Audiencia pre gréckokatolíkov zo Slovenska

Púť sa začala audienciou Svätého Otca Františka v Aule Pavla VI. predpoludním v sobotu. Mala nádherný priebeh. Gréckokatolíci Svätého Otca privítali mohutným potleskom. Pri príchode sa najprv Svätý Otec pozdravil s biskupmi – prešovským arcibiskupom metropolitom Mons. Jánom Babjakom SJ, sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi Mons. Cyrilom Vasiľom SJ, košickým eparchom Mons. Milanom Chauturom CSsR, bratislavským eparchom Mons. Petrom Rusnákom a torontským eparchom Mons. Mariánom Andrejom Pacákom CSsR a potom ho v mene všetkých pozdravil vladyka Ján Babjak, hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorý Svätému Otcovi v krátkosti predstavil túto miestnu cirkev a odovzdal mu vlastnoručne nazbierané a vysušené dubáky, na čo potom milo v príhovore zareagoval Svätý Otec.

- -

PLNÉ ZNENIE príhovoru arcibiskupa Babjaka:

Drahý Svätý Otče!

V svojom mene, i v mene mojich spolubratov biskupov, členov Rady hierarchov, ale i v mene kňazov, diakonov, rehoľníkov, seminaristov a všetkých našich veriacich – žičím Vám pevné zdravie, veľa telesných a duchovných síl a darov Svätého Ducha.

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku prežila v nedávnej histórii veľkú skúšku: osemnásťročnú likvidáciu totalitným komunistickým režimom a dlhoročnú perzekúciu. Vďaka Bohu sme v tejto skúške obstáli. Naši biskupi, kňazi a veriaci dokázali lásku a vernosť k Cirkvi, Svätému Otcovi i svojmu svedomiu a radšej volili väzenie a vyhnanstvo, niektorí dokonca i smrť, než zapretie viery. Z tohto obdobia máme zatiaľ troch blahoslavených mučeníkov.

V tomto jubilejnom roku, ktorý som vyhlásil pri príležitosti 200. výročia vzniku Prešovskej eparchie, 50. výročia od vzkriesenia našej cirkvi, 10. výročia jej povýšenia na Metropolitnú cirkev sui iuris, ako aj pri príležitosti niektorých ďalších výročí, sme už uskutočnili:

viaceré jubilejné liturgické slávenia,

celý rok sa koná eucharistická poklona po našich farnostiach,

naše chrámy navštevuje kópia zázračnej Krásnobrodskej ikony Presvätej Bohorodičky, a pri tejto príležitosti Vám s veľkou radosťou venujeme dar vernú kópiu zázračnej Krásnobrodskej ikony Presvätej Bohorodičky,

veriaci majú možnosť získavať jubilejné odpustky v 10. vybraných chrámoch,

na mieste bývalého zbúraného kňazského seminára v Prešove sme odhalili pamätný kríž,

vykonali sme ďakovnú púť do Svätej zeme,

a teraz si konáme ďakovnú púť k hrobu sv. apoštola Petra.

Pri každej svätej liturgii sa modlíme a vyznávame: Tvoje z tvojho tebe prinášame za všetkých a pre všetko – čo je aj mottom jubilejného roka.

Drahý Svätý Otče!

Pán Boh našej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v tomto čase mocne žehná. Je to zaiste ovocie kríža, ktorý naša cirkev mohla z Božej milosti verne niesť na svojich pleciach a tak zakúsiť jeho nekonečnú lásku, mocnejšiu ako smrť. Naša cirkev sa mohla na vlastnom tele presvedčiť, že Ježiš Kristus je víťazom nad smrťou, že iba On je vzkriesenie a život! Cirkev sa rozrástla ako rodina, žije v troch samostatných cirkevných subjektoch, ale zjednotených v Prešovskej metropolii. Máme vďaka Božej milosti dostatok kňazov a kňazských povolaní, ba vypomáhame aj iným miestnym cirkvám.

Naša teologická fakulta získala štatút cirkevnej fakulty, hoci je vo zväzku štátnej univerzity, a sme šťastní, aký je plný kňazský seminár. Pri formácii rodín, mladých ľudí, marginálnych skupín a Rómov nám veľmi účinne pomáhajú formačné centrá a Charita.

Smutným javom terajšej situácie je pokles demografickej krivky obyvateľov Slovenska i našich veriacich a sekularizácia spoločnosti. Tiež veľa manželstiev sa rozvádza. Ako veľká pomoc v ponuke proti týmto javom pôsobia mariánske pútnické miesta, ktoré veriaci vyhľadávajú predovšetkým kvôli sviatosti zmierenia, načerpaniu nových síl, ale aj k duchovnému relaxu.

Drahý Svätý Otče!

Chceme Vás ubezpečiť, že sa stále modlíme za Vás a na Vaše úmysly a prosíme pre nás všetkých a pre celú Gréckokatolícku cirkev na Slovensku Vaše apoštolské požehnanie. Ďakujem Svätý Otče!

- -

Nasledoval dlho očakávaný príhovor Svätého Otca Františka, ktorý sa pre svoju hĺbku a hodnotu zapíše zlatými písmenami do histórie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku podobne ako sa zapísal príhovor sv. Jána Pavla II. v roku 1995 v Prešove.

Práve spomienkou na slová tohto príhovoru sv. Jána Pavla II. v Prešove o spoločenstvách gréckokatolíkov, ktoré sú ako tatranské plesá „povolané predstavovať priezračnú a žiarivú Božiu dobrotu“, začal Svätý Otec František svoj príhovor na audiencii. Tejto spomienke predchádzala veta: „Srdečne vás vítam a ďakujem vám za vašu vrúcnu priazeň!“ Príhovor pokračoval slovami Druhého vatikánskeho koncilu o jednote Cirkvi v rozmanitosti. Menovite potom Svätý Otec pozdravil prešovského metropolitu a eparchiálnych biskupov tvoriacich Radu hierarchov Prešovskej gréckokatolíckej metropolie sui iuris a pozval ich k nasledovaniu žiarivého príkladu blahoslavených mučeníkov tejto cirkvi.

Osobitne pozdravil kňazov, prvých spolupracovníkov biskupov – žijúcich v celibáte i ženatých s rodinami, ako aj rehoľníkov. Kňazským rodinám povedal, že dnes prežívajú „špeciálne poslanie, keď sa pochybuje, ak nie priam útočí, proti samotnému ideálu rodiny: vy ponúkajte svedectvo zdravého a príkladného života. Aj vy môžete načerpať z príkladov existujúcich v dejinách vašej cirkvi počas desaťročí prenasledovania v druhej polovici minulého storočia, pri deportáciách a všemožných obmedzeniach. Viem, že Mons. Babjak zozbieral a publikoval veľa týchto udalostí. Dnes je na vašej generácii, aby ste ukázali tú istú vernosť, azda nie voči priamemu a násilnému prenasledovaniu, ale pri ťažkostiach a nebezpečenstvách iného druhu.“

Pozdravil aj seminaristov a poukázal na dve protikladné tendencie, ktoré pokúšajú aj kňazov aj seminaristov – sekularizmus, ktorý ich privádza k svetáckosti, alebo „uzavretie sa k zašlým, dokonca nie evanjeliovým spôsobom chápania svojho cirkevného poslania, k spôsobom, ktoré vedú k sterilnému klerikalizmu.“

Vyzdvihol význam rehoľného života a príslušnosť k cirkevným hnutiam, keď povedal: „Príkladný rehoľný život, či už u mužov alebo u žien, ako aj príslušnosť k niektorým novým cirkevným hnutiam, tvoria súčasť zdravých a silných cirkevných väzieb.“

Svätý Otec povedal, že v gréckokatolíckych pútnikoch zo Slovenska, spolu s ich pastiermi, vidí „nadšenú a zbožnú tvár Cirkvi pevnej vo viere, ktorá si uvedomuje svoju dôstojnosť a je hrdá na svoju cirkevnú identitu.“ Tieto slová prepojil s významom cyrilometodskej misie v kontexte súčasných potrieb Európy: „Takto ste hodné deti evanjelizácie, ktorú v úplnej vernosti k Apoštolskej Stolici konali patróni Európy, svätí Cyril a Metod. Európsky kontinent, tak na východe ako i na západe, potrebuje znovu objaviť svoje korene a svoje povolanie; a z kresťanských koreňov môžu vyrásť iba pevné stromy, ktoré prinášajú ovocie úplného rešpektovania dôstojnosti človeka, v každej situácii a v každom období života.“

V závere príhovoru pápež František veľmi milo, odvolávajúc sa aj na svoju skúsenosť z mladosti, povzbudil gréckokatolíkov chrániť si svoju byzantskú tradíciu a venovať sa evanjelizácii: „Povzbudzujem vás, aby ste si chránili vašu byzantskú tradíciu, ktorú som sa aj ja od mladosti učil poznávať a milovať: odhaľte ju a žite ju naplno – ako učí Druhý vatikánsky koncil –, venujúc veľkú pozornosť spôsobom evanjelizácie a katechézy, pri ktorých – ešte prv než pastieri – sú protagonistami rodičia a starí rodičia, od ktorých sme sa mnohí naučili prvé modlitby a kresťanský spôsob života. Vďaka otcom, mamám, starým rodičom aj všetkým tu prítomným vychovávateľom, za vaše neodmysliteľné svedectvo!“

Potom Svätý Otec poprosil pútnikov o zvláštnu spomienku naňho pri slávení Božskej liturgie v bazilike Santa Maria Maggiore, „v chráme tak vzácnom pre pamiatku svätých Cyrila a Metoda a teda i pre vaše dejiny. Svätá Matka Božia, na ktorú hľadíme s nádejou a detinskou láskou, nech chráni svojím príhovorom Cirkev v tomto čase skúšky a nech bdie nad prácou Biskupskej synody o mladých, ktorú sme nedávno začali. Ďakujem vám a žehnám všetkých vás, vašich drahých a celú gréckokatolícku komunitu na Slovensku.“

PLNÉ ZNENIE príhovoru je možné nájsť TU

Pútnici búrlivým potleskom prejavili svoju vďačnosť za vzácne slová nástupcu sv. Petra. Nasledovalo apoštolské požehnanie všetkým pútnikom a modlitba Raduj sa, Bohorodička a Bohorodice Ďivo, počas ktorej Svätý Otec prešiel pomodliť sa k ikone krásnobrodskej Bohorodičky a k drevenej soche sv. Františka z Assisi, ktoré mu pútnici podarovali a ktoré požehnal.

Následne sa pozdravil s niektorými pútnikmi v prvých radoch. Svätý Otec požehnal aj vozičkárov a najmladšiu trojmesačnú pútničku ako aj niektoré ďalšie deti, čo bolo pekným vyjadrením životaschopnosti Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Na audiencii a ďalších spoločných bodoch programu púte sa zúčastnil aj veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej Stolici Marek Lisánsky, predseda Prešovského samosprávneho kraja Milan Majerský, primátorka Prešova Andrea Turčanová, zástupcovia arcibiskupskej kúrie a biskupských kúrií, protopresbyteri, zástupcovia Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity a Gréckokatolíckeho kňazského seminára bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove, kňazi zo Slovenska pôsobiaci v Ríme, ale napr. aj rezbár Matúš Proks, autor drevenej sochy sv. Františka z Assisi, vyrezanej z jedného kusa konára 200 ročnej lipy zo Slovenska.

Duchovnú atmosféru audiencie umocnili svojím spevom na jej začiatku a ku koncu bohoslovci zo Zboru sv. Romana Sladkopevca z gréckokatolíckeho kňazského seminára v Prešove, ktorí spevom sprevádzali aj liturgické slávenia. Bohoslovci rozprestreli aj veľký transparent s pozdravom pre Svätého Otca od gréckokatolíkov zo Slovenska v taliančine.

Na záver audiencie gréckokatolíci zaspievali Svätému Otcovi pápežskú hymnu „V sedmobrežnom kruhu Ríma“. Príhovory na audiencii zazneli v taliančine, preto tesne pred jej začiatkom prečítal slovenský preklad pozdravného príhovoru vladyku Jána Babjaka protosynkel Prešovskej archieparchie Mons. Ľubomír Petrík a po odchode Svätého Otca prečítal slovenský preklad pápežovho príhovoru Mons. František Novajovský.

A pretože bolo práve poludnie, pútnici sa ešte plní dojmov z audiencie spolu pomodlili modlitbu Anjel Pána. Svätý Otec venoval gréckokatolíkom naozaj srdečnú audienciu, ktorá trvala štyridsať minút a ktorej vrcholom bol jeho pomerne obsiahly príhovor s nesmiernou hodnotou pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku, pre jej súčasnosť i budúcnosť.

Archijerejská svätá liturgia v Bazilike Santa Maria Maggiore

Ďalším spoločným bodom ďakovnej púte bola o 15. hodine cirkevnoslovanská archijerejská svätá liturgia pri hlavnom oltári v Bazilike Santa Maria Maggiore. Hlavným slúžiacim bol prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak a koncelebrovali arcibiskup Cyril Vasiľ SJ a biskupi Milan Chutur CSsR, Peter Rusnák, Marián Andrej Pacák CSsR a Irenej Bilik OSBM a šesťdesiat kňazov. V úvode pútnikov v mene kardinála Stanisława Ryłka, arcikňaza baziliky, privítal Mons. Jozef Kráľ, apoštolský protonotár a kanonik kapituly baziliky.

Homíliu ohlásil sekretár Kongregácie pre východné cirkvi Cyril Vasiľ, ktorý túto baziliku nazval pre gréckokatolíkov zo Slovenska v istom duchovnom zmysle slova „domovskou“. „Pretože s touto bazilikou sa spájajú začiatky kresťanstva u Slovanov, na oltár tejto baziliky pred 1150 rokmi položil pápež Hadrián slovanské liturgické texty, ktoré tu na schválenie priniesli sv. Cyril a Metod, tu spievali Slovanskí apoštoli a ich učeníci liturgiu v reči našich predkov.“

Svoju homíliu prepojil so slovami žalmov 126 a 124, ktoré sú pútnickými piesňami. Povedal: „Dnes keď tu spoločne uvažujeme nad všetkými dobrami a darmi, ktoré Pán v dejinách našej cirkvi doprial, a to najmä po tom, čo sa naša cirkev znovuzrodila, po prekonaní najväčšieho prenasledovania v jej dejinách, uvedomujeme si platnosť slov žalmu: «Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.» Dnes, tu, v tejto chvíli, všetci cítime, ako veľmi platia pre nás slová žalmu: «vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú.» Dnes vzdávame Bohu vďaku za našu dávnejšiu i nedávnu históriu, ale predovšetkým za našu prítomnosť a vyprosujeme Božie požehnanie pre budúcnosť.“

Ďalej povedal, že v obraznej reči žalmov „dnes tu cirkev prináša snopy z úrody, ktorú zožala v priebehu svojej nedávnej histórie. Ale na duchovný pokrm nestačí predložiť snopy – je z nich potrebné vybrať klasy, zrno očistiť od pliev, zomlieť na múku a z nej upiecť chlieb, ktorý sa predloží Pánovi, aby ho on premenil na seba samého v Eucharistii.“

Potom ponúkol „sedem vybraných snopov našej duchovnej úrody, z ktorých budeme musieť vedieť vyberať čisté zrno“, ktorým sa následne bližšie venoval a aktualizoval ich. Sú to: tradičná ľudová zbožnosť, vytrvalé „katolícke“ povedomie, láska k liturgii, ktorú v našej cirkvi pestujeme i relatívne vysoká účasť veriacich na liturgických sláveniach, relatívny dostatok kňazských povolaní, relatívne dobrý materiálny stav chrámov i základnej pastoračnej infraštruktúry, proces prehlbovania vlastnej duchovnej, liturgickej i cirkevnej identity a nakoniec to, že sme prekonali vnútornú i medzinárodnú izoláciu.

PLNÉ ZNENIE homílie je možné nájsť TU

Modlitba Anjel Pána so Svätým Otcom

V nedeľu púť pokračovala modlitbou Anjel Pána so Svätým Otcom Františkom na Námestí sv. Petra, kde sa spolu na jednom mieste zhromaždilo všetkých 1300 gréckokatolíckych pútnikov s červenými šálmi na pleciach. Ich červená farba symbolizuje skutočnosť, že Gréckokatolícka cirkev je cirkev mučeníkov. Preto sú na pútnickom šále, resp. pútnickej šatke znázornení dvaja biskupi mučeníci Pavel Peter Gojdič OSBM a Vasiľ Hopko, aj s miestami a dátumami ich blahorečenia a prenesenia relikvií a logo Jubilejného roka Prešovskej archieparchie s dátumom audiencie Rím 6. október 2018.

Presne napoludnie sa v okne Apoštolského paláca ukázal Svätý Otec František a vysvetlil evanjelium z 27. cezročnej nedele v kalendári latinskej cirkvi, v ktorom sa zameral na hodnotu manželskej lásky a vernosti v duchu Ježišových slov: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“

Nasledovala modlitba Anjel Pána, apoštolské požehnanie a pozdravy pútnikov, medzi ktorými pozdravil aj gréckokatolícku ďakovnú púť slovami: „Zdravím zo srdca všetkých vás, Rimania i pútnici, predovšetkým rodiny a farské skupiny z Talianska i iných častí sveta. Zdravím gréckokatolíckych pútnikov zo Slovenska, veriacich z Poznane a z brazílskej Fortalezy, starých rodičov z Malty a študentov z francúzskeho Neuilly, ako aj Sestry sv. Pavla zo Chartres, ktoré prišli z Austrálie.“

Hneď po zaznení slov „Zdravím gréckokatolíckych pútnikov zo Slovenska“ sa ozval mohutný aplauz gréckokatolíkov a ich prevolávanie Nech žije Svätý Otec! Pápež František sa na chvíľu zastavil v pozdravoch a pútnikom zo Slovenska zamával.

Práve počas pozdravu Svätého Otca sa rozpršalo a tak pre dáždniky nebolo celkom vidieť veľkú skupinu gréckokatolíckych pútnikov s červenými šálmi na pleciach. „My sa dažďa nebojíme!“, prebleslo mysľou zaiste mnohým pútnikom ako spomienka na dážď počas návštevy sv. Jána Pavla II. v Prešove. Dážď nie je trestom, ale požehnaním. Tak aj tento dážď možno vnímať ako symbol Božieho požehnania, ktoré bolo vyjadrené slovami a požehnaním Svätého Otca a ako naplnenie Božieho slova na konci Ježišovej reči na vrchu, ktoré možno vzťahovať aj na Gréckokatolícku cirkev: „Spustil sa dážď, privalili sa vody, strhla sa víchrica a oborili sa na ten dom, ale dom sa nezrútil, lebo mal základy na skale“ (Mt 7, 25).

Dlhý zástup 1300 gréckokatolíkov bol však neprehliadnuteľný, keď sa vydal špeciálne pre nich otvoreným koridorom z Námestia sv. Petra stredom k Bazilike sv. Petra, kde pred 13. hodinou začala archijerejská svätá liturgia v slovenskom jazyku.

Archijerejská svätá liturgia v Bazilike sv. Petra

V Bazilike sv. Petra Ďakovná púť Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku do Ríma vyvrcholila archijerejskou svätou liturgiou za hlavným oltárom pri Katedre sv. Petra, ktorú držia dvaja západní a dvaja východní cirkevní Otcovia. Je to katedra, ktorá symbolicky predstavuje pravé katolícke učenie viery, ktorému zostali z Božej milosti verní naši otcovia.

Homíliu ohlásil hlavný slúžiteľ vladyka Ján Babjak, ktorý v nej vychádzal z evanjelia 20. nedele po Päťdesiatnici o vzkriesení naimského mládenca. Bola to pekná alúzia na vzkriesenie Gréckokatolíckej cirkvi pred päťdesiatimi rokmi. Vladyka sa zameral na ohlásenie kerygmy, ktorá dáva život. Zdôraznil, že iba Ježiš Kristus je víťaz nad smrťou.

„V tomto príbehu o vzkriesení mŕtveho naimského mládenca Ježiš sa prejavuje ako víťaz nad smrťou. Prichádza na scénu plnú nesmierneho smútku a premieňa úzkosť smrti na radosť z návratu do života. Tá istá Ježišova moc, ktorá v tomto prípade navrátila mŕtveho chlapca jeho matke, v mnohých iných situáciách navracia synov a dcéry, duchovne mŕtvych v hriechu, späť do milujúceho náručia nebeského Otca. Aj my sme povolaní víťaziť nad smrťou, prinášať nový život v hojnosti, obnovovať životné podmienky človeka.“

Zo slov homílie bolo zrozumiteľné, že budúcnosť Gréckokatolíckej cirkvi je v ohlasovaní evanjelia, v evanjelizácii: „Všetci sme vyvolení, aby sme ohlasovali slová života, slová nádeje, slová znovuzrodenia tým, ktorí sú duchovne mŕtvi alebo umierajú. Sme vyvolení, aby sme hovorili tak, ako Ježiš prehovoril k mŕtvemu, synovi naimskej vdovy. Boli sme vyvolení šíriť ozvenu Ježišovho zvolania: «Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky» (Jn 11, 25–26). Tieto slová sú aktuálne teraz a budú rovnako aktuálne aj zajtra! Boh Otec vzkriesil svojho ukrižovaného Syna, aby sme my mohli s ním vstať k novému životu, k životu Božích detí, k životu v hojnosti (Jn 10,10).“

Potom poukázal na cestu vzkriesenia a nový život vo sviatostiach: „Sviatosť zmierenia, ktorá sa nám veriacim ponúka je vzkriesenie z hriechov a Eucharistia je o novom radostnom živote s Pánom. Tu by mohli svedčiť všetci kňazi, ktorí spovedajú, lebo vidia, počujú a denne zažívajú vzkriesenie pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Otče, odvalili ste mi zo srdca veľký kameň, už ma neťaží, už mám veľkú radosť zo života, z toho že žijem v jednote s Ježišom Kristom. Boh nás povoláva k dôležitej činnosti, ktorou je víťaziť nad smrťou v tomto slzavom údolí (1 Kor 15, 54-57; Jn 16, 33; Zjv 21, 4). Toto víťazstvo môžeme získavať cez Ježiša Krista, cez jeho Cirkev, konkrétne cez prijímanie sviatosti pokánia a eucharistie. Sme sprostredkovateľmi jediného dostupného uzdravenia pre tých, čo sú mŕtvi v hriechu. Sme kriesiteľmi tých, čo zomierajú pre narušené vzťahy, nezriadené túžby, či neodolateľné vášne. Pamätajme, že počas pozemského života je z každej situácie východisko, Boh nás môže vzkriesiť z každého hriechu.“

V závere nedeľnej homílie vladyka Ján, hlava Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, povedal: „Drahí pútnici, drahí bratia a sestry! Máme ohlasovať Spasiteľa, víťaza nad smrťou a darcu života, ktorý sám seba nazval «cestou, pravdou a životom» (Jn 14, 6). Človek, ba celé ľudstvo potrebuje uzdravenie, pokoj a lásku. Milióny ľudí potrebujú «nový život», potrebujú vzkriesenie. Našou úlohou je odovzdávať pochodeň života svojim bratom a sestrám vo viere a vo všetkých ľuďoch zapaľovať oheň radosti zo spoločnej účasti na živote Krista a so vzkrieseným Kristom víťaziť nad smrťou. Lenže najprv my sami musíme byť vzkriesení a musíme horieť vo svojich srdciach láskou a vďakou ku Kristovi a k jeho Matke.

Začal som zážitkami, ktoré majú ľudia, keď vstúpia do tejto Baziliky sv. Petra. Modlím sa, – ale aj vy sa modlite, – aby sa každého z nás, a všetkých návštevníkov tejto baziliky, dotkol živý Ježiš Kristus a vzkriesil nás už na tejto zemi z našich hriechov. Prosme Presvätú Bohorodičku a modlime sa, aby vzkriesenie po našej smrti bolo radostné a voviedlo každého z nás do večného života. Amen.“

- -

PLNÉ ZNENIE homílie arcibiskupa Babjaka

Drahí spolubratia v biskupskej, kňazskej a diakonskej službe, ctihodné rehoľné sestry, excelencie páni veľvyslanci, milí naši pútnici zo Slovenska i z Ríma. Srdečne vás všetkých vítam vo Večnom meste Ríme na ďakovnej púti Gréckokatolíckej cirkvi, pri príležitosti 200. výročia od ustanovenia Prešovského biskupstva.

Iste každého z nás napĺňa úžas nad veľkosťou a krásou tejto baziliky. Možno ste tu niektorí prvýkrát, iní ste tu už boli veľakrát a spája sa vám s touto Bazilikou sv. Petra nejaký silný zážitok, či účasť na Pontifikálnej svätej omši so Svätým Otcom, či nejaký iný zážitok. Mňa k tejto bazilike viažu dva veľmi silné momenty.

Biskupská konsekrácia, ktorú mi tu, pred hlavným oltárom baziliky, udelil Svätý Otec Ján Pavol II. 6. januára 2003. Keď som ležal na dlažbe Baziliky, preblyskla mi v hlave aj táto myšlienka: Je to realita, skutočnosť, alebo iba sen? A nebol to sen, bola to realita.

Druhý veľmi silný moment sa odohral tiež tu v Bazilike sv. Petra pred hlavným oltárom, na rovnakom mieste, a bol spätý tiež so Svätým Otcom Jánom Pavlom II. Bolo to o dva roky neskôr 7. apríla 2005, keď som spolu s ostatnými slovenskými biskupmi prišiel na pohreb Svätého Otca Jána Pavla II., ktorý tu v Bazilike ležal vystretý v rakve. Mohli sme k nemu pristúpiť a chvíľu sa v tichosti modliť za neho a možno ešte viac k nemu.

Drahí bratia a sestry, milí pútnici. Iste všetci sme sa už zúčastnili pohrebu a odprevádzali sme niekoho blízkeho, či známeho na cintorín, k hrobu. Vo všetkých prípadoch nebožtík zostal už na cintoríne a pohrebný sprievod sa vrátil naspäť, už bez nebohého.

Dnešné evanjelium nám však predstavuje jediný odlišný prípad, keď sa mŕtvy vrátil domov. Približuje nám to dnešné Božie slovo, dnešné Evanjelium.

Ježiš išiel so svojimi učeníkmi do mesta Naim. Keď sa priblížil k mestskej bráne stretli pohrebný sprievod. Pochovávali jediného syna vdovy. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke (porov. Lk 7, 11–17).

V tomto príbehu o vzkriesení mŕtveho naimského mládenca Ježiš sa prejavuje ako víťaz nad smrťou. Prichádza na scénu plnú nesmierneho smútku a premieňa úzkosť smrti na radosť z návratu do života. Tá istá Ježišova moc, ktorá v tomto prípade navrátila mŕtveho chlapca jeho matke, v mnohých iných situáciách navracia synov a dcéry, duchovne mŕtvych v hriechu, späť do milujúceho náručia nebeského Otca.

Drahí bratia a sestry! Aj my sme povolaní víťaziť nad smrťou, prinášať nový život v hojnosti, obnovovať životné podmienky človeka. Tento príbeh o vdove, ktorej smrť vzala aj manžela, aj syna, nám predstavuje úlohu nás – kresťanov, ktorí sme Božím ľudom a služobníkmi jeho ľudu.

Každý hriech ohrozuje život Božích detí. Dokonca môže ho úplne zničiť. Všetci sme sa narodili v smrti dedičného hriechu, ale boli sme znovuzrodení svätým krstom. Tí, čo opäť upadli do smrti – spáchaním hriechu, musia prejsť k životu, vierou v Ježišovo víťazstvo. Úlohou kresťanov je byť hlásateľmi radostnej zvesti, ohlasovať, že fyzicky aj duchovne mŕtvi môžu znovu ožiť.

Svet nikdy nepočul šťastnejšiu a dôležitejšiu správu, než je vzkriesenie. V prvom rade to slávne Ježišovo vzkriesenie, ktoré je zárukou aj vzkriesenia každého človeka. Môžeme sa navrátiť zo smrti! Môžeme prejsť z našich zranení, slabostí a hriechov k zdraviu a nevinnosti Božích detí (1 Jn 3, 9)!

V športe, v podnikaní, v šou biznise, či v politike ľudia s neuveriteľným zápalom a odhodlaním hľadajú slávu, peniaze, moc a pôžitok. No nikto nikdy nemal pred sebou cieľ, ktorý by sa dal podľa významu porovnávať s poslaním kresťana obnovovať život. Sme vyvolení a pomazaní ohlasovať vzkriesenie. To definitívne na konci času, ale aj vzkriesenia tu na tejto zemi, vzkriesenia z hriechu.

Všetci sme vyvolení, aby sme ohlasovali slová života, slová nádeje, slová znovuzrodenia tým, ktorí sú duchovne mŕtvi alebo umierajú. Sme vyvolení, aby sme hovorili tak, ako Ježiš prehovoril k mŕtvemu, synovi naimskej vdovy. Boli sme vyvolení šíriť ozvenu Ježišovho zvolania: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky“ (Jn 11, 25–26).

Tieto slová sú aktuálne teraz a budú rovnako aktuálne aj zajtra! Boh Otec vzkriesil svojho ukrižovaného Syna, aby sme my mohli s ním vstať k novému životu, k životu Božích detí, k životu v hojnosti (Jn 10,10).

Sviatosť zmierenia, ktorá sa nám veriacim ponúka je vzkriesenie z hriechov a Eucharistia je o novom radostnom živote s Pánom. Tu by mohli svedčiť všetci kňazi, ktorí spovedajú, lebo vidia, počujú a denne zažívajú vzkriesenie pri vysluhovaní sviatosti zmierenia. Otče, odvalili ste mi zo srdca veľký kameň, už ma neťaží, už mám veľkú radosť zo života, z toho že žijem v jednote s Ježišom Kristom.

Počas rímskych štúdií sme jezuitskí študenti mohli okúsiť mesiac misionárskej práce niekde vo svete. Mohli sme si vybrať hociktorý svetadiel, aby sme zažili misionársku realitu na vlastnej koži. Vybral som si Kazachstan, konkrétne Karagandu, lebo odtiaľ som mal priateľa, spolužiaka, ktorý ma pozval, aby som prišiel poslúžiť gréckokatolíkom, ktorí už dlho nemajú kňaza, aby som ich povzbudil vo viere. Moja služba nebola v ničom výnimočná. Slávil som sväté liturgie, pripravoval na prijímanie sviatostí, spovedal som a krstil. Hneď v prvom týždni prišla za mnou istá mladá pani, aby som jej pokrstil dieťa. Dobre, žiadate krst pre svoje dieťa, ale vy ste cirkevne zosobášená? – opýtal som sa jej. Som iba civilne sobášená, povedala mi. Dobre, začneme s prípravou na cirkevný sobáš a zároveň to bude aj príprava na prijatie svätého krstu. A keďže manžel pracoval v bani a prichádzal neskoro večer domov, chodil som na prípravu k nim do domu a pozval som, aby aj ich budúci krstní rodičia prichádzali na prípravu. Po večeroch som sa im venoval 2-3 hodiny a napokon som im dieťa pokrstil. Cirkevný sobáš neuzavreli, lebo boli potrebné ešte nejaké formality, tak som to nechal už na rímskokatolíckeho farára. Po návrate do Ríma, asi o tri mesiace, som dostal od tejto mladej ženy list, ktorý mám ešte niekde odložený. V ňom mi ďakovala za záchranu vlastného života a tvrdila, že som ich najväčší dobrodinec a priateľ. Nevedel som o čo ide a tak som s napätím čítal ďalej. Žena bola totiž rozhodnutá spáchať samovraždu a už iba čakala na vhodnú príležitosť, lebo život bol pre ňu veľmi ťažký, manžel pil a ona sa už nevládala starať o rodinu. „Ale keď ste prišli k nám a dávali ste nám katechézy, prvý týždeň som vám vôbec neverila. Ale v druhom týždni som uverila v Ježiša Krista a veľká radosť vstúpila do môjho srdca. Myšlienku na samovraždu som stratila a ja sa teším, že žijem a že verím v Boha.

A ďakujem vám aj za druhý život. Moja krstná bola v požehnanom stave, ale spolu s manželom sa rozhodli že dieťa neprijmú. Už bola objednaná v nemocnici na potrat, ale keď počula vysvetlenie o piatom Božom prikázaní, rozhodla sa spolu s manželom, že dieťa príjmu a teraz sa spolu tešia na toto dieťa.“

Rozplakal som sa pri čítaní tohto listu, lebo ja som o ničom nevedel a Pán Boh si ma takto použil ako nástroj, aby zachránil dva ľudské životy.

O dvanásť rokov som bol pozvaný do Karagandy vysvätiť jedného diakona. Vtedy som navštívil aj tie obidva rodiny. Žili pekne, praktizovali vieru a najviac som bol dojatý, keď som objal tohto jedenásť ročného chlapca a požehnal som ho. Vtedy som si pomyslel, veď to je akoby môj syn, lebo hoci ho rodičia najprv odmietli a odsúdili na smrť, Boh ho takto zázračne zachránil a povolal k životu, cez moju kňazskú službu. Vidíme, ako Boh povoláva zo smrti do života.

Svet potrebuje počuť toto ohlasovanie nového života, ktorý máme v Ježišovi Kristovi. Ľudia môžu byť veľmi oklamaní a zmätení tým, čo sv. Ján Pavol II. označil pojmom „kultúra smrti“. Ja to nazývam „chaos smrti“. Niektorí ľudia môžu dokonca v smrti vidieť najľahšie riešenie mnohých svojich problémov, čo je hrozným a nenapraviteľným omylom.

Je tu aj smrť v dôsledku rozličných „samovrážd,“ akými sú:

závislosť na drogách,

na alkohole,

či na hracích automatoch,

alebo zúfalstvo tých, čo úplne stratili nádej.

Každý deň odumierajú aj živé vzťahy medzi ľuďmi, keď dovolia, aby jedno slovíčko, či drobná urážka ukončila ich priateľstvo, či manželstvo.

A to všetko sa často krát robí v duchu slobody. Som predsa slobodný, mám právo, môžem sa sám a hocijako rozhodnúť, počúvame vyhlásenia z rôznych strán. Ľudia nepoznajú odpustenie, ktoré sme poslaní ohlasovať!

Boh nás povoláva k dôležitej činnosti, ktorou je víťaziť nad smrťou v tomto slzavom údolí (1 Kor 15, 54-57; Jn 16, 33; Zjv 21, 4). Toto víťazstvo môžeme získavať cez Ježiša Krista, cez jeho Cirkev, konkrétne cez prijímanie sviatosti pokánia a eucharistie.

Sme sprostredkovateľmi jediného dostupného uzdravenia pre tých, čo sú mŕtvi v hriechu. Sme kriesiteľmi tých, čo zomierajú pre narušené vzťahy, nezriadené túžby, či neodolateľné vášne. Pamätajme, že počas pozemského života je z každej situácie východisko, Boh nás môže vzkriesiť z každého hriechu.

Drahí pútnici, drahí bratia a sestry! Máme ohlasovať Spasiteľa, víťaza nad smrťou a darcu života, ktorý sám seba nazval „cestou, pravdou a životom“ (Jn 14, 6). Človek, ba celé ľudstvo potrebuje uzdravenie, pokoj a lásku. Milióny ľudí potrebujú „nový život“, potrebujú vzkriesenie.

Našou úlohou je odovzdávať pochodeň života svojim bratom a sestrám vo viere a vo všetkých ľuďoch zapaľovať oheň radosti zo spoločnej účasti na živote Krista a so vzkrieseným Kristom víťaziť nad smrťou. Lenže najprv my sami musíme byť vzkriesení a musíme horieť vo svojich srdciach láskou a vďakou ku Kristovi a k jeho Matke.

Začal som zážitkami, ktoré majú ľudia, keď vstúpia do tejto Baziliky sv. Petra. Modlím sa, – ale aj vy sa modlite, – aby sa každého z nás, a všetkých návštevníkov tejto baziliky, dotkol živý Ježiš Kristus a vzkriesil nás už na tejto zemi z našich hriechov.

Prosme Presvätú Bohorodičku a modlime sa, aby vzkriesenie po našej smrti bolo radostné a voviedlo každého z nás do večného života. Amen.

- -

Na konci slávnosti vladyka Ján poďakoval všetkým pútnikom za ich obetu spojenú s púťou a zaželal im šťastný návrat domov, kým on zostáva ďalej v Ríme na Biskupskej synode. Nasledovala spoločná fotografia biskupov s kňazmi a spoločná fotografia všetkých pútnikov s biskupmi a kňazmi. Niektorí pútnici cestovali lietadlami, iní autobusmi či autami, aj vlakmi. Po ceste mnohí navštívili aj iné vzácne pútnické miesta v Taliansku. Po obidvoch archijerejských svätých liturgiách pútnici prijali plnomocné odpustky.

Táto archijerejská svätá liturgia s homíliou prešovského arcibiskupa metropolitu, takmer priamo nad hrobom sv. apoštola Petra, bola dôstojnou bodkou za Ďakovnou púťou Gréckokatolíckej cirkvi do Ríma. Gréckokatolícki pútnici pred Katedrou sv. Petra vyspievali Nicejsko-carihradské vyznanie viery, aby kráčali svojím životom dejinami Cirkvi ďalej, verní katolíckej viere, byzantskej tradícii i svojmu svedomiu a tak aby boli dôstojnými pokračovateľmi tých, ktorí ich predišli do večnosti počas dvestoročnej histórie Prešovskej eparchie i 1155-ročnej histórie vernosti „pôvodnému modelu, ktorý uskutočnili svätí Cyril a Metod“ (z príhovoru sv. Jána Pavla II. v Prešove 2. júla 1995), teda vernosti byzantskej tradícii i Svätému Otcovi. Mnohí pútnici pri ceste domov vyjadrovali svoje poďakovanie adresované prešovskému otcovi arcibiskupovi metropolitovi Jánovi za zorganizovanie tejto nádhernej ďakovnej púte.

K správe bolo vydané FOTO.

TK KBS informovalo Informačné stredisko Prešovskej archieparchie

( TK KBS, ispa; pz ) 20181008020   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]