Vatikán 24. novembra (RV) Pápež František sa 24. novembra stretol vo Vatikáne s niekoľkými desiatkami talianskych seminaristov, ktorí prišli zo sicílskej arcidiecézy Agrigento spolu s ich predstavenými.Počas krátkeho stretnutia v Sále Konzistória sa Svätý Otec prihovoril spontánnymi slovami a zároveň im odovzdal dopredu pripravený príhovor na osobnú reflexiu. Vychádzal v ňom z evanjeliového rozprávania o zážitku Emauzských učeníkov so vzkrieseným Ježišom. Pri rozoberaní tohto príbehu sa zameral na štyri kľúčové slová: kráčanie, počúvanie, rozlišovanie a poslanie.
Pri treťom bode Pápež František pripomenul, že práve seminár je miestom a časom rozlišovania:
„Seminár je miestom a časom rozlišovania. A toto si vyžaduje sprevádzanie tak, ako to robí Ježiš s onými dvoma učeníkmi, i so všetkými svojimi učeníkmi, zvlášť s Dvanástimi. Sprevádza ich s trpezlivosťou a múdrosťou, učí ich nasledovať ho v pravde, odkrývajúc falošné očakávania, ktoré si nosia v srdci. S rešpektom a s rozhodnosťou , ako dobrý priateľ a tiež ako dobrý lekár, ktorý niekedy musí použiť skalpel.
Mnohé problémy, ktoré sa prejavujú v živote kňaza, majú pôvod v neprítomnosti rozlišovania počas rokov v seminári. Nie všetky a nie vždy, ale mnohé. Je normálne, to isté platí pre manželstvo, že určité veci, ktoré sa neriešia skôr, sa neskôr môžu stať problémami.
Ježiš pred tými dvoma z Emauz nič nepredstiera, neuhýba, nazahovára problém, nazýva ich «nechápavými a ťarbavými srdcom» (Lk 24,25), pretože neveria prorokom. A otvára ich myseľ Písmu a neskôr pri stole im otvorí oči pre jeho novú prítomnosť, v znaku lámaného chleba.
Tajomstvo povolania a rozlišovania je vrcholným dielom Ducha Svätého, ktorý žiada spoluprácu mladého povolaného a dospelého, ktorý ho sprevádza.“
Štvrté slovo poslanie Svätý Otec úzko spojil s kráčaním spolu, pričom dal dôraz práve na slovo spolu, ktoré koriguje individualizmus.
„Už ako seminaristi môžeme upadnúť do tohto pokušenia, cítiť sa skvelými, pretože sme šikovní v kázaní, alebo v organizovaní akcií, alebo v pekných ceremóniách a tak podobne. Príliš často sa k veciam staviame individuálne, už menej kolegiálne či bratsky.
A tak kňazstvo a diecézna pastorácia ukazujú azda vynikajúce individuality, ale málo svedectva o jednote, o kolegialite. Vďaka Bohu sa v tomto rastie, aj pod tlakom nedostatku kňazov, ale jednota sa netvorí z donútenia, je potrebné v ňu veriť a byť poslušnými Duchu.“
