V trnavskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa pochovali Mons. Dominika Kaľatu P:3, 29. 08. 2018 18:27, DOM
Trnava 29. augusta (TK KBS) V trnavskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa sa dnes uskutočnila posledná rozlúčka s biskupom Mons. Dominikom Kaľatom SJ. Svätú omšu spojenú s pohrebnými obradmi celebroval prešovský arcibiskup metropolita Mons. Ján Babjak SJ, spolu s apoštolským nunciom Mons. Giacomom Guidom Otonellom, trnavským arcibiskupom Mons. Jánom Oroschom a ďaľšími slovenskými arcibiskupmi, biskupmi a kňazmi. Nekrológ zosnulého biskupa prečítal sócius Spoločnosti Ježišovej na Slovensku Jozef Šofranko SJ a v homílii sa pozostalým príbuzným a zhromaždeným veriacim prihovoril provinciál slovenských jezuitov Rudolf Uher SJ. Záverečný obrad uloženia rakvy do katedrálnej krypty viedol trnavský arcibiskup Mons. Orosch. Prinášame texty životopisu zosnulého biskupa i pohrebnej homílie, ktoré zazneli pri pohrebných obradoch v Trnave.
-----------------
Životopis (predniesol sócius Jozef Šofranko SJ)
Otec biskup Dominik Kaľata sa narodil 19. mája 1925 v obci Nová Belá v Poľsku rodičom Alojzovi a Anne rodenej Žembovej. Rodičia ho spolu s ďalšími štyrmi bratmi a dvoma sestrami vychovávali v skromných podmienkach. Meštiansku školu absolvoval vo Varšave v roku 1939. Po vypuknutí druhej svetovej vojny nastúpil na gymnázium v Levoči, ktoré viedli pátri jezuiti. Oslovený svedectvom pátrov Korbačku, Jandu a Srnu a činnosťou v Mariánskej kongregácii, ktorej bol členom, sa rozhodol pre rehoľné povolanie a 31. júla 1943 bol prijatý do noviciátu SJ v Ružomberku.
Filozofiu študoval v Dečíne, kde ho zastihla aj osudná Barbarská noc. So spolubratmi sa dostal do koncentračného tábora v Bohosudove. Od septembra 1950 musel nastúpiť na tri a pol ročnú základnú vojenskú službu v tzv. pomocných technických práporoch – PTP – v Podboranoch, v Hájnikoch pri Sliači, v Radvani, na Fončorde a v Komárne. Počas tohto pracovného nasadenia tajne dokončil štúdium teológie a v auguste 1951 bol biskupom Pavlom Hnilicom SJ tajne vysvätený za kňaza v Bratislave.
V roku 1953, po príchode do civilu, sa presťahoval do Košíc, kde pracoval ako tesár, neskôr ako fotolaborant na Lekárskej fakulte. Dňa 9. septembra 1955 ho biskup Ján Chryzostom Korec vysvätil za ďalšieho biskupa podzemnej Cirkvi. V januári 1960 bol zatknutý za to, že žil ako rehoľník a stýkal sa s inými rehoľnými osobami. Bol odsúdený na štyri roky väzenia. Po niekoľkých mesiacoch bol v rámci všeobecnej amnestie prepustený na slobodu.
Na slobode pracoval ako elektrikár a pokračoval v tajnej pastorácii, svätil kňazov a 18. mája 1961 tajne vysvätil za biskupa podzemnej Cirkvi jezuitského pátra Petra Dubovského.
V roku 1963 bol opäť zatknutý a odsúdený na štyri roky, ku ktorým mu pridali aj amnestované roky z predchádzajúceho rozsudku. Nasledujúcich 6 rokov strávil vo väzniciach a prevýchovných pracovných táboroch na Mírove, vo Valdiciach, Příbrami a v Leopoldove. Na slobodu sa dostal až v máji 1968, bez štátneho súhlasu pre pastoračnú činnosť. Pracoval ako robotník vo Východoslovenských železiarňach v Košiciach. Z rozhodnutia rehoľných predstavených odišiel v roku 1969 do exilu.
Do roku 1974 bol v komunite v rakúskom Innsbrucku, kde si dopĺňal štúdium teológie, ktoré ukončil doktorátom na tému: "Kresťanská humanita a marxistický humanizmus z hľadiska fundamentálnej teológie". Istý čas vykonával funkciu predstaveného v dome slovenských jezuitov v Staufene-Grunerne v Nemecku. Potom pastoračne pôsobil medzi slovenskými emigrantmi v Nemecku a v iných krajinách sveta - ako USA, Kanada, Švédsko, Rakúsko a ďalšie krajiny Európy. Osobitnú pozornosť pritom venoval najmä mladým ľuďom, pre ktorých organizoval letné i zimné tábory, duchovné cvičenia, prednáškové stretnutia a semináre. V rokoch 1974-1979 bol redaktorom časopisu ECHO. Svoje úvahy a štúdie uverejňoval aj v ďalších časopisoch zahraničných Slovákov ako Posol Božského Srdca Ježišovho či Slovenské hlasy z Ríma.
Od roku 1976 aktívne vypomáhal v biskupsko-pastoračnej službe nemeckým veriacim v arcidiecéze Freiburg in Breisgau, kde sa stal pomocným biskupom. V rokoch 1976-1990 dával kurzy teológie v jej vzdelávacích strediskách. Po páde komunizmu sa mohol vrátiť na Slovensko a od roku 1990 sa podľa potreby a možností zapájal aj do pedagogickej a pastoračnej práce. V rokoch 1991-1992 prednášal hermeneutiku a teodíceu – náuku o výklade biblických textov – a základnú teológiu v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskom Podhradí, a v rokoch 1993 až 2005 pravidelne na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave.
Od 2. augusta 2009 bol členom seniorátu SJ v Ivanke pri Dunaji, kde okrem vytvárania spoločného bratského rehoľného života bola jeho najdôležitejším poslaním modlitba za Cirkev a Spoločnosť Ježišovu. Tam vo svojej záveti napísal aj slová vďaky: „Ďakujem Pánu Bohu za dar povolania do Spoločnosti Ježišovej a všetkým predstaveným rehole a spolubratom slovenskej, českej, rakúskej a nemeckej provincie, že som v tomto povolaní mohol vydržať až do smrti“.
Zomrel zaopatrený sviatosťami počas modlitieb v kruhu sestier a spolubratov v Senioráte SJ v Ivanke pri Dunaji dňa 24. augusta 2018 popoludní.
Pane, prijmi svojho služobníka biskupa Dominika do plnosti tvojej slávy!
------------
Homília (predniesol provinciál Rudolf Uher SJ)
Drahá smútiaca rodina, milí bratia a sestry,
sú chvíle v živote človeka, keď si veľmi dobre vyberá slová, ktoré chce povedať. Vtedy, keď chce svojimi slovami dať iným seba samého, svoje poznanie i svoje srdce. Takéto slová môžeme nájsť v testamente, v poslednej vôli umierajúceho človeka — na konci života, pred bránou večnosti.
V evanjeliu sme počuli z úst Pána Ježiša takéto slová. Odzneli pri Poslednej večeri, niekoľko hodín pred Ježišovým utrpením a smrťou. Svätý Ján, ktorý nám ich zachoval, začína svoju správu týmito slovami: „A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti…“ Všetko, čo sa pri tejto večeri koná a hovorí, vyrastá z Ježišovej nezmernej lásky. Keď už Pán Ježiš povedal a ustanovil všetko, čo bolo potrebné, obrátil sa vrúcnou modlitbou k svojmu Otcovi. Otcovi patrili jeho posledné slová, no prosil v nich za nás. Je to jeho Veľkňazská modlitba.
Aký je to hlboký zážitok, keď sa modlíme so zomierajúcim. On už končí svoju modlitbu tu na zemi a zanecháva nám jej slová, aby sme v nej pokračovali. Takto sa modlíme teraz s Pánom Ježišom. On nám zanecháva svoju modlitbu, tie najkrajšie slová, aby sme udržovali na zemi jeho modlitbu.
V živote každého človeka sú chvíle milostivého stretnutia s Bohom. Hodina záchrany, obrátenia, rozhodnutia, posledná hodina. Obeta na kríži, to bola Ježišova hodina. Cez bolestné utrpenie a smrť videl slávu Kríža. Tou slávou je láska, s ktorou Ježiš všetko pretrpel. Len láska je skutočnou oslavou človeka i Boha. Skutočne slávnym je ten, kto skutočne miluje.
Pán Ježiš nám zjavil Boha ako nášho Otca a naučil nás vysloviť jeho meno: „Otče náš.“ Zjavil nám láskavú Božiu tvár, ktorá nám odpúšťa a prijíma nás ako synov a dcéry. Zjavil nám slávu, ktorú Boh pripravil tým, čo ho milujú.
V tejto rozhodnej chvíli myslí Ježiš na nás a prosí za nás. V ňom je naša istota do budúcnosti. Sme slabí a hriešni; nemôžeme sa spoliehať na svoje sily. No môžeme sa spoľahnúť na Ježišovu modlitbu. On prosí za nás. Sme pokúšaní, trápia nás úzkosti, trpíme bolesti, bojíme sa smrti? Uspokojme sa a pohliadnime s dôverou: Ježiš prosí za nás. Či Otec môže odmietnuť prosbu svojho Syna? „Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?“ (Rim 8,32)
Francúzsky spisovateľ Jean Giono vo svojej knihe Muž, ktorý sadil stromy, zachytil krásny príbeh o odhodlaní a trpezlivosti - príbeh jednoduchého provensálskeho pastiera Elzéarda Bouffiera, ktorý obyčajnou prácou zmenil krajinu. Nájdeme ho uprostred nehostinnej pustatiny, vyprahnutej, bez akejkoľvek vegetácie a trápenej silnými vetrami. Elzéard dennodenne po krajine vysádza stromy. Robí tak neúnavne, roky, a verí, že „človek sa môže prejavovať práve tak stvoriteľsky ako Boh, a to aj v iných oblastiach, nielen v ničení.“ Vďaka jeho vytrvalej práci po rokoch vyrastie les, a z púšte sa pomaly stáva zasľúbená zem: aj nevraživí a zrobení ľudia sa postupne menia.
V spomínanej knižke namiesto úvodu nachádzame krátke zamyslenie: „Aby ľudská bytosť odhalila naozaj svoje hlbinné kvality, človek musí mať šťastie dlhé roky sledovať jeho prácu. Ak v tejto práci nieto ani byľky egoizmu, ak ideál, ktorý touto prácou prežaruje, prýšti z bezpríkladnej šľachetnosti, ak je teda absolútne isté, že človek načaká nijakú odmenu, ak navyše táto práca zanechá vo svete nezmazateľnú pečať, človek sa bez rizika omylu náhle ocitne pred nezabudnuteľným ľudským charakterom.“
Ďakujeme Ti, Bože, náš Otec, za dar, ktorý sme od teba dostali v osobe otca biskupa Dominika Kaľatu. Ďakujeme ti za dar jeho šľachetného života, nezabudnuteľného ľudského charakteru, veľkodušnej služby Bohu a ľuďom a za všetky dobrodenia, ktoré si nám cez neho preukázal.
V nekrológu arcibiskupstva Freiburg generálny vikár Dr. Axel Mehlmann ocenil biskupa Kaľatu ako „osobnosť, ktorá dáva orientáciu našej katolíckej viere a kresťanskému konaniu.“ Podľa generálneho vikára biskup Kaľata zažil osobné prenasledovanie kresťanov a útlak. Vedel, čo to znamená žiť a vyznávať svoju vieru v nepriaznivých okolnostiach a svojou odvahou, morálnou odhodlanosťou a vierou sa stal vzorom pre všetkých, zdôraznil Mehlmann. „Bol pevný vo svojej viere a dôvere v Boha. V časoch prenasledovania sa stal pre mnohých znamením, že Boh je uprostred ľudí a neopúšťa ich. V dnešnej dobe, keď je ohrozená jednota Európy, keď sa marginalizácia, vymedzovanie a útlak začínajú čoraz viac šíriť, spomíname si na biskupa Kaľatu s vďačnosťou a úctou.“
A sám otec biskup Dominik v závere svojho životopisu napísal tieto slová: „Súhrnom môžem povedať, že nemám čo ľutovať, že som sa v rokoch štyridsiatych dal na cestu ducha a v rokoch päťdesiatych rozhodol sa i pre cestu krížovú, ktorej dôsledky sa vtedy nedali odhadnúť. Bohu patrí vďaka za všetko to svetlo a silu na ceste za cieľmi, ktoré on predvídal. Preto nepociťujem voči Bezpečnosti všetkého druhu a jej civilným spolupracovníkom nijakej nenávisti alebo azda pomsty. I oni boli v Božích rukách nástrojmi – často veľmi úbohými nástrojmi, ale čo je to pre Všemohúceho, ktorý dokáže ″písať rovno i na krivých riadkoch dejín″ a dokáže meniť tmu na svetlo. Jemu buď za to sláva na veky.“
Drahý otec Dominik, ďakujeme vám za vaše vzácne svedectvo kresťanského, kňazského a rehoľného života, za všetky roky vašej vernosti Bohu, Cirkvi a Spoločnosti Ježišovej. Ďakujeme vám za všetkých vysvätených diakonov a kňazov.
Ďakujeme vám za vaše láskou naplnené zasväcovanie mnohých nás do filozofie a teológie, keď ste nám odovzdávali nielen vaše bohaté vedomosti, ale aj váš spôsob života, keď ste nás učili ako otec svojich synov, dovolili nám vidieť, ako konáte vy sám, odovzdávali nám váš prístup, vaše osobné tajomstvá, kus seba samého, hlbokú duchovnú radosť vášho dobrotivého srdca. Vďaka vám sme si mnohí obľúbili filozofiu a teológiu. Posvätné vedy sa nám stali zároveň stretnutím, dialógom, modlitbou, meditáciou. A kresťanstvo predovšetkým životom: životom s Kristom a v Kristovi.
Nech Vás náš Pán, ktorému ste venovali Váš život a Vaše myslenie, prijme do večného spoločenstva s ním.
Vážený otec arcibiskup Giacomo Guido Ottonello, apoštolský nuncius na Slovensku, otcovia arcibiskupi, biskupi, kňazi, diakoni, rehoľné sestry, rehoľníci, zástupcovia akademického, politického a umeleckého života, drahí bratia a sestry, v mene Spoločnosti Ježišovej vám všetkým z úprimného srdca ďakujem za to, že ste sa prišli rozlúčiť s naším drahým otcom Dominikom. Teším sa, že prišli veriaci z Novej Belej, z rodnej obce otca Dominika spolu so svojím duchovným otcom, ktorý nám priniesol kondolencie, pozdravy a uistenie, že je s nami v duchu spojený pán kardinál Dziwisz.
Duchovné spoločenstvo s nami prežívajú aj na iných miestach Európy. Je tu medzi nami prítomný zástupca rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej a biskupský vikár viedenskej arcidiecézy P. Gerwin Komma SJ. Dostali sme kondolencie aj z arcidiecézy Freiburg, kde otec Dominik pracoval, slová ktoré som pred chvíľou citoval.
Osobitne ďakujem otcovi arcibiskupovi vladykovi Jánovi Babjakovi za slávenie Eucharistie, otcovi arcibiskupovi Jánovi Oroschovi za vedenie pohrebných obradov, zboru Chorus Salvatoris z Bratislavy, organistovi Marekovi Cepkovi, arcibiskupskému úradu a komunite jezuitov v Trnave za organizovanie pohrebnej rozlúčky a následného pohostenia, sestričkám z Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského a spolubratom z komunity nášho seniorátu v Ivanke pri Dunaji za ich obetavú a láskavú starostlivosť.
Veľmi si to vážim. Boh vás všetkých žehnaj. Nech nám všetkým Pán Ježiš pomáha, aby sme udržovali na zemi jeho modlitbu a stávali sa vyslancami jeho lásky. Amen
