Vatikán 12. júla (RV) V postoji k politickým hnutiam s komunistickým ideologickým razením vedela Cirkev a pápeži na jej čele vždy rozlišovať medzi odsúdením neprijateľných teoretických pozícií a medzi praktickým počinmi, pri ktorých sa dá hľadať dialóg. Takto píšu redaktori Vatican News Sergio Centofanti a Bernd Hagenkord SJ v ďalšom pokračovaní svojich komentárov o súčasných vzťahoch medzi Vatikánom a Čínou.V nedávnej histórii, presnejšie počas pontifikátu svätého Jána Pavla II., boli nadviazané inštitucionálne kontakty s čínskymi autoritami. Začali sa dôverné rozhovory, ktoré v začiatkoch nepriniesli významné výsledky. Avšak Svätá stolica bola rozhodnutá pokračovať v dialógu, dávajúc najavo rešpekt voči čínskej vláde a bez ohľadu na minulé či súčasné nedorozumenia sa usilovala objasniť náboženskú povahu Katolíckej cirkvi a ciele aktivít Svätej stolice na medzinárodnej úrovni.
Zdá sa, že niečo podobné v zmysle odlišovania teoretických pozícií od nevyhnutnosti viesť dialóg nastalo i v myslení komunistickej strany v Číne ohľadom Katolíckej cirkvi. Komunistická strana, hoci si udržuje filozofickú zaujatosť voči zmyslu a funkcii náboženstva v spoločnosti, pomaly prešla od ospravedlňovania ťažkých perzekučných zásahov k istej otvorenosti pre osobné presvedčenie veriacich, aj keď zmena nenastala jednotne v celej krajine.
V línii predchodcov: sv. Ján Pavol II. a Benedikt XVI.
Pápež Ján Pavol II. v roku 2001 takto hovoril o nevyhnutnosti dialógu s čínskymi autoritami: „Pre nikoho nie je žiadnym tajomstvom, že Svätá stolica v mene celej Katolíckej cirkvi – a verím, že v prospech celého ľudstva – túži po otvorení priestoru pre dialóg s autoritami Čínskej ľudovej republiky, v ktorom by sa mohlo, prekonávajúc nedorozumenia minulosti, spoločne pracovať v prospech čínskeho ľudu a pokoja vo svete» (Posolstvo Kongresu o Matteovi Riccim, 24. októbra 2001). A pápež Benedikt v roku 2007 vyjasnil, že v rámci tohto dialógu „Katolícka cirkev, ktorá je v Číne, nemá poslanie zmeniť štruktúru či spravovanie štátu, ale ohlasovať ľuďom Krista“ (List Cirkvi v Číne, č. 4).
Cirkev sa teda dovoláva práva a slobody ohlasovať Evanjelium – prísne politická otázka nespadá do jej poslania. Budovanie spravodlivého spoločenského a štátneho poriadku je predovšetkým úlohou politiky, avšak tým, že je zároveň aj prvoradou ľudskou a morálnou úlohou, Cirkev má povinnosť ponúknuť vlastný osobitný príspevok prostredníctvom očisty myslenia, etickej formácie a prorockého hlasu, a to aj konštruktívne kritického, ak treba.
Túžba prekonať permanentný konflikt
Benedikt XVI. vo svojom Liste Cirkvi v Číne opakovane uviedol, ako to už urobil jeho predchodca, že Svätá stolica je otvorená pre dialóg s autoritami Čínskej ľudovej republiky. Vyjadril nádej, že „čoskoro uzrieme nastolené konkrétne spôsoby komunikácie a spolupráce medzi Svätou stolicou a Čínskou ľudovou republikou“, pretože „priateľstvo sa živí vzájomným kontaktom, zdieľaním pocitov v radostných i smutných udalostiach, solidaritou a vzájomnou pomocou“ (č. 4). Bez zabúdania na jednej strane na kompas viery a pastoračnej múdrosti a na druhej strane na pokorné uvedomovanie si zložitosti otázok v tejto oblasti, musíme hľadať riešenie existujúcich problémov prekonaním permanentného konfliktu s legitímnymi verejnými autoritami (tamtiež).
V tejto nepretržitej línii činnosti a magistéria pápežov túži Svätý Otec František napredovať v úsilí o dialóg a žiada zároveň vytrvať v oficiálnom vyjednávaní s čínskou vládou, so všetkou potrebnou obozretnosťou a s rozlišovaním, avšak aj s ďalekozrakosťou a neúnavnou vytrvalosťou, ktoré sa rodia z dôvery v Boha. Toto zároveň vysvetľuje, prečo Svätý Otec pri rozličných príležitostiach vyjadril túžbu navštíviť veľkú čínsku krajinu a stretnúť sa s jej prezidentom.
