Vatikán 21. novembra (RV) „Jedine Božie milosrdenstvo uzdravuje srdce“ – toto dnes povedal pápež František pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra pútnikom z celého sveta. Dnes sa v rámci cyklu o Desatore venoval posledným dvom z Božích prikázaní: „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho“. Svätý Otec pripomenul aj dnešný Deň modlitby za klauzúrne rehoľné komunity.Na Vatikánskom námestí dnes boli tri väčšie skupiny zo Slovenska – medzi nimi aj veriaci zo Žilinského dekanátu a z Farnosti Svodín v okrese Nové Zámky. V úvode generálnej audiencie zazneli slová Knihy Exodus: «Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho. Nebudeš žiadostivo túžiť po jeho manželke, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo mu patrí» (Ex 20,17).
Vnímať neporiadok srdca a nechať sa uzdraviť Bohom
Ako vysvetlil pápež František, koreňom porušenia ktoréhokoľvek Božieho prikázania sú nedobré túžby v srdci človeka. Hriechom zraňujeme seba samých i druhých. Výzvou pre človeka je teda oslobodiť si srdce od zlých túžob. Deviate a desiate prikázanie nám tak pomáhajú zbaviť sa masky a ukazujú nám našu chudobu. Privádzajú nás k pravde o sebe samých, k zdravému pokoreniu i k zisteniu, že sa nemôžeme zachrániť či oslobodiť sami, ale potrebujeme k tomu Boha, uviedol Svätý Otec:
„Posledné slová Desatora všetkých vychovávajú k tomu, aby sa uznali za žobrákov. Pomáhajú nám konfrontovať sa s neporiadkom nášho srdca, aby sme prestali žiť egoisticky a stali sa chudobnými v duchu, rýdzimi pred Otcovým pohľadom, nechávajúc sa vykúpiť Synom a vyučovať Duchom Svätým. Duch Svätý je učiteľ, ktorý nás vedie: nechajme si pomôcť. Buďme prosebníkmi, vyprosujme si túto milosť.
Záverečné prikázania Desatora pápež František prepojil s Ježišovým blahoslavenstvom „chudobných v duchu“. Blahoslavení sú tí, čo zanechajú falošnú predstavu, že nepotrebujú Božie milosrdenstvo:
„Jedine Božie milosrdenstvo uzdravuje srdce. Blahoslavení tí, čo rozpoznávajú vlastné zlé túžby a s kajúcim a poníženým srdcom sa neprezentujú pred Bohom a pred druhými ľuďmi ako spravodliví, ale ako hriešnici. ... Toto sú tí, ktorí dokážu mať súcit, ktorí vedia mať milosrdenstvo s druhými, pretože ho zakusujú sami na sebe.“
Deň klauzúrneho života: Ďakovať Bohu za kontemplatívne rády
Svätý Otec pripomenul dnešný Deň klauzúrneho života nazývaný aj Deň Pro orantibus:
„Dnes, v deň liturgickej spomienky Obetovania Panny Márie v chráme slávime Deň Pro orantibus, venovaný spomienke na klauzúrne rehoľné komunity. Je ich mnoho. Je to tá najvhodnejšia príležitosť, aby sme Pánovi ďakovali za dar mnohých osôb, ktoré sa v kláštoroch a v pustovniach úplne venujú Bohu v modlitbe, v tichu a v skrytosti. Nech týmto komunitám nechýba láska, blízkosť a podpora, i materiálna, celej Cirkvi!“
-
Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka pri generálnej audiencii 21. novembra 2018. Úvodom ku katechéze na tému «Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke [...], ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu» bol úryvok z Knihy Exodus (20,17).
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Naše stretnutia na tému Desatora nás dnes privádzajú k poslednému prikázaniu. Vypočuli sme si ho v úvode. Nie sú to len posledné slová textu, ale oveľa viac: sú naplnením cesty prechádzajúcej Desatorom, dotýkajú sa jadra toho všetkého, čo sa nám v ňom odovzdáva. Veď keď sa naň dobre pozrieme, nepridávajú nový obsah: usmernenia «nebudeš žiadostivo túžiť po manželke [...], ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu» sa prinajmenšom viažu k prikázaniam týkajúcim sa cudzoložstva či krádeže. Akú funkciu majú potom tieto slová? Je to zhrnutie? Alebo niečo viac?
Dobre si uvedomme, že všetky prikázania majú úlohu vytyčovať hranicu života, ten limit, za ktorým človek ničí seba samého a blížneho, kaziac svoj vzťah s Bohom. Ak ho prekročíš, ničíš seba samého, ničíš aj vzťah s Bohom a vzťah s druhými. Toto signalizujú prikázania. Prostredníctvom tohto posledného slova sa zdôrazňuje skutočnosť, že všetky prestúpenia prikázaní sa rodia zo spoločného vnútorného koreňa: zo zlovoľných túžob. Všetky hriechy sa rodia z istej zlej túžby. Všetky. Tam sa začína hnutie srdca, človek sa pustí s touto vlnou a skončí v prestúpení prikázania. Nejde však o prestúpenie formálne, v právnych predpisoch, ale je to prestúpenie, ktorým človek zraňuje sám seba a druhých.
Pán Ježiš to v evanjeliu hovorí jasne: «Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť. Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka» (Mk 7,21-23).
Chápeme teda, že celá cesta vykonaná Desatorom by nemala žiadny úžitok, ak by nedošla až na túto úroveň, nedotkla sa srdca človeka. Kde sa rodia všetky tieto nepekné veci? Desatoro sa z tohto hľadiska ukazuje ako jasné a hlboké: cieľovým bodom tohto putovania je v poslednom prikázaní srdce; a ak srdce nie je oslobodené, ten zvyšok málo poslúži. V tomto spočíva výzva: oslobodiť srdce od všetkých zlovoľných a ohyzdných vecí. Božie prikázania sa môžu oklieštiť tak, že sú len peknou fasádou istého života, ktorý stále zostáva životom otrokov a nie synov. Častokrát sa za farizejskou maskou dusivej bezchybnosti ukrýva niečo nepekné a nevyriešené.
Musíme sa naopak nechať zbaviť masky vďaka týmto prikázaniam o túžbe, pretože nám ukazujú našu chudobu, aby nás priviedli k svätému pokoreniu. Každý z nás si môže položiť otázku: ktoré nepekné túžby zakúšam častokrát? – Závisť, chamtivosť, ohováranie? – Sú to všetko veci, ktoré mi prichádzajú zvnútra. Každý z nás si môže položiť túto otázku, prospeje nám. Človek potrebuje toto požehnané pokorenie, vďaka ktorému objaví, že sa nemôže oslobodiť sám, vďaka ktorému volá k Bohu, aby ho zachránil. Neprekonateľným spôsobom to opisuje svätý Pavol, práve odvolávajúc sa na prikázanie nebudeš túžiť (porov. Rim 7,7-24).
Je márne myslieť si, že môžeme napraviť seba samých bez daru Ducha Svätého. Je márne myslieť si, že si naše srdce očistíme akýmsi obrím úsilím čisto našej vôle: toto nie je možné. Je potrebné otvoriť sa pre vzťah s Bohom, v pravde a v slobode: jedine tak naše námahy môžu priniesť ovocie, pretože je tu Duch Svätý, ktorý nás vedie vpred.
Úlohou biblického Zákona nie je držať človeka v ilúzii, že poslušnosť litere ho privedie k určitej spáse, umelej a navyše aj nedosiahnuteľnej. Úlohou Zákona je priviesť človeka k pravde o ňom, čiže k jeho chudobe, ktorá sa stáva pravou a osobnou otvorenosťou pre milosrdenstvo Boha, ktorý nás premieňa a obnovuje. Boh je jediný, kto je schopný obnoviť naše srdce, za predpokladu, že my mu svoje srdce otvoríme – toto je jediná podmienka. On urobí všetko, avšak musíme mu otvoriť srdce.
Posledné slová Desatora všetkých vychovávajú k tomu, aby sa uznali za žobrákov. Pomáhajú nám konfrontovať sa s neporiadkom nášho srdca, aby sme prestali žiť egoisticky a stali sa chudobnými v duchu, rýdzimi pred Otcovým pohľadom, nechávajúc sa vykúpiť Synom a vyučovať Duchom Svätým. Duch Svätý je učiteľ, ktorý nás vedie: nechajme si pomôcť. Buďme prosebníkmi, vyprosujme si túto milosť.
«Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo» (Mt 5,3). Áno, blahoslavení tí, čo zanechajú falošnú predstavu, že sa môžu zachrániť od vlastnej slabosti bez Božieho milosrdenstva, ktoré ako jediné dokáže uzdraviť. Jedine Božie milosrdenstvo uzdravuje srdce. Blahoslavení tí, čo rozpoznávajú vlastné zlé túžby a s kajúcim a poníženým srdcom sa neprezentujú pred Bohom a pred druhými ľuďmi ako spravodliví, ale ako hriešnici. Je pekné to, čo Peter povedal Pánovi: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny». Je to pekná modlitba: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny».
Toto sú tí, ktorí dokážu mať súcit, ktorí vedia mať milosrdenstvo s druhými, pretože ho zakusujú sami na sebe.
Preložila: Slovenská redakcia VR
