-

Milí bratia a sestry,

v polovici júla tohto roku uplynulo presne sto rokov od chvíle, keď do tohto chrámu vstúpil vtedajšia najvyššia politická autorita, Karol Habsburský so svojou manželkou Zitou. Bola to aj pre chrám tak jedinečná udalosť, že noviny presne opísali, ako sa to odohralo, že vstúpili cez južný vchod, že Alexander Albrecht, dobre známy vedúci tunajšieho Kirche musik verainu zahral osobitnú skladbu, potom sa Karol aj s manželkou pomodlili pred oltárom, pozreli si reliéf Petra Pazmáňa, sochu svätého Martina a kaplnku svätého Jána Almužníka.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to len taký jednoduchý opis návštevy chrámu. Ale myslím, že ten sled tých jednotlivých počinov alebo úkonov je veľmi symbolický. Vysoký politický predstaviteľ, keď vstúpi do chrámu, prvé, čo urobí je, že si kľakne pred oltárom a modlí sa. Ktovie, aký dojem to urobilo na tých, ktorí jeho a jeho manželku sprevádzali po kostole - ako kľačí, ako sa modlí, ako on, ktorý má vysokú politickú autoritu, zrazu ukáže aj navonok, že je tu ešte nejaká vyššia autorita, pred ktorou si pokľakne a ktorú prosí o pomoc. To, že si pozreli reliéf kardinála Pazmáňa je tiež symbolické, pretože to bol svojho času muž, ktorý obraňoval pravovernosť. Má v ruke veľkú knihu, ktorú keby sme detailne pozreli, ako ju vypracoval Alojz Rigele, videli by sme, že sa volá Sprievodca k Božej pravde. Po tom, ako sa blahoslavený Karol modlil si pozrel sochu človeka, ktorý bránil svoju vieru v dobe, keď okolo jednotlivých právd viery boli veľké polemiky. No a obdiv nad sochou svätého Martina a kaplnkou svätého Jána Almužníka to zabodkúva do praktickej roviny. Lebo svätý Martin práve oddeľuje zo svojho plášťa polovicu pre žobráka. Nečíta knihu, nie je vyobrazený v polohe nejakého prejavu, ale koná - oddeľuje zo svojho a obetuje to tomu, kto nemá. To isté svätý Ján Almužník, najvyšší cirkevný predstaviteľ svojej krajiny, ktorý napriek tomu, že bol vysoko videl detaily terénu, v ktorom bol a stará sa o chudobných. Je tu relikvia, skoro celé telo, svätého Jána almužníka a tu na tomto osobitnom stolíku vidíte v relikviári aj relikviu blahoslaveného Karola Habsburského.

Prečo si cirkev uctieva relikvie? Prečo si cirkev uctieva časti z tela tých, ktorí sú cirkvou uctievaní ako blahoslavení a svätí? Pretože telo je to, ktorým sa vykonávajú impulzy ducha a duše konať dobro. Nohy ma odnesú na to miesto, kde je núdza. Ruky sú tie, cez ktoré sa Boh dotýka rán modernej spoločnosti. Hlava je tá, v ktorej sa kreatívne a proaktívne rodia projekty, ktoré sa majú vykonať. Je to pozvanie, aby sme každú chvíľu, každý priestor, v ktorom sa nachádzame vnímali ako príležitosť byť predĺženou rukou Stvoriteľa, ktorý už pri stvorení vložil do existencie človeka jeho vzťahov, ľudstva takú logiku, ktorú nemôžu prehlasovať nijaké parlamenty, nijaké väčšinovo-menšinové mechanizmy, ktoré platia od vždy navždy.

Túto svätú omšu ponímame ako vďakyvzdanie za všetkých tých, ktorí aj s tým ukazovákom na parlamentnom tlačítku aj pri rozhovoroch individuálnych alebo kolektívnych v parlamentných alebo iných kuloároch sú nositeľmi pravdy s veľkým P. Tak ako voz nemôže pokračovať na ceste, keď sa mu zlomí os ani spoločnosť nemôže pokračovať na ceste, keď sa osi zriekne. Je tu nejaká os, je tu nejaká chrbtica, je tu nejaká východisková pravda, ktorá je takým veľmi dôležitým oporným bodom. Niekedy sa ako príklad uvádza obelisk. Všetci si asi vieme predstaviť obelisk uprostred Námestia svätého Petra. Ale on pôvodne stál uprostred Nerónovho štadióna a slúžil na to, aby tí, ktorí utekali, bežali mali v tom stojacom stĺpe, v tej osi orientačný bod, kde sa práve nachádzajú.

Aj žalm, ktorý sme práve prečítali je o tejto dynamike. Niečo, čo je stále v pohybe, cesta, dynamika, zmena a myslím, že vy, ktorí sa angažujete v politickom a verejnom živote o zmenu núdzu nemáte, o zmeny a pohyb a uprostred toho stabilita. Stabilita uprostred dynamiky. Dynamika bez stability je vykoľajená. Stabilita bez dynamiky zostáva pasívna. A ten obelisk, tá os je ten oporný bod. Až trikrát sa v žalme, ktorý sme prečítali nachádza slovo cesta. "Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny." To sa týka všetkých, nielen poslancov, nielen ľudí, ktorí prevzali náročnú úlohu angažovať sa vo verejnom živote, ale aj pre nich. "Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny."

A vy viac ako ja by ste vedeli potvrdiť, koľko je tých nástrah, aké komplikované sú situácie, keď treba voliť mieru kompromisu a mieru nekompromisnosti. "Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho."

Ďalší, druhýkrát sa spomína cesta: "Daj, aby som pochopil cestu Tvojich príkazov." Prvé hovorí o tom, že je blažený ten, kto kráča Pánovou cestou, druhýkrát ten riadok hovorí, že tá cesta je neustále hľadaním. To nie je vychodený chodníček, to nie je stokrát prejdená cesta, to je stále nová a nová výzva aj táto moderná doba, to sú stále nové a nové výzvy. Aká je v tom pokora a výzva prosiť Boha: Daj, aby som pochopil cestu Tvojich príkazov aj v situácii, keď sa prejednáva veľmi komplikovaný zákon alebo nejaký iný legislatívny proces alebo treba niečo podpísať a rozhodnúť. Akú pokoru to potrebuje, ako veľmi to odráža tento žalm: Pane, daj, aby som pochopil, daj aby som pochopil. Čiže stále to potrebujem pochopiť, stále nie som ten, kto už všetko raz a navždy pochopil. "A budem rozjímať o tvojich obdivuhodných skutkoch."

A tretíkrát a poslednýkrát sa v tomto žalme hovorí: "Cestu pravdy som si vyvolil, tvoje slová mám stále pred tebou." Je fascinujúce si uvedomiť, že Boh a jeho Duch, ktorý nás vedie, s ktorým sme online, keďže sme pokrstení, v každej situácii nášho života a jeho prítomnosť je kreatívna, jeho prítomnosť v každom momente akejkoľvek aktivity nám dáva v tej situácii spoznať, čo je práve najlepšie. Táto viera nás otvára preto, aby sme v tom priesečníku Božej vôle a našej vôle, Božej tvorivosti a našej tvorivosti, Božej aktivity a našej aktivity boli nositeľmi svetla. A ešte je tu jedna veta, kde sa už nespomína cesta, ale chodník: "Priveď ma na chodník svojich príkazov lebo som si ho obľúbil." Aký je rozdiel medzi cestou a chodníkom? Chodník je náročnejší, spravidla je náročnejší ako cesta, ale vedie k vrcholu. Nie široká cesta aj podľa biblickej logiky, ale chodník vedie k vrcholu.

Pred niekoľkými mesiacmi som požiadal, keď som bol na zasadnutí biskupov Biskupských konferencií členských štátov Európskej Únie, či by som mohol nahliadnuť do kaplnky v budove Európskeho parlamentu. Bolo tam napísané, že je to meditačná miestnosť. Keď som vstúpil dnu, tak som videl niečo ako zasadačku, v ktorej nebol nijaký náboženský symbol, ale boli tam kresťania, ktorí sa práve domodlili ruženec o dvanástej hodine a povedali: "Vždy, keď sa ideme modliť, zoberieme kríž z police alebo zo skrine, zavesíme ho, modlíme sa a potom ho dáme späť." Je to dobre, že je tam miestnosť, v ktorej sa modlia a určite by bolo výborné, keby tam mohla byť aj adoračná miestnosť, v ktorej by sa kresťanskí poslanci mohli klaňať svojmu Pánovi ako najvyššiemu šéfovi Európskeho parlamentu. Lebo tých dvanásť hviezd na Európskej zástave je inšpirovaných mariánskou sochou. Ten ideátor sa volal Lévin, ktorý prišiel s nápadom, nech na zástave je dvanásť hviezd a doteraz sú tam. Je to mariánsky inšpirovaný symbol, ktorý ako keby stále cez Kánu Galilejskú sprostredkoval slová Panny Márie: "Urobte všetko, čo vám povie môj syn."

Karol Habsburský je vynikajúcim príkladom toho, ako aj v najťažšej situácii je možné zostať kresťanom, je možné konať vôľu Ježiša Krista. Mnohí sa prekvapujú, že muž, ktorý veril vojakom, muž, ktorý mal vysoké politické kompetencie je blahoslavený. Ale predstavte si, že ešte aj na frontovom poli žiadal, aby zdravotníci zbierali aj nepriateľských vojakov a ich ošetrovali: "Ošetrujte aj nepriateľských vojakov." Niekoľkokrát zabránil ozbrojeným konfliktom aktívnym spôsobom. A mohli by sme do radu menovať ako človek, ktorého kúsok tela je v tomto relikviári a teda tento kúsok sa nachádzal aj na tom frontovom poli dokázal byť aj uprostred životného ohrozenia takým, že dnes ho uctievame ako človeka, ktorý hrdinským spôsobom dodržiaval Boží zákon.

Možno si poviete, bratia a sestry: "No, otče, vám sa to tuto z kazateľnice počas svätej omše ľahko hovorí. Ale my, ktorí tam sedíme alebo stojíme, my, ktorí sme s tým konfrontovaní zoči-voči, my, ktorí v tom zápase sa musíme nasadzovať deň čo deň, týždeň čo týždeň, neviete si predstaviť, aké je to niekedy náročné. A preto opakujem: ak niekto môže byť dôsledný na frontovom poli a byť tam Ježišovým vyslancom, myslím si, že potom každá iná situácia je taká, kde je pozvanie byť na kolenách pred Pánom v tom prenesenom zmysle slova. A vďaka vám, srdečná vďaka za to, že v tomto náročnom zápase robíte všetko pre to, aby ten Boží zákon, ten náročný chodník plnenia Božej vôle, tá dlhá tŕnistá, náročná a niekedy veľmi neprehľadná cesta plnenia Božej vôle vždy smerovala do jediného cieľa.

O chvíľu na oltár prinesú obetné dary, obetné dary zdvihneme k nebu a vy, pozývam vás, položte všetky vaše dilemy ľudí nasadených vo verejných a politických zápasoch, položte ich tam a zdvihneme ich k nebu, zdvihneme ich k Bohu. Obetujeme ich ako dar Bohu, dar našej činnosti a našej aktivity. Takže to, o čom sme teraz rozjímali vlastne bude pokračovať lebo príde Ježiš, zdvihneme ho ako chlieb a ja v tej tichej modlitbe budem hovoriť: Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb a toto víno, obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk - práce ľudských rúk. Zem - to prostredie a práca - tvorivá práca ľudských rúk, aby sa nám stalo duchovným nápojom a chlebom života.

Položme to všetko tam a to, čo vám chcem vyprosovať dnes je ten hlboký vnútorný pokoj vo vedomí, že ani v tom najťažšom zápase o pravdu, o dôstojnosť človeka, o dôstojnosť človeka od prvej sekundy počatia až po poslednú minútu prirodzenej smrti, aby vám Pán dal hlboký vnútorný pokoj z vedomia, že ak plníte jeho vôľu tak robíte vždy a zásadne aj pre spoločnosť to najlepšie. A to aj vtedy, keby fúkal veľmi silný protivietor. Čo povedal Peter, keď sa začal topiť? Keď sa začal viac báť vĺn okolo seba ako hľadieť na Ježiša? "Pane, zachráň ma!" Možno toto by mohla byť najkratšia modlitba človeka, ktorý musí kráčať po náročných vlnách politického života: "Pane, buď s nami! Pane, zachráň ma! Pane, buď so mnou!"

A vďaka vám za to, že sa o to snažíte, že to robíte a že to má svoje konkrétne výstupy a má to dosah na konkrétnych ľudí, na rodinu, na jednotlivcov i na celú spoločnosť. Lebo v knihe života a to je posledná a záverečná myšlienka nášho rozjímania, budú zapísané všetky hlasovania, všetky. A každé je zodpovednosť, za každé sa bude Pán na konci pýtať: "Ako si hlasoval? Za? Proti? Zdržal si sa?" A Pán pozná ten kontext a vie čo bolo a čo nebolo správne a dobré pre človeka i pre Boha.

Nech je pochválený Pán Ježiš Kristus.

Zdroj: Prepis audionahrávky

( TK KBS, jha, ese; ml ) 20180927041   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]