svetielka, ktoré sú na Vianoce tak rozšírené, nás nemajú naladiť len na akúsi romantickú vlnu prirodzeného krásna. Všetky svetlá a svetielka, ktoré počas Vianoc zapaľujeme – či už je to betlehemské svetlo, svetlá na vianočných stromčekoch, či na našich stoloch – nás majú upriamiť na toho, ktorý prišiel, aby nám daroval pravé svetlo, a aby bol sám pre nás svetlom v temnotách (por. Iz 9, 1). Týmto svetlom je nielen jeho Slovo, ktoré sme už spomenuli, ale aj samotná viera, ktorú v nás dieťa Ježiš prichádza vzbudiť, rozmnožiť a upevniť. „Kto verí, vidí; vidí svetlom, ktoré osvecuje celú životnú cestu... Svetlo viery je schopné osvietiť celú existenciu človeka. Toto svetlo síce možno nerozptýli všetky naše temnoty, ale je pre nás lampou, ktorá v noci vedie naše kroky“ (por. František, Lumen fidei 1. 4. 57).

„A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 14) – tak vrcholí slávny Jánov hymnus. Pán Boh sa stáva telom a telo sa stáva chlebom. Ten, ktorý sa narodil v Dome chleba, lebo to znamená hebrejské slovo Betlehem, dáva svoje telo ako chlieb z neba. „Eucharistia je dar, ktorý Ježiš vytvára zo seba samého. Tu nás Ježiš miluje do krajnosti a táto jeho láska nás podnecuje položiť život za svojich priateľov“ (por. Benedikt XVI., Sacramentum caritatis 1). Ježiš vložil svoje telo do ľudských rúk, aby sme my duchovne žili. A Cirkev dodnes žije a bude navždy žiť z Eucharistie.

Pred rokom bol uverejnený istý článok, v ktorom autorka priblížila aktivitu skupiny malých detí vo veku 6 až 8 rokov, ktoré na bratislavských vianočných trhoch rozdávali sošky malého Ježiša položeného na slame. „Zoberte si Ježiška, je zadarmo!“ – znelo z úst detí. Niektorí sa nad ponukou pousmiali, iní s láskou dar prijali, niektorí sošku nechceli a dar odmietli. Deti sa touto aktivitou zapojili do akcie s názvom „Vyhostili Ježiša“, ktorá pripomína, že svet si privlastnil Vianoce ako veľkolepý sviatok, ale zabudol pri tom na podstatu Vianoc – na Ježiša. Bratislavská aktivita chcela zvýrazniť, že Vianoce bez Ježiša nie sú Vianocami v pravom zmysle slova.

Drahí bratia a sestry, sme kresťania a chceme náležite sláviť Vianoce. Nezabudnime počas nich na to najdôležitejšie – na Ježiša. Boh prelomil nebesá a vzal na seba ľudské telo. Stal sa nám blízkym a dáva sa nám zadarmo. Tak, ako kedysi assiský mních túžil sprítomniť tajomstvo Vianoc, prajeme vám, aby ste ho dokázali sprítomniť aj vy vo svojich životoch, vo svojich rodinách, komunitách, spoločenstvách či farnostiach. Slovami vianočnej prefácie „Keď takto poznávame Boha viditeľne, nech nás on sám strhne k láske vecí neviditeľných“ (por. Rímsky misál, prefácia Vianočná I.) Vám chceme zaželať takéto strhnutie k duchovným veciam. Nebeský Otec roztrhol nebesá a vo svojom Synovi nám dal svoje Slovo, s ktorým môžeme komunikovať, daroval nám Svetlo viery, ktoré nás vedie cestami našich životov. Dal nám tiež svoje Telo ako chlieb, aby sme žili.

Nech nás tieto Vianoce vedú k týmto „neviditeľným“ duchovným darom. Darom, ktoré sú zadarmo. Darom, ktoré prináša malé dieťa Ježiš.

Z biskupského úradu vám všetkým prajeme a vyprosujeme milostiplné, pokojné a radostné Vianoce.

Diecézny biskup, Mons. Marián Chovanec, nám udeľuje svoje požehnanie.

- -

( TK KBS, tga, mch; ml ) 20181224010   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]