Vatikán 17. októbra (RV) Pri generálnej audiencii v stredu 17. októbra sa pápež František opäť venoval piatemu prikázaniu Desatora. „Nezabiješ“ je podľa jeho slov v skutočnosti výzvou k láske a k milosrdenstvu podľa Ježišovho príkladu.Svätý Otec nadviazal na myšlienky z minulého týždňa, pričom tentoraz dal dôraz na plnší význam, ktorý dal tomuto prikázaniu Ježiš, keď ho vysvetlil nie iba ako zákaz, ale v aktívnom zmysle ako výzvu a povolanie k láske.
„Pomyslime na závažnosť urážky, na závažnosť pohŕdania, na závažnosť nenávisti. Ježiš ich dáva do jedného radu so zabitím,“ pripomenul pápež s poukázaním na 5. kapitolu Matúšovho evanjelia, kde sa okrem iného hovorí: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“.
Nemilovať je prvý krok k zabitiu
„Čo chce povedať Ježiš rozšírením oblasti piateho prikázania až do tohto bodu? Človek má život, ktorý je ušľachtilý, veľmi citlivý, a vlastní isté skryté „ja“, ktoré nie je menej dôležité než jeho fyzické bytie. Vskutku, na ranenie nevinnosti dieťaťa stačí jedna nemiestna veta. Na zranenie ženy môže stačiť jedno chladné gesto. Na zlomenie srdca mladého človeka stačí odoprieť mu dôveru. Na zničenie človeka ho stačí ignorovať. Ľahostajnosť zabíja. Je to ako povedať druhému: „Ty si pre mňa mŕtvy“, lebo si ho zabil vo svojom srdci. Nemilovať je prvý krok k zabitiu, a „nezabiť“ je prvý krok k láske.“
Po pripomenutí dosahu nenávisti z príbehu o Kainovej bratovražde, pápež František vysvetlil, kam v skutočnosti mieri prikázanie „nezabiješ“:
„Ľudský život potrebuje lásku. A aká je autentická láska? To je tá, ktorú nám ukázal Ježiš, čiže milosrdenstvo. Láska bez ktorej sa nezaobídeme je tá, ktorá odpustí, ktorá príjme toho, kto jej urobil zle. Nikto z nás nemôže prežiť bez milosrdenstva, všetci potrebujeme odpustenie. Všetci. Čiže, ak zabiť znamená zničiť, potlačiť, eliminovať niekoho, tak potom nezabiť chce povedať: starať sa, doceniť, zahrnúť. A aj odpustiť.”
- -
Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca Františka z cyklu o Desatore, ktorú predniesol pri generálnej audiencii na Námestí sv. Petra v stredu 17. októbra 2018 vo Vatikáne. Nadviazal v nej na prvú časť o piatom prikázaní z predchádzajúceho týždňa.
Pred katechézou odznelo biblické čítanie z Matúšovho evanjelia: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: «Nezabiješ!» Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: «Hlupák,» pôjde pred veľradu. A kto mu povie: «Ty bohapustý blázon,» pôjde do pekelného ohňa. Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ (Mt 5,21-24)
Plné znenie katechézy Svätého Otca
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnes chcem pokračovať v katechéze o piatom slove Desatora, «Nezabiješ». Už sme zdôraznili ako toto prikázanie zjavuje, že v očiach Boha je ľudský život vzácny, posvätný a nedotknuteľný. Nikto nesmie pohŕdať životom druhých alebo svojím vlastným. Človek totiž nesie v sebe Boží obraz a je objektom jeho nekonečnej lásky, nech bol povolaný k životu za akýchkoľvek podmienok.
V evanjeliovom úryvku, ktorý sme pred chvíľou počuli nám Ježiš odhaľuje ešte hlbší zmysel tohto prikázania. Potvrdzuje, že pred Božím súdom je aj hnev na brata istou formou zabitia. Preto apoštol Ján napísal: «Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah» (1 Jn 3,15). Ale Ježiš nezostáva len pri tomto, ale podľa rovnakej logiky dodáva, že aj urážka a pohŕdanie môžu zabiť. A my sme zvyknutí urážať, je to tak. A berieme to tak ako dýchanie. A Ježiš nám hovorí: „Zastav sa lebo urážka ubližuje, zabíja“. Pohŕdanie: „Nuž ja... týmito ľuďmi pohŕdam“. A toto je jedným zo spôsobov zabitia dôstojnosti človeka. Bude pekné, keď nám toto Ježišovo učenie vstúpi do mysle a do srdca, a každý z nás povie: „Nebudem viac nikoho urážať“. Bolo by to pekné predsavzatie, lebo Ježiš nám hovorí: „Pozri, ak pohŕdaš, ak urážaš, ak nenávidíš, toto je vražda“.
Žiaden ľudský zákon nekladie na jednu úroveň tak rozdielne činy prisudzujúc im rovnaký stupeň rozsudku. A Ježiš dôsledne pozýva dokonca prerušiť obetu v chráme, ak si spomenieme, že brat je na nás urazený, aby sme ho išli nájsť a zmierili sa s ním. Aj my, keď ideme na svätú omšu, máme mať tento postoj zmierenia sa s ľuďmi, s ktorými sme mali problém. Aj ak sme o nich zle zmýšľali, znevážili sme ich. Neraz však i vtedy, keď čakáme na kňaza, kým začne omšu, klebetí sa a hovorí zle o druhých. Nuž toto sa robiť nemá. Pomyslime na závažnosť urážky, na závažnosť pohŕdania, na závažnosť nenávisti. Ježiš ich dáva do jedného radu so zabitím.
Čo chce povedať Ježiš rozšírením oblasti piateho prikázania až do tohto bodu? Človek má život, ktorý je ušľachtilý, veľmi citlivý, a vlastní isté skryté „ja“, ktoré nie je menej dôležité než jeho fyzické bytie. Vskutku, na ranenie nevinnosti dieťaťa stačí jedna nemiestna veta. Na zranenie ženy môže stačiť jedno chladné gesto. Na zlomenie srdca mladého človeka stačí odoprieť mu dôveru. Na zničenie človeka ho stačí ignorovať. Ľahostajnosť zabíja. Je to ako povedať druhému: „Ty si pre mňa mŕtvy“, lebo si ho zabil vo svojom srdci. Nemilovať je prvý krok k zabitiu, a „nezabiť“ je prvý krok k láske.
Na začiatku Biblie čítame tú hroznú vetu vychádzajúcu z úst prvého vraha, Kaina, potom ako sa ho Pán opýtal, kde je jeho brat. Kain odpovedá: «Neviem. Či som ja strážca svojho brata?» (Gn 4,10)[1] Takto hovoria vrahovia: „mňa sa to netýka“, „to je tvoja vec“, a tak podobne. Pokúsme sa odpovedať na túto otázku: sme my strážcami našich bratov? Samozrejme že nimi sme! Navzájom sme si strážcami. A toto je cesta života, cesta nezabitia.
Ľudský život potrebuje lásku. A aká je autentická láska? To je tá, ktorú nám ukázal Ježiš, čiže milosrdenstvo. Láska bez ktorej sa nezaobídeme je tá, ktorá odpustí, ktorá príjme toho, kto jej urobil zle. Nikto z nás nemôže prežiť bez milosrdenstva, všetci potrebujeme odpustenie. Všetci. Čiže, ak zabiť znamená zničiť, potlačiť, eliminovať niekoho, tak potom nezabiť chce povedať: starať sa, doceniť, zahrnúť. A aj odpustiť.
Nikto sa nemôže klamať mysliac si: „Som v poriadku, pretože nerobím nič zlé“. Kameň alebo rastlina – tieto dlažobné kocky, čo tu sú – nerobia nič zlé, majú tento spôsob existencie, no nie tak človek. Nie tak ľudská osoba, muž či žena. Od muža alebo ženy sa žiada viac. Je tu to dobro, ktoré nám treba konať a je pripravené pre každého jedného z nás, každý máme to svoje, ktoré nás robí tým kým sme, až do hĺbky. „Nezabiješ“ je výzvou k láske a k milosrdenstvu, je volaním žiť tak ako Pán Ježiš, ktorý dal život za nás a pre nás vstal z mŕtvych. Pred časom sme tu na námestí všetci spoločne opakovali výrok jedného svätca o tomto. Možno nám to pomôže: «Nerobiť zlo je dobré. Ale nerobiť dobro nie je dobré». Vždy musíme konať dobro. Nezastaviť sa.
On, Pán, svojím vtelením posvätil našu existenciu, on jej svojou krvou dal nevyčísliteľnú hodnotu, on je «pôvodca života» (Sk 3,15), vďaka ktorému každý je darom od Otca. V ňom, v jeho láske silnejšej ako smrť a z moci Ducha, ktorého nám Otec darúva, môžeme prijať Božie slovo «Nezabiješ» ako tú najdôležitejšiu a základnú výzvu: „Nezabiješ“ teda znamená povolanie k láske.
[1] Porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2259: «V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela, Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk“ (Gn 4,10-11)».
Preložila: Slovenská redakcia VR
- -
Pútnici zo Slovenska aj z Islandu
Medzi pútnickými skupinami na Námestí sv. Petra boli opäť aj Slováci. Farníci zo Zlatých Moraviec a zo Širokého pri Prešove, ako aj veriaci z Humenného a okolia. Učitelia a zamestnanci Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, ktorí sú na púti pod vedením dekana fakulty prof. Petra Šturáka po audiencii navštívili aj Vatikánsky rozhlas. So svojimi šiestimi kňazmi slávili svätú liturgiu v rozhlasovej kaplnke Zvestovania Pána, po ktorej zaspievali svoje žičenie tímu Slovenskej redakcie.
Na púti v rámci Jubilejného roka Prešovskej archieparchie navštívia okrem Ríma aj ďalšie miesta Talianska.
Na generálnej audiencii bola aj skupina veriacich z Islandu. Pápežovi ich predstavil reykjavícky biskup Mons. Dávid Tencer OFM cap. a na záver audiencie sa spoločne vyfotografovali. Mons. Tencer zastupuje na súčasnej Synode biskupov Konferenciu biskupov Škandinávie. Z ďalších skupín možno spomenúť 350 účastníkov celosvetového kongresu Rádia Mária či dve tisícky miništrantov z nemeckého Kolína.
