Vatikán 5. októbra (RV) My, ktorí sme sa narodili v kresťanskej spoločnosti, riskujeme, že budeme kresťanstvo prežívať „ako spoločenský zvyk“, formálne, „s pokrytectvom spravodlivých“, ktorí majú „strach nechať sa milovať“. Pred týmto vystríhal veriacich pápež František v piatkovej rannej homílii v Dome sv. Marty.Ježiš plače nad tým, kto nevie milovať
Komentujúc úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (10,13-16), v ktorom Ježiš napomína obyvateľov Betsaidy, Korozainu a Kafarnauma, ktorí v neho aj napriek zázrakom neuverili, Svätý Otec pozýva všetkých veriacich spytovať si svedomie: Nenechávame po skončení svätej omše Ježiša v kostole, takže sa „nevracia sa s nami domov“, do nášho každodenného života? Beda nám, takto Ježiša vyháňame z nášho srdca, „sme kresťania, no žijeme ako pohania“, varoval pápež František.
Ježiša zarmucuje, že spomenutí obyvatelia ho odmietli, zatiaľ čo pohanské mestá ako Týrus a Sidon by pri pohľade na jeho zázraky „istotne uverili“. Ježiš plače „nad tým, že tento ľud nebol schopný milovať“, zatiaľ čo on „chcel dosiahnuť každé srdce posolstvom, ktoré nebolo diktátorské, ale posolstvo lásky“, povedal pápež.
My, kresťania od narodenia, zabúdame na Ježiša
Postavme na miesto obyvateľov spomínaných troch miest nás samých. „Ja, ktorý som toho toľko dostal od Pána, narodil som sa v kresťanskej spoločnosti, poznal som Ježiša Krista, spoznal som spásu“, bol som vychovaný k viere – no veľmi ľahko na Ježiša zabudnem. Potom naopak „počúvame správy o iných ľuďoch, ktorí hneď počúvajú Ježišovo hlásanie, obracajú sa a nasledujú ho“. Avšak my sme tí „navyknutí“, konštatoval Svätý Otec.
„Tento návyk nám škodí, pretože redukujeme Evanjelium na spoločenskú, sociologickú skutočnosť, a nie na osobný vzťah s Ježišom. Ježiš hovorí ku mne, k tebe, hovorí ku každému z nás. Ježišovo kázanie je pre každého z nás. Ako je to možné, že tí pohania, ktorí len čo začuli Ježišovo hlásanie, kráčajú s ním, a ja, ktorý som sa narodil či narodila tu, v kresťanskej spoločnosti, beriem to ako zvyk a kresťanstvo je pre mňa akoby spoločenská obyčaj, kus odevu, ktorý si oblečiem a potom zas vyzlečiem? A Ježiš plače nad každým z nás, keď žijeme kresťanstvo formálne, nie opravdivo.“
Pokrytectvo spravodlivých: strach nechať sa milovať
Ako vysvetlil pápež, ak takto konáme, sme tak trochu pokrytcami, s pokrytectvom spravodlivých.
„Existuje pokrytectvo hriešnikov, avšak pokrytectvom spravodlivých je strach z Ježišovej lásky, strach nechať sa milovať. V skutočnosti, keď takto konáme, my sami sa snažíme riadiť vzťah s Ježišom. – „Áno, idem na omšu, no ty zastaň v kostole, ja sa potom vrátim domov.“
Takto pre nás Ježiš zostane uzavretý v kostole, „alebo zostane na kríži či na svätom obrázku“, dodal Svätý Otec a pokračoval:
„Dnes môže byť pre nás deň spytovania svedomia s týmto refrénom: „Beda ti, beda ti“, pretože som ti daroval mnoho, daroval som ti sám seba, vybral som si ťa, aby si bol kresťanom, kresťankou, no ty uprednostňuješ život pol-na-pol, povrchný život – tak trochu kresťanstva a svätenej vody, avšak nič viac. Keď totiž žijeme takýmto kresťanským pokrytectvom, v skutočnosti vyháňame Ježiša z nášho srdca. Tvárime sa, že ho máme, no my sme ho vyhnali preč. „Sme kresťania, hrdíme sa byť kresťanmi,“ no žijeme ako pohania.“
Vyprosujme si ducha vďačnosti
Každý z nás nech rozmýšľa: „Som Korozain? Som Betsaida? Som Kafarnaum?“ Ak Ježiš plače, treba prosiť o milosť, aby sme plakali aj my. A to touto modlitbou:
„Pane, dal si mi veľa. Moje srdce je tak tvrdé, že ťa nenechá vstúpiť dnu. Hrešil som nevďačnosťou, som nevďačník, som nevďačníčka.“
Svoju homíliu pápež František uzavrel povzbudením: „Poprosme Ducha Svätého, aby roztvoril dvere nášho srdca, aby doň Ježiš mohol vstúpiť, aby sme Ježiša nielen počuli“, ale aby sme načúvali jeho posolstvu spásy a „vzdávali vďaky za mnohé dobré veci, ktoré vykonal pre každého z nás“.
