Vatikán 18. októbra (RV) Rannú homíliu vo štvrtok 18. októbra pápež František zameral na výzvu k nasledovaniu Ježiša v chudobe. Predložil tri formy prežívania kresťanskej chudoby a pripomenul, že aj dnes sú ešte mnohí kresťania prenasledovaní pre Evanjelium.Svätý Otec v príhovore pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty vychádzal z liturgickej modlitby dnešného sviatku evanjelistu sv. Lukáša. Jej text upozorňuje na skutočnosť, že Pán chcel zjaviť svoju záľubu v chudobných. V úryvku z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 10,1-9) sa hovorí o poslaní 72 učeníkov v chudobe – „Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv“ –, pretože Pán chce, aby cesta učeníka bola v chudobe. Učeník pripútaný k peniazom alebo k bohatstvu nie je pravým učeníkom.
Celá homília pápeža Františka je zameraná na „tri etapy“ chudoby v živote učeníkov, na tri spôsoby jej prežívania. Prvou je byť indiferentní voči peniazom a bohatstvu, a je to „podmienka k začatiu cesty učeníka“. Základom je mať „chudobné srdce“. A hoci sú „pri apoštolskej práci potrebné štruktúry alebo organizácie, ktoré sa zdajú byť znakom bohatstva, dobre ich využívajte, no bez naviazanosti“, nabádal Svätý Otec.
Bohatý mladík v Evanjeliu pohol srdcom Ježiša, ale nebol schopný nasledovať Pána, pretože mal „srdce pripútané k bohatstvu“. „Ak ty chceš nasledovať Pána, vyber si cestu chudoby; a ak aj máš bohatstvo, keďže Pán ti ho dal, aby si slúžil druhým, srdcom na ňom nelipni. Učeník nemá mať strach z chudoby, naopak má byť chudobný“, povedal jasne pápež František.
Druhým typom chudoby je prenasledovanie. V dnešnom evanjeliu totiž Pán posiela učeníkov „ako baránkov medzi vlkov“. A aj dnes sú mnohí kresťania prenasledovaní pre Evanjelium a ohováraní:
„Včera v synodálnej aule jeden biskup z krajiny, kde je prenasledovanie hovoril príbeh katolíckeho chlapca obkľúčeného skupinou chlapcov, ktorí nenávideli Cirkev, fundamentalisti. Zbili ho a potom hodili do cisterny do ktorej hádzali blato a na koniec, keď mu blato siahalo po krk, sa ho spýtali: «Posledná šanca, zriekaš sa Ježia Krista?» - «Nie!». Hodili naňho skalu a tak ho zabili. Počuli sme to všetci. A toto nie je z prvých storočí, toto sa stalo pred dvoma mesiacmi. Je to príklad. Ale koľkí kresťania dnes trpia fyzickým prenasledovaním: «Tento sa rúhal! Na šibenicu s ním!»“
Svätý Otec pripomenul tiež, že existujú aj iné formy prenasledovania:
„Prenasledovanie očierňovaním, ohováraním, a kresťan je ticho, toleruje túto „chudobu“. Niekedy je potrebné brániť sa, aby sa nevytváralo pohoršenie... Malé prenasledovania v mieste bydliska, vo farnosti ... malé, ale sú skúškou, skúškou chudoby. Toto je druhý spôsob chudoby, akú žiada Pán. Prvý je zanechať bohatstvo, nemať srdce naviazané na bohatstvo. Druhým je prijať pokorne prenasledovanie, tolerovať ústrky. Toto je chudoba.“
Existuje aj tretia forma chudoby, osamelosť, opustenosť, vysvetlil ďalej Svätý Otec. O nej sa hovorí v dnešnom čítaní z Druhého listu Timotejovi (2 Tim 4,10-17b). „Veľký Pavol“, „ktorý sa nebál ničoho“, hovorí že pri jeho prvej obhajobe pred súdom mu nik nepomohol: «všetci ma opustili». Ale dodáva, že Pán stál pri ňom a posilňoval ho.
Pápež František sa pristavil pri opustenosti učeníka, ako sa môže pritrafiť 17 či 20 ročnému chlapcovi alebo dievčaťu, že so zápalom zanechajú bohatstvo kvôli nasledovaniu Ježiša, a potom «statočne a verne» znášajú «ohovárania, každodenné prenasledovanie, žiarlivosť», «malé či veľké prenasledovanie», a nakoniec Pán od nich môže žiadať aj «opustenosť v závere»:
„Myslím na človeka najväčšieho medzi ľuďmi, a toto pomenovanie pochádza z Ježišových úst, na Jána Krstiteľa. Najväčší človek narodený zo ženy. Veľký kazateľ, ľudia chodili za ním, aby sa dali pokrstiť. Ako skončil? Sám, vo väzení. Pomyslite si aká je cela a aké boli cely v tej dobe, pretože ak tie dnešné sú také, pomyslite aké boli vtedy... Sám, zabudnutý, sťatý pre slabosť jedného kráľa, pre nenávisť jednej cudzoložnice a pre rozmar jednej dievčiny. Tak skončil najväčší človek v dejinách. A bez toho, aby sme išli veľmi ďaleko, mnoho krát v domovoch pre starých ľudí, kde sú kňazi a rehoľné sestry, ktoré obetovali svoj život v ohlasovaní, sa cítia sami, len s Pánom, nikto si na nich nespomenie.“
Je to forma chudoby, ktorú Ježiš sľúbil samotnému Petrovi, keď mu povedal: «Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš». Učeník je teda chudobný v tom zmysle, že nelipne na bohatstve a to je prvý krok. Je potom chudobný, pretože «je trpezlivý v malých či veľkých prenasledovaniach». A v treťom kroku je chudobný, keď v duši prežíva opustenosť na konci života.
Cesta samotného Ježiša totiž vyúsťuje do tej modlitby k Otcovi: «Otče môj, Otče môj prečo si ma opustil?». Na záver pápež František všetkých pozval modliť sa za všetkých učeníkov, „kňazov, rehoľné sestry, biskupov, pápežov, laikov“, aby „vedeli kráčať cestou chudoby tak ako chce Pán“.
