Rím 15. novembra (RV) Pri príležitosti 100. výročia konca Prvej svetovej vojny usporiadal Pápežský výbor pre historické vedy medzinárodnú konferenciu v Ríme s názvom „Svätá stolica a katolíci v povojnovom svete (1918-1922)“. V otváracej sekcii v stredu 14. novembra na pôde Pápežskej Lateránskej univerzity vystúpila aj profesorka Emília Hrabovec z Univerzity Komenského v Bratislave.Trojdňovú medzinárodnú konferenciu otvorili rektor Pápežskej Lateránskej univerzity prof. Vincenzo Buonomo a predseda Pápežského výboru pre historické vedy P. Bernard Ardura OPraem. V rámci úvodného popoludnia vatikánsky štátny sekretár kard. Pietro Parolin analyzoval výzvy povojnovej doby po roku 1918 pre vatikánsku diplomaciu, prof. Natalie Renoton-Beine z parížskej Sorbonny predstavila osobnosť Benedikta XV. ako „pápeža pokoja“ a členka Pápežského výboru pre historické vedy prof. Emília Hrabovec z Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave vystúpila s príspevkom „Svätá stolica a nové Československo: problémy a výzvy v transnacionálnom kontexte“.
„Nepochybne nadišiel čas reflektovať nielen nad ukončením krutostí, ale aj nad dôsledkami konfliktu a mierových zmlúv,“ uviedol pri prezentácii podujatia novinárom vo vatikánskom Tlačovom stredisku prof. Bernard Ardura. Ako vysvetlil, zámerom Pápežského výboru pre historické vedy je podať panoramatický pohľad na konsekvencie vojny a poukázať na podnety z histórie pre súčasnosť:
„Cieľom konferencie je, aby štúdium dôsledkov tohto prvého svetového konfliktu otvorilo nové cesty reflexie nielen pre zasýtenie nášho poznania minulosti, ktorá je už storočnou, ale ponúklo aj nové podnety k uvažovaniu, užitočné pre dnešné budovanie sveta mieru, pokoja a harmonického ľudského spolunažívania.“
Francúzsky premonštrát páter Ardura pripomenul, že vojna, ktorá vypukla v roku 1914 v Európe dostala názov svetová, keďže sa na nej zúčastňovali aj mnohí vojaci pochádzajúci z kolónií, z Afriky a Ázie:
„Prečo sa vracať k týmto udalostiam? Pretože mnohé z rán, ktoré ešte i dnes spôsobujú utrpenie toľkým osobám i populáciám, majú pôvod v konklúziách vojny a v mierových vyjednávaniach.“
Po páde cárskeho Ruska v roku 1917 priniesol koniec I. svetovej vojny zánik troch veľkých impérií: Nemeckej ríše, Rakúsko-Uhorského cisárstva a Osmanskej ríše. Páter Ardura vymenoval konkrétne podoby novej reality na mape sveta:
„Rodia sa nové štáty s novými hranicami: Maďarsko, Turecko, Československo, Juhoslávia, Pobaltské republiky, zatiaľ čo Poľsko, ktoré sa udržalo vďaka svojej kultúre, jazyku a náboženstvu, sa opäť stáva jedným štátom. Nemecko stráca svoje kolónie, ktoré pripadli víťazom, Francúzsku a Veľkej Británii. Blízky východ bol Spoločnosťou národov zverený pod mandáty Francúzska a Veľkej Británie: Sýria, Libanon, Palestína a Zajordánsko, Irak, s výsledkami, ktoré poznáme.“
Prvá svetová vojna pripravila o život takmer 9 miliónov ľudí, zanechala 6 miliónov invalidov, 4 milióny vdov a 8 miliónov sirôt. Okrem týchto historických čísel, za ktorými sa skrývajú tváre jednotlivcov a osudy rodín i národov, páter Ardura pripomenul aj ďalšie výzvy, pred ktorými po ukončení vojny stála Cirkev a Svätá stolica:
„V novovzniknutej situácii sa ukázali nové výzvy pre Svätú stolicu a pre Katolícku cirkev – treba podotknúť, že to bola Svätá stolica, ktorej v účasti na mierovom rokovaní bránila nevyriešená „Rímska otázka“ a ocitla sa zoči-voči otázkam, ktoré sa zrodili zo zmien hraníc, zmien národností pri nemeckých afrických kolóniách a z vyostrenej národnostnej problematiky.“
Na konferencii „Svätá stolica a katolíci v povojnovom svete (1918-1922)“ usporiadanej Pápežským výborom pre historické vedy v spolupráci sa Pápežskou Lateránskou univerzitou a Maďarskou akadémiou v Ríme sa aktívne podieľajú tri desiatky historikov z rozličných krajín.
