Pri stretnutí s novinármi pápež František najprv odpovedal na otázky k samotnému obsahu cesty, ktoré si pre neho pripravili zástupcovia médií z Litvy, Lotyšska a Estónska. Vyjadril sa ku geopoliticky náročnej pozícii pobaltských krajín, k ich zachovaniu si vlastnej identity i otvorenosti voči iným. Medzi silnými dojmami pápež spomenul konfrontáciu s krutosťou pri návšteve miest mučenia. Krutosť označil aj za škandál súčasného sveta. S obdivom hovoril o vernosti kresťanov v dobách protináboženského prenasledovania i o súčasnom prekvitajúcom ekumenizme. V druhom okruhu otázok sa pápež vyjadril k postoju Cirkvi pri riešení bolestivej otázky zneužívania a k nedávnemu podpisu dohody Vatikánu s Čínou o menovaní biskupov.

Nie je jednoduché byť mostom

Prvú otázku položila pápežovi litovská novinárka Saulena Žiugždaite: „Keď ste hovorili vo Vilniuse o litovskej duši, povedali ste, že máme byť mostom medzi východom a západom. Ale nie je jednoduché byť mostom, druhí vždy cez teba prechádzajú. Niektorí hovoria, že našou tragédiou je že sme uprostred mosta. Možno iný povie: „Je určite lepšie stať sa súčasťou Západu s jeho hodnotami. Čo ste tým mali na mysli, čo znamená byť mostom?“

Pápež František vo svojej odpovedi okrem iného uviedol:

„Byť mostom predpokladá a vyžaduje si silu. Silu nie len príslušnosti k Západu, ale silu vlastnej identity. Som si vedomý, že situácia troch pobaltských krajín je vždy v ohrození, vždy. Strach z invázie... pretože samotná história vám to pripomína. A vy máte pravdu, keď hovoríte, že to nie je jednoduché, ale toto je zápas, ktorý sa hrá každý deň, krok po kroku, kultúrou, dialógom... ale nie je to jednoduché. Verím, že povinnosťou všetkých nás je byť vám v tom nápomocní. Nie pomáhať vám, ale byť vám srdcom nablízku.“

Identita sa musí odovzávať

Lotyšský novinár Gints Amolins sa dotkol otázky koreňov, keďže z Lotyšska a tiež z Litvy a Estónska mnohí ľudia už odišli do prosperujúcejších krajín a mnohí už zapúšťajú korene inde.

Svätý Otec začrel do osobných spomienok:

„V Argentíne sú mnohí migranti z Litvy. Prinášajú tam svoju kultúru, históriu a sú hrdí v dvojakom úsilí, v zaradení sa v novej krajine a tiež v zachovaní si identity. (...) Vy máte silnú identitu. Identitu, ktorá sa tvorila utrpením, obranou a prácou, kultúrou. A čo sa dá urobiť pre obranu identity? Návrat ku koreňom, to je dôležité, je to stará vec, ale je to niečo, čo sa musí ďalej odovzdávať. Identita sa prejavuje príslušnosťou k národu a príslušnosť k národu sa ďalej odovzdáva. Korene sa odovzdávajú novým generáciám, a dá sa to cez výchovu a cez dialóg, hlavne medzi staršími a mladými.“

Primeraná armáda je oprávnená

Estónska novinárka Evelyn Kaldoja pripomenula homíliu, ktorú predniesol pápež František počas svätej omše v Estónsku. Kriticky v nej poukázal na snahu zakladať si sebaisto na sile, zvyšovať hlas, vyhrážať sa zbraňami či rozmiestňovať vojsko. Na námestí v Talline boli vtedy prítomní aj vojaci NATO, vyslaní do Estónska pre garantovanie bezpečnosti. Estónska novinárka sa pápeža spýtala: „Máte obavy z napätí v tej oblasti, i obavy o katolíkov, ktorí žijú na druhej strane hraníc Európy?“

„Hrozba zbraní... Dnes sú svetové výdavky za zbrane škandalózne. Vraveli mi, že za to, čo sa minie na zbrane za jeden mesiac by sa mohlo dať najesť všetkým hladujúcim vo svete počas jedného roka. Neviem či je to pravda, je to strašné. Priemysel, obchod so zbraňami, aj priekupníctvo so zbraňami je jednou z najťažších korupcií. Popri tomto je v popredí logika obrany. Nuž, Dávid bol schopný zvíťaziť s prakom a piatimi kameňmi, ale dnes nemáme Dávidov.

Myslím si, že pri usporiadaní štátu je potrebné mať rozumne primeranú a nie útočnú armádu, na obranu. Primeranú a nie útočnú. Tak je obrana oprávnená a je to aj česť chrániť takto svoju vlasť. Problém nastáva, keď sa stane agresívnou a nie primeranou a keď sa vedú pohraničné vojny. Na pohraničné vojny máme mnoho príkladov, nielen v Európe smerom na východ, ale aj na iných kontinentoch: vedú sa šarvátky o moc, o kolonizáciu krajiny.“

Problém migrácie treba vnímať diferencovane

Redaktor litovskej televízie sa opýtal pápeža Františka na problém otvorenosti voči migrantom a vôbec otvorenosti voči iným. Svätý Otec vo svojej odpovedi uviedol:

„Tieto národy sú otvorené a chcú integrovať migrantov, ale nie masovo, pretože to sa nedá. Chcú ich integrovať s rozvahou vládnutia. Hovorili sme o tomto s dvoma z troch hláv štátov a tú tému začali oni, nie ja. A v príhovoroch prezidentov môžete vidieť že slová „prijatie“ a „otvorenosť“ sú časté. Toto naznačuje túžbu po univerzálnosti v tej miere ako je to možné, vzhľadom na priestor, prácu, a podobne. V takej miere, v akej sa integrujú - toto je veľmi dôležité - a v takej miere, aby neboli nebezpečenstvom proti vlastnej identite. (...)

Dnes je totiž problém migrantov na celom svete a nie je to len vonkajšia migrácia, ale tiež vnútorná v rámci kontinentov. Je to závažný problém, nie je ľahké ho študovať. V každej krajine, v každom kraji, na každom mieste má iné súvislosti.“

Krutosť žiaľ nie je len vec minulosti

Po zodpovedaní všetkých otázok, ktoré sa týkali bezprostredne apoštolskej cesty pápež František novinárom sám porozprával o zvlášť silných momentoch, ktoré prežíval v Pobaltí:

„Vaša história, história pobaltských krajín, je história vpádov, diktatúr, zločinov, deportácií. Keď som navštívil vo Vilniuse Múzeum, čiže väzenie, kde boli väznení trestanci z dôvodov politických alebo náboženských, videl som cely vo veľkosti tohto sedadla, kde sa dalo iba stáť, cely mučenia... Videl som miesta mučenia, kde v tej zime, aká je v Litve, privádzali nahých väzňov a vylievali na nich vodu a nechávali ich tam hodiny a hodiny, aby zlomili ich odpor. A potom som vošiel do veľkej miestnosti, kde sa vykonávali popravy. Väzňov tam násilím priviedli, dostali strelu do zátylku a mechanicky ich nakladali na kamión, ktorý ich vyklopil v lese. Každý deň ich zabíjali okolo 40. Tých, ktorí tu boli zabití bolo nakoniec približne 15 tisíc. Toto je súčasť litovskej histórie, ale tiež ostatných krajín.

Potom som išiel na miesto Veľkého geta, kde boli zabité tisíce Židov. Potom v to isté poludnie som išiel  k Pamätníku odsúdených, zavraždených, mučených, deportovaných. V ten deň - poviem vám pravdu - som bol zdrvený, musel som myslieť na krutosť. Ale poviem vám, podľa informácií, ktoré máme dnes, krutosť sa neskončila. Rovnaká krutosť sa dnes nachádza na mnohých miestach zadržiavania, v mnohých väzeniach, aj preľudnenie väznice je systémom mučenia, života bez dôstojnosti. Ak je dnes väzenie organizované tak, že nedáva väznenému nádej, už ide o mučenie.

Potom, videli sme to v televízii, krutosť teroristov ISIS, ten jordánsky pilot upálený zaživa, tí koptskí kresťania podrezaní na pláži v Líbyi a mnohí ďalší. Dnes krutosť neskončila. Deje sa na celom svete. A toto som vám chcel povedať ako novinárom: toto je škandál, ťažký škandál našej kultúry a našej spoločnosti.“

Nenávisť voči náboženstvu a korene ekumenizmu

„Ďalšia vec, ktorú som videl v týchto troch krajinách, je nenávisť [minulých režimov] voči náboženstvu, akémukoľvek. Nenávisť. Videl som biskupa jezuitu, v Litve alebo v Lotyšsku, nepamätám si dobre, ktorý bol deportovaný na Sibír, desať rokov, potom v ďalšom koncentračnom tábore, teraz na staré kolená sa usmieva... Mnohí muži a ženy, pre obranu svojej viery, ktorá bola ich identitou boli mučení a nenávratne deportovaní na Sibír, prípadne zabití. Viera týchto troch krajín je vierou, ktorá sa rodí z mučeníctva, a toto je niečo, čo ste azda aj vy sami videli pri rozhovore s ľuďmi, ako to vy novinári robíte, aby ste mali správy z krajiny.

A potom, táto tak dôležitá skúsenosť viery priniesla v týchto krajinách jedinečný fenomén: ekumenický život, aký v iných krajinách nenájdeme tak všeobecne rozšírený. Ide o skutočný ekumenizmus, ekumenizmus medzi luteránmi, baptistami, anglikánmi a tiež pravoslávnymi. Včera na ekumenickom stretnutí v katedrále v Lotyšsku, v Rige, sme to videli, je to niečo veľké. Bratia a vzájomne blízki. Bok po boku. V jednom kostole, bok po boku. Ekumenizmus tu zapustil korene.“

Odovzdávanie viery cez starých rodičov

„Ďalej je tu fenomén odovzdávania kultúry, identity a viery. Zvyčajne sa toto odovzdávanie dialo cez starých rodičov. Prečo? Pretože, otcovia pracovali, otec i mama museli pracovať a byť v štruktúrach strany, tak v prípade sovietskeho režimu ako pod nadvládou nacizmu. A boli tiež vychovávaní ateisticky. Ale starí rodičia vedeli odovzdávať vieru a kultúru.

V časoch, keď bolo v Litve zakázané používať litovský jazyk, bol vylúčený zo škôl, keď išli na náboženské obrady – tak protestantské ako katolícke – prezerali im modlitebníky, aby videli, či nie sú v litovčine, ale v ruskom či nemeckom jazyku. A mnohí – jedna generácia v tej dobe – sa naučila materinský jazyk od starých rodičov. Starí rodičia ich učili písať a čítať v materinskej reči. Toto nás vedie k zamysleniu, a bol by pekný nejaký článok, nejaký televízny program o odovzdávaní kultúry, jazyka, umenia, viery v časoch diktatúry a prenasledovania.“

Jasný postoj k sexuálnemu zneužívaniu

V závere tlačovej konferencie Svätý Otec odpovedal aj na ďalšie otázky novinárov, ktoré sa netýkali priamo apoštolskej cesty, ale ďalšieho aktuálneho diania.

Novinárka Stefania Stahlhoffen z Nemeckej katolíckej agentúry sa opýtala na problém sexuálneho zneužívania: „Na ekumenickom stretnutí v Talline ste povedali, že mladí ohľadom sexuálnych škandálov nevidia jasné odsúdenie zo strany Katolíckej cirkvi. V Nemecku bol zverejnený práve dnes nový prieskum týkajúci sa sexuálneho zneužívania a toho, ako sa Cirkev zachovala v mnohých prípadoch...“

Pápež František odpovedal:

„Mladí sa pohoršujú nad pokrytectvom veľkých. Sú pohoršení vojnami, pohoršujú sa nad dvojtvárnosťou, pohoršujú sa nad skorumpovanosťou. A do oblasti tejto skazenosti spadá to, čo ste zdôraznili, sexuálne zneužívanie. Je to pravda, že je tu obvinenie Cirkvi, vieme to všetci, poznáme štatistiky, nebudem ich tu uvádzať. Ale aj keby to bol býval len jediný kňaz, čo sexuálne zneužil chlapca alebo dievča, bolo by to aj tak ohavné, pretože ten muž bol vybraný Bohom, aby privádzal deti k nebu. Ja rozumiem, že mladí sa pohoršujú nad touto tak veľkou skazenosťou. Vedia že sa vyskytuje všade, ale v Cirkvi je to pohoršujúcejšie, pretože deti treba privádzať k Bohu, nie ich nivočiť. Mladí sa snažia naberať skúsenosti. Dnešné stretnutie s mladými bolo veľmi jasné: chcú byť vypočutí, aby sa im načúvalo, nechcú strnulé pravidlá, nechcú direktívne sprevádzanie.

A k druhej časti otázky, že «Cirkev nerobí v tejto veci to, čo by mala na vyčistenie od tejto skazenosti»: Vezmime správu z Pensylvánie, napríklad, a vidíme, že na začiatku 70. rokov boli mnohí kňazi, ktorí upadli do tejto skazenosti. Potom v nedávnych časoch sa počet zmenšil, pretože Cirkev si všimla, že musí bojovať iným spôsobom. V minulosti sa tieto veci tutlali. Tutlali sa aj v rodine, keď ujo zneužíval neter, keď otec zneužíval deti, tutlali sa, pretože to bola veľmi veľká hanba. Toto bol spôsob ako sa myslelo v predchádzajúcich storočiach alebo v minulom storočí.“

Morálne vedomie rastie, treba vnímať kontext doby

„V tejto súvislosti existuje princíp, ktorý mne veľmi pomáha interpretovať dejiny: nejakú historickú udalosť treba interpretovať hermeneutikou doby, kedy sa udiala, nie hermeneutikou súčasnosti. Napríklad postoj k domorodcom. Udialo sa množstvo nespravodlivostí, množstvo násilia. Ale nemožno to interpretovať dnešnou hermeneutikou, keď máme inú vnímavosť povedomia. A posledný príklad, trest smrti. Aj Vatikán - ako štát, keď bol Pápežským štátom - mal trest smrti. Posledným, koho sťali, bol okolo roku 1870 jeden kriminálnik, mladík. Ale potom morálne vedomie rastie, morálne vedomie rastie. Je pravda, že sa vždy nájdu nejaké zadné vrátka, vždy sú nejaké skryté odsúdenia na smrť: „Si starý, na obtiaž, nedám ti lieky“- a potom sa skonštatuje:

„Zomrel...“ Je to odsúdenie na smrť – sociálne – dnes. Nuž dúfam, že týmto som dal odpoveď.

A pokiaľ ide o Cirkev, vezmime ako príklad Pensylvániu, pozrite sa na proporcie a vidíte, že keď si to Cirkev začala vo svedomí brať k srdcu, pustila sa do toho naplno. A v posledných rokoch som dostal mnoho rozsudkov vynesených Kongregáciou pre náuku viery a povedal som: „Pokračujte, pokračujte.“ Nikdy, nikdy som nepodpísal po vynesení rozsudku žiadosť o milosť. V tomto sa nevyjednáva, neexistuje tu vyjednávanie.“

Dohoda s Čínou je výsledok dlhodobej práce

Španielsky novinár Antonio Pelayo z média „Vida nueva – Antena 3“ sa opýtal: „Svätý Otec, pred troma dňami bola podpísaná dohoda medzi Svätou stolicou a vládou Čínskej ľudovej republiky. Môžete nám dať nejaké doplňujúce informácie o tom, o jej obsahu? Totiž niektorí čínski katolíci, osobitne kardinál Zen, vás obviňujú zo zapredania Cirkvi komunistickej vláde v Pekingu, po toľkých rokoch utrpenia. Čo odpoviete na toto obvinenie?“

Pápež František odpovedal:

„Toto je dlhoročný proces, dialóg medzi vatikánskou komisiou a čínskou komisiou na usporiadanie otázky menovania biskupov. Vatikánsky tím veľa pracoval. Chcem uviesť niektoré mená: Mons. Celli, ktorý s trpezlivosťou cestoval, viedol rozhovory, vracal sa... roky a roky. Potom Mons. Rota Graziosi, jeden skromný 72-ročný kňaz z Kúrie, ktorý chcel ísť slúžiť ako kňaz do farnosti, ale ostal v Kúrii pomáhať v tomto procese. A potom štátny sekretár, kardinál Parolin, ktorý je veľmi nábožný muž, ale má jednu špeciálnu úctu voči lupe, všetky dokumenty ňou študuje: bodky, čiarky, dôrazy... A toto mi dáva veľkú istotu.

A tento tím, s takýmito kvalitami, ďalej napredoval. Vy viete, že keď sa tvorí mierová dohoda alebo vyjednávanie, obe strany niečo stratia, toto je pravidlo. Obe strany. A ide sa vpred. Tento proces išiel takto: dva kroky vpred, jeden vzad, dva vpred, jeden vzad... Potom prešli mesiace bez slova, a potom... Je to Božie tempo, ktoré sa podobá tempu čínskemu: pomaličky... Toto je  múdrosť, múdrosť Číňanov.

Situácie biskupov, ktorí mali problémy, sa študovali prípad za prípadom a nakoniec prišla dokumentácia na môj stôl a ja som bol zodpovedný za podpis, v prípade biskupov. Čo sa týka Dohody, jej predbežné texty prišli na môj stôl, hovorili sme, dal som moje myšlienky, ostatní diskutovali a pokračovali ďalej.

Myslím na rezistenciu, na katolíkov, ktorí trpeli: je to pravda, oni budú trpieť. Vždy pri dohode je utrpenie. Ale oni majú veľkú vieru a píšu, posielajú odkazy, že to, čo povie Svätá stolica, čo povie Peter, je to, čo hovorí Ježiš: čiže mučenícka viera týchto ľudí dnes pokračuje ďalej. Sú veľkí. A Dohodu som podpísal ja, splnomocňovacie listiny k podpísaniu tej Dohody. Ja som zodpovedný. Ostatní, ktorých som menoval, pracovali viac ako desať rokov. Nie je to improvizácia, je to cesta, skutočná cesta.“

Dialóg so štátom o kandidátoch, biskupov však menuje pápež

„A ešte skôr ako skončím, mám dve veci: zaujímavosť, čo sa jednoducho prihodila, a jeden historický fakt. Keď bolo to známe vyhlásenie jedného niekdajšieho apoštolského nuncia, biskupské zbory z rôznych kútov sveta mi písali, že sú mi nablízku, že sa za mňa modlia. Aj čínski veriaci mi napísali, a podpis pod listom bol od biskupa – povedzme to tak – tradičnej Katolíckej cirkvi i od biskupa Vlasteneckej cirkvi: obaja spoločne a s nimi veriaci oboch cirkví. Pre mňa toto bolo Božie znamenie.

A tá druhá vec: zabúdame, že v Latinskej Amerike – vďaka Bohu, že toto je už prekonané! - ale zabúdame, že po dobu 350 rokov to boli králi Portugalska a Španielska, kto menoval biskupov. A pápež dával len jurisdikciu. Nezabudnime ani na prípad Rakúsko-Uhorského cisárstva: Mária Terézia sa unavila pri podpisovaní menovania biskupov, a dávala jurisdikciu Vatikánu. Boli to iné doby, a vďaka Bohu, že sa to neopakuje! Tento aktuálny prípad sa však netýka menovania: je to dialóg o eventuálnych kandidátoch. Deje sa to v dialógu. Ale menovanie je z Ríma, menuje pápež, toto je jasné. A modlime sa za utrpenie niektorých, ktorí nechápu alebo ktorí majú za sebou mnohé roky ilegality.“

Preložila: Slovenská redakcia VR

( TK KBS, RV ab, jb; ml ) 20180927043   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]