TK KBS

Dnes je sobota 28. 03. 2020   Meniny má Soňa       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  marec  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Top témy
Všetky
Koronavírus

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Sestry sv. Františka oslávili v Kazachstane 25 rokov svojho fungovania
P:3, 04. 10. 2018 11:35, ZAH



Kazachstan 4. októbra (TK KBS) Školské sestry svätého Františka oslavujú 25 rokov od založenia misie v Strednej Ázii, kde majú komunity v Kazachstane a Kirgizsku. Pri tejto príležitosti pripravili v Almate, kde sa samotná misia začala, dvojdňový program. Nechýbajú v ňom spoločné slávenia, slávnostné ranné chvály a vešpery a nášteva cintorína, kde sú pochovaní sr. Mária Gungeorová OSF, prvá sestra, ktorá vstúpila k školským sestrám a pochádzala z Kazachstanu a br. Vít Domanický OFM, pôvodom Slovák. Zo Slovenska na oslavy vycestovali provinciálna predstavená školských sestier sr. Rafaela Zvrškovcová a vikárka sr. Regina Żuk-Olszewska.

„Celý môj rehoľný život som veľmi túžila odísť na misie, no vzhľadom k iným potrebám v provincii som sa tam nedostala až do mojich šesťdesiatich rokov. Až vo veku, keď niektorí opúšťajú misijné územia, Pán odpovedal na moju najhlbšiu túžbu. Vtedajšia generálna predstavená Luceta Macíková vyzývala sestry, aby sa nebáli a naplnili misijné poslanie Cirkvi. V Ríme dostala ponuku na otvorenie misií v niekoľkých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Spolu s bratmi františkánmi sme navštívili Arménsko, ale po čase rozlišovania sme sa rozhodli pre pôsobenie v Kazachstane v Almate. Tu už pôsobil jeden brat františkán a niekoľko sestier z Litvy, ktoré sa však vracali naspäť, a tak sme sa nasťahovali do domu, v ktorom bývali," hovorí najstaršia sestra misie sr. Viktória Záňová. "Naše začiatky boli veľmi pekné, všetci sme boli nadšení a hľadali sme rôzne možnosti našej služby. Keďže mám zdravotnícke vzdelanie, moje smerovanie bolo medzi chorých a najchudobnejších, ktorí potrebovali našu pomoc. Ochotne som teda začala službu v ambulancii pre chudobných. Ľudia nás mali radi a napriek tomu, že mnohí Nemci odchádzali do Nemecka, prichádzali vždy noví ľudia. Tvorili sme takú rodinnú cirkev, kde sme sa navzájom dobre poznali a slávili sme spolu napríklad aj narodeniny jednotlivých členov. Každý rok bolo pokrstených 40 – 50 nových ľudí," spomína v rozhovore pre časopis Zasvätený život.

„Moje prvé dojmy z krajiny boli: veľká chudoba – materiálna, duchovná, morálna. Všetko také sivé, ale ľudia dobrí. No nemala som pocit, že majú taký veľký hlad po Bohu, ako sa to u nás hovorilo. Ľudia proste mali hlad po jedle. Pamätám si tiež na prvú nedeľnú omšu. Cestou do kostola som videla množstvo ľudí a v duchu som si s potešením vravela: „Koľko ľudí ide do kostola.“ Ale oni išli na trh, lebo to bolo tým istým smerom. Uvedomili sme si, aké veľké pole pôsobenia mám tam Pán pripravil, nielen v oblasti evanjelizácie, ale aj v sociálnej sfére. Hneď v tú prvú nedeľu sme išli do dedín na katechézu. Doteraz obdivujem, že nás ľudia s trpezlivosťou počúvali napriek tomu, že nám nerozumeli, lebo naša ruština bola veľmi biedna," spomína sestra Regina Żuk-Olszewska. "Ešte jedna perlička: Na začiatku sme tam boli Slovenky, Poliaci, Česi, Američan a Kórejec. Raz sme sa pri raňajkách rozprávali našou lámanou ruštinou a bola pritom aj naša farníčka. Po určitom čase sa spýtala: ‚A na kakom jazyku vy rozgavarivajete?‘ Hrdo sme odpovedali: ‚Na ruskom.‘ A ona na to: ‚Ja ničevo neponjala.‘ My sme si na začiatku vytvorili akýsi druh ruského ‚nárečia‘, ktorému sme rozumeli iba my.“

Treťou sestrou, ktorá bola pri otvorení misie, je Lea Zorvanová: „Na naše začiatky si spomínam s radosťou. Nevedeli sme síce, čo nás čaká, ale boli sme plné entuziazmu. Po čase som si uvedomila jeden silný moment vo svojej každodennosti. Keď som videla letieť lietadlo, vedela som, že som ďaleko od domova, ale cítila som, že doma som už tu. A toto prežívam dodnes a považujem to za veľkú milosť.“ Práve tieto tri sestry robili prvé kroky v ďalekých krajinách. Vďaka ich odvahe vykročiť a podujať sa na veci, ktoré často presahovali ich možnosti, sú tu aj ich nasledovníčky. Za 25 rokov jestvovania misie sa tu v štyroch komunitách vystriedalo tridsaťšesť sestier Slovenskej provincie, jedna sestra Americkej provincie a jedna sestra Českej provincie. Prišlo aj niekoľko dievčat, ktorým sa sestry venovali a ktoré zatúžili nasledovať Krista v zasvätenom živote. Štyri ženy nasledovali volanie Boha a vstúpili aj zostali u školských sestier.

Sestry začínali v Kazachstane, v meste Almata, kde v spolupráci s bratmi františkánmi vybudovali chrám a budovy dvoch kláštorov. Naša činnosť je tam až dodnes úzko prepojená s bratmi františkánmi. Pracujeme na spoločných projektoch, ako sú ambulancia či jedáleň pre chudobných. Okrem toho vo farnosti sestry slúžia ako kostolníčky a zapájajú sa do farskej katechézy prípravou detí a mládeže na prijatie sviatostí. Činnosť nie je sústredená len na mesto, ale aj na okolité dedinky, kde sestry hľadali ľudí túžiacich po živote s Bohom. Veriacich a ich potomkov hľadali podľa mien na cintorínoch a v telefónnych zoznamoch alebo cez fungujúce národnostné spolky, keďže krajina je známa tým, že v nej žije 138 národností.

Na prosbu vtedajšieho biskupa Kazachstanu otca Jána Pavla Lengu sa otvorila novú komunita v Karagande, kde sestry až do dnešného dňa pôsobia v diecéznej kúrii a po otvorení kňazského seminára tam začali vyučovať. Ešte v Almate v spolupráci s bratmi františkánmi začali svojpomocne vydávať katolícky časopis Krédo, ktorého redakcia sa neskôr presunula práve do Karagandy. Je to jediný katolícky časopis v krajinách Strednej Ázie a naďalej vychádza raz mesačne. Dobré meno sestier sa šírilo až za hranice Kazachstanu. Na žiadosť jezuitu P. Alexandra Kahna, ktorý bol v tom čase predstavený misie sui iuris, sestry otvorili nové miesto pôsobenia v Biškeku. Krajina aj ľudia v nej boli oveľa chudobnejší, ale bola tu živá komunita potomkov bývalých Nemcov a Poliakov, ktorí si zachovali vieru v čase komunistického režimu, a to aj vďaka odvážnym kňazom, ktorí tu pôsobili. Preto sestry mali naozaj široké pole pôsobnosti. Venovali sa katechéze, príprave k sviatostiam detí aj dospelých. Kvôli hmatateľnej materiálnej chudobe, s ktorou sa stretávali v rôznych dedinách, otvorili sestry centrum Pro Homine, ktoré slúžilo najmä chudobným deťom a mládeži, a vytvorili sa tam aj pracovné miesta pre niekoľkých dospelých.

V odľahlejších mestečkách sestry navštevovali veriacich. Jedným z nich bol Talas, kde mohli cestovať len raz do mesiaca, aj to len vtedy, keď to dovoľovalo počasie. Preto keď apoštolský administrátor Kirgizska – P. Alexander Kahn SJ poprosil generálnu predstavenú o sestry aj do tohto mestečka, jej odpoveď bola kladná. Vieme, že celá činnosť misie v Strednej Ázii je podporovaná modlitbami mnohých našich známych, ale aj neznámych orodovníkov, ktorí sa za nás denne modlia a obetujú, ale je možná aj vďaka materiálnym prostriedkom, ktoré nám poskytujú rôzne organizácie či Bohu známi darcovia. Sestry chcú aj naďalej odpovedať na znamenia doby a v duchu našej charizmy sa „venujú chudobným a ináč potrebným“, dávajú svoj čas a svoje sily v prospech tých, ku ktorým ich Pán posiela. Chcú tiež hľadať možnosti a nachádzať spôsoby, ako dať spoznať živého Boha a Spasiteľa ľuďom v týchto moslimských krajinách (zdroj: Zasvätený život / Maximiliána Weisshäuplová OSF).

Snímka: Ilustračná



( TK KBS, ZZ; ml ) 20181004021   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 669 x

[naspäť]







(c) TK KBS 2003 - 2020