TK KBS

Dnes je pondelok 23. 07. 2018   Meniny má Oľga       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
       1
2345678
9101112131415
16171819202122
23242526272829
3031     

  Top témy
Všetky
Anna Kolesárová

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Spomienka na Mons. Vragaša: Rozhovor pre Katolícke noviny z roku 2015
P:3, 10. 07. 2018 10:15, DOM



Bratislava 10. júla (TK KBS) Katolícke noviny č. 28/2015 priniesli rozhovor Martina Ližičiara s Mons. Štefanom Vragašom, ktorý nás opustil v nedeľu 8. júla 2018. Text rozhovoru, so súhlasom Katolíckych novín, ponúkame čitateľom ako spomienku na vzácneho kňaza.

---------------


Je mužom, ktorý má niektoré tituly, no pre mňa sa stal ujom hneď potom, ako som spoznal manželkinu starkú, jeho sestru. Na tituloch mu i tak nezáležalo. Je človekom, ktorý je vďačný za 45 rokov kňazstva a ochranu Sedembolestnej počas týchto rokov. A aj dnes chce byť predovšetkým Kristovym kňazom, ododňa ako prijal sviatosť kňazstva z rúk pápeža Pavla VI. Monsignor Štefan Vragaš (86).

MARTIN LIŽIČIAR

Je za vami 45 rokov kňazstva. Čo bolo počas týchto rokov pre vás najvzácnejšie?

To, že ma povýšili na kňazskú hodnosť. Toto ma drží od prvého dňa po vysviacke dodnes: Som Kristov kňaz, ktorý je účastný na jeho kňazstve a môžem slúžiť spáse jemu zverených ľudí.
Existuje ešte niečo, čo chcete stihnúť?
Chcel by som ešte niečo drobnejšie publikovať, je to moja záľuba. Chcel by som ešte napíať brožúrku o Pavlovi VI. A mám ešte plán napísať niečo humorného v materčine, čoby všetkých potešilo. Neviem, či sa mi to podarí, lebo mi to už ide pomalšie ako kedysi.
Výročie 45 rokov kňazstva je pre vás medzníkom a chcete si ho pripomenúť. Prečo?
Ku kňazstvu som sa dostal už ako starší, mal som 40 rokov a moja cesta bola kľukatá. Počas môjho života sa mi podarilo osláviť strieborné kňazské jubileum (25 rokov) priamo v Ríme, kde som bol vysvätený za kňaza. Na kňazskejvysviacke som mal vtedy rodičov a sestru s dcérou.
Dnes mám 86 rokov života a nemám veľkú nádej do ďalších rokov, lebo zdravie ubúda a sily sú v koncoch, takže vyhliedka na slávenie zlatého kňazského jubilea je dosľ neistá. Preto je pre mňa 45 rokov určitý bod, v ktorom sa chcem za kňazstvo poďakovať a prosiť o požehnanie a ďalšiu pomoc do ďalších dní, mesiacov, prípadne rokov.

MAMA MA OBETOVALA V ŠAŠTÍNE

Vaše jubileum je spojené s vďakou. Za čo ste vďačný?

V prvom rade ďakujem mojim drahým rodičom, ktorí majú veľkú zásluhu na tom, že som kňazom. Ako sedliacky syn som sa narodil v rodine roľníkov. Naučili ma statočne a usilovne pracovať a modliť sa. Sú to dve podstatné čnosti pre život.

Tušili vaši rodičia, že chcete byť kňazom?

Pravdaže, tušili. No až po svojej vysviacke v Ríme som sa dozvedel, že ma mama obetovala v Šaštíne Sedembolestnej Panne Márii. Bol to pre mňa istý znak, že tu zasiahol Boží prst. Moja matka mala predomnou štyri deti, ktoré postupne zomreli. Bol som piaty a ona si uvedomila, že ma nechce stratiť a tak sa rozhodla pre tento krok.

Spája sa to s dátumom vášho narodenia, pretože v ten deň je práve sviatok Obetovania Pána.

Naša matka bola veľká ctiteľka Panny Márie. Brat Vladimír sa narodil na Škapuliarsku Pannu Máriu, sestra Terézia na Pannu Máriu Lurdskú. A ja som sa narodil podľa starého názvu na Očisťovanie Panny Márie. Bol to zásah Božej milosti a príhovor Panny Márie.

Vnímali ste ochranu Sedembolestnej počas svojho života?

Istotne. Hlavne vtedy, keď som opúšťal rodnú vlasť a išiel som do neznámeho sveta, pretože doma mal totalitný režim. To, že som sa dostal na Západ, pripisujem Sedembolestnej Panne Márii. Na útek som sa pripravoval trištvrte roka a intenzívne som sa k nej modlil, prosil ju o pomoc a ochranu.

STRETÁVALI SME SA V BYTE ALEBO V LESE

Vaše študentské roky začali na Biskupskom gymnáziu v Trnave. Ako si spomínate na tieto roky?

Na gymnázium som sa dostal vďaka tomu, že sa v našej obci Koválov menil učiteľ, starého striedal mladý. Mladý nás začal verbovať, aby sme študovali ďalej, starý však zastával názor, že sedliacke deti majú dobrú možnosť zostať a pracovať v poľnohospodárstve, kým deti učiteľov, úradníkov, intelektuálov majú študovať. Bol som šiestak Ľudovej školy a tá výzva ísť študovať na gymnázium alebo odbornú školu, ma riadne drgla, hneď som šiel za rodičmi. Súhlasili.

Na gymnáziu som prežil štyri roky a bola to vynikajúca škola s vynikajúcimi diecéznymi kňazmi a saleziánmi,
ktorí boli rozumní a múdri a nadchli ma pre duchovné povolanie. Potom prišla vojna a štúdium som po vojne dokončil na štátnom gymnáziu. Nastúpil komunistický režim a boli to zamotané časy a podmienky života.

Čo sa dialo ďalej?

Príbuzný orešanský Pán farár mi hovoril, aby som išiel do seminára, ale začali práve prenasledovať biskupov a zatvárať semináre. On však veril tomu, že to Pán Boh nedovolí, zasiahne a skončí to. Bol to horlivý a dobrácky kňaz, ešte v ten rok zomrel. Ale Pán Boh to dovolil, lebo musela prísť pravá očista a duchovná kryštalizácia.

Nešiel som teda do seminára, ale zapísal som sa na Filozofickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislve na štúdium slovenského jazyka,všeobecnej jazykovedy a histórie. Bratislava bola veľké mesto, zoznámil som sa s mnohými ľuďmi a naraz som sa ocitol v tajnom teologickom krúžku, kde sme boli asi šiesti. Stretávali sme sa v byte alebo v lese, skrývali sme sa a študovali sme dva roky filozofie a rok teológie. Nakoniec sme urobili i skúšky.

Ľudia okolo vás o týchto krúžkoch nevedeli?

Nikto o tom nevedel. Ani kňazi, čo nás viedli, nepovedali odkiaľ sú a kam patria. Chránili sa, stalo sa však, že ich niekde odkryla tajná polícia a pozatvárali ich. Hľadala nás polícia, a tak sme sa rozpŕchli. Naštastie sa mi v krátkom čase podarilo uzavrieť štúdium na filozofickej fakulte a získať diplom.

SÚDRUH VRAGAŠ SA MUSÍ ZBAVIŤ NÁBOŽENSKÝCH PREŽITKOV

Nasledovala povinná vojenská služba v Brne, kde ste získali odznak vzorného vojaka...

Hovorilo sa posmeťne, že vzorného vojaka Švejka. V Brne museli mať na mňa už nejaké hlásenie, pretože ma hneď na prijímači chytili dvaja českí dôstojníci: „Človeče, máš akademické vzdelanie a nie si v strane! Nič to, vezmeme ťa do strany u nás!“ Povedal som, že do strany nepôjdem. Iný povedal: „Počujete, čo hovorí ten vôl, že do strany nepôjde?“ Videl som, že je to nebezpečné, tak som to zahovoril, že si to poriešim v práci až po vojne.
„My sme ťa chceli poslať do dôstojníckej školy, máš akademické vzdelanie!“ Zahovoril som aj to, že som už staršia osoba, boli tam mladí chlapci, že si dôstojnícku hodnosť nenárokujem. „Tak to ťa budeme naháňať ako vojačika!“ Povedal som im, že som sedliacky syn a vydržím to. Skákali sme, strielali, preskakovali, bežali a ja som dosiahol pritom úspešné limity a hodnotenie zo všetkého a na koniec som dostal odznak vzorného vojaka aj s diplomom.

Bola možnosť v kasárňach sa pripravovať na duchovné povolanie?

Na vojne som mal kamaráta Blažeja, ktorý bol čerstvo vysvätený za kňaza V sobotu a nedeľu sme chodievali na vychádzky, on slúžil omšu za zatvorenými dverami v brnenskom kostole na námestí a ja som mu asistoval. Posmievali sa nám od nás mladší vojaci, že sme veľkí inteligenti, keď nechodíme s nimi do krčmy.
Odznak vzorného vojaka vám pomohol do práce. Ako?

Do Slovenskej akadémie vied brali ľudí, ktorí boli lojálni k režimu a podliehali marxistickej ideológii. Riaditeľ sa ma pýtal, či mám nejakú politickú činnosť, lebo je to vec, ktorú treba brať do úvahy. Povedal som, že som získal odznak vzorného vojaka a riaditeľ tomu nerozumel,nebol totiž vojakom, myslel si, že som politický káder, tak ma hneď vzal. Bol to zázrak dostať sa mesiac po vojenčine do práce.

Prešli dva roky a ten istý riaditeľ ma napomínal, že ak sa súdruh Vragaš nezbaví náboženských prežitkov, nemá v ústave perspektívu. Navyše ma niekto videl, že chodím do kostola, dozvedeli sa to aj v práci. Chodieval som do Blumentála a kolegyňa v práci mi povedala, že som hlúpy a nemám chodiť do kostola, kde ma všetci vidia, že existujú aj malé a skrytejšie kostoly. Ja som však býval blízko Blumentála a bol mi poruke.

Usilovali sa vás prevychovať?

Bez môjho vedomia ma prihlásili na tzv. Večernú univerzitu marxizmu. Zatelefonoval som tam, mohli ma za to vyhodiť z práce, aby si ma vyškrtli,lebo nemám o to zéujem. Ignorovať stranu bol ťažký hriech. Boli však prázdniny a nakoniec sa na to ututlalo a zabudlo.

V Jazykovednom ústave Slovenskej akadémie vied som začal pracovať na Slovníku slovenského jazyka a pracoval som na ňom 10 rokov. Je to šesťzväzkový slovník, obsahuje vymedzené časti, ktoré som vypracoval ako spoluautor.Takto to prebiehalo až dovtedy, keď sa mi podarilo dostať sa na turistický zájazd do
Viedne a tam ilegálne zostal. Boli to Vianoce 1964.

O svojom úmysle zostať vo Viedni som povedal iba sestre

Kedy ste začali rozmýšľať, že chcete utiecť?

Asi rok pred zájazdom,keď ušiel Šebastián Labo. Išiel ľodou na Krym, zastavil sa v Palerme a tam sa tajne odpojil. Napísal mi čoskoro z Ríma na tú dobu veľmi riskantný list: „Prídi aj ty, všetko je pripravené!“ Naštastie sa nedostal do rúk polície.

Začal som si v práci dokončovať veci, mal som rozrobenú aj kandidatúru vied, no nechal som to všetko na pol ceste. Dokončil som poslednú časť piateho zväzku Slovníka, honorár, ktorý mi právom patril,žiadal som poslať rodičom.No nestalo sa tak. No po mojom ilegálnom odchode na Západ som bol súdený za mojej neprítomnosti, myslím, na dva roky väzenia a bola mi odcudzená i garsonka.

Vaša rodina vedela o úteku?

Mama to asi tušila, prezradil som to sestre. Tá to potom vybavila s policajtami, že sa všetko uhladilo. Rodičia vyčítali policajtom, že je to ich vina, pretože ma pustili a že teraz prišli o syna a nemá sa kto o nich postarať. Policajtom stačil takýto jednoduchý argument jednoduchých ľudí.

Ako prebiehal samotný útek?

V troch autobusoch sme išli do Viedne osláviť Silvestra, aby sme tam reprezentovali socialistickú republiku a ukázali, ako nás nezaujíma kapitalistický svet a radi sa vrátime domov. Takto nás poúčali ešte v autobuse. Boli sme traja rovnakého duchovného zamerania, každý v inom autobuse, vopred sme sa dohovorili. Útek sme naplánovali na posledný deň, aby sme nekazili ostatným silvestrovský zájazud. Posledný večer sme nešli na spoločnú večeru(každý sme boli v inom hoteli), ale električkou k tešiteľom, odkiaľ nás páter Čík zaviezol k saleziánom. Strávili sme vo Viedni dva-tri týždne, kým nám nevybavili politický azyl a odtiaľ sme cestovali spoločne do Ríma.

Hľadali vás, keď zistili, že ste ušli?

Mohli nás hľadať, ale... ako by zistili, kde sme ušli? V Rakúsku bola vtedy katolícka vláda, keď sa dozvedeli, že sme budúci bohoslovci a kňaz, neposlali nás do utečeneckého tábora, ako to bežne robili.

NOVOKŇAZI ZO VŠETKÝCH KRAJÍN

Čo nasledovalo v Ríme?

V Ríme sme sa rozišli. Dvaja priateľia išli k saleziánom,lebo boli členmi saleziánskej rehole a ja som sa dostal nakrátko do Pápežského ústavu sv. Cyrila a Metoda a potom do kňazského seminára Nepomucena. Po prijatí v seminári ma zaviedli ma na Pápežskú lateránsku univerzitu na zápis. V seminári mi neuznali predošle tajné štúdia, tak som musel začínať odznova. Po šiestich rokoch teologického štúdia,keď som bol diakon a plánovala sa vysviacka, dozvedeli sme sa v Ríme senzačnú správu. Pápež Pavol VI., ktorý je dnes už blahoslavený, vyjadril želanie osláviť 50 rokov kňazstva vysviackou novokňazov.

Koľko vás bolo?

Približne 280. Bolo to na Turíce, pretože aj on bol vtedy vysvätený. Pápež chcel, aby to boli novokňazi zo všetkých krajín. Bola to dobre zorganizovaná slávnosť, na Námestí svätého Petra vo Vatikáne, pretože nás bolo mnoho. Pápež položil na každého ruky, priamo udelil kňazskú hodnosť a tiež sa pomodlil kňazskú modlitbu. Ostatné liturgické úkony dokončili kardináli. Po vysviacke pápež každého novokňaza objal s bozkom pokoja.

Povedal vám aj niečo konkrétne?

Nepovedal, lebo nás bolo veľa. Mal však vynikajúcu homíliu o sviatosti kňazstva a Kristovi najvyššom a večnom kňazovi, bol výborný kazateľ. Po vysviacke bola V Nepomucene rodinná oslava spojená s večerou. Na vysviacku mi prišli moji rodičia a sestra s dcérou Lydkou.

Podarilo sa im dostať cez hranice?

Vysviacka sa konala v máji 1970 a vtedy ešte doznievala dubčekovská éra. Išlo to po linke okresnej polície a moja sestra bola taká šikovná, že ich spracovala. Myslím, že sa obetovali aj nejaké konzumné výrobky.
Kde ste slávili prvú svätú omšu?

V Kostole sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

A do Šaštína k Sedembolestnej ste sa kedy najbližšie dostali ako kňaz?
Hneď po návrate do vlasti a do rodného záhorského kraja zo susedného Rakúska.

OČAKÁVALI SME, ŽE KOMUNIZMUS PADNE

Kam smerovala vaša cesta po vysviacke?

V Ríme som si ešte asi rok dorábal doktorát Chcel som ísť do Rakúska, lebo to bolo blízko domova a mal som rakúsky politický azyl. Viedenský kardinál mi prisľúbil štipendium a možnosť dokončiť si doktorát v Ríme. Ja som sa zase zaviazal, že po ukončení štúdia pôjdem do pastorácie vo viedenskej arcidiecéze. Neplánoval som tam ostať dlho, no všetko sa zamotalo a prišiel rok 1990 a prevrat.

Aká bola nemecká pastorácia?

Nebola ľahká, náročná najmä pre cudzinca, o to viac tam, kde boli rozličné kriticky zamerané nálady a  prúdy.No rád som mal tú kňazskú prácu spočívajúcu vo vysluhovaní sviatostí, najmä celebrovaní sv. omší, v práci s miništrantmi, mládežou, rodinamii starými a chorými. Popri kaplánskej práci a neskôr aj fsrárskej služby som mal ešte iné povinnosti. Tak Slavistický inštitút Viedenskj univerzity mi ponúkol viesť lektorát slovenského jazyka,čo som po súhlase biskupa aj aprijal. Okrem toho som v spolupraci s Pápežským ústavom sv. Cyrila a Metoda V Ríme pracoval v Rakúsku na knižnom apoštoláte. Posielal som tisícky kníh kňazom a najmä rehoľným sestrám. Pracoval som tiež na teologických prekladoch, ktoré vydával Ústav v Ríme. spolupracoval som aj So slovenskou sekciou Vatikánského rozhlasu.
Po prevrate do vlasti,som sa hlásil u arcibiskupa a metropolitu Mons. Jána Sokola a on mi povedal: „Zbaľ si kufre, potrebujeme ťa na teologickej fakulte!“ A tak som začal prednášať sociálnu náuku Cirkvi a staroslovienčinu.Na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte som pôsobil patnásť rokov.

Očakávali ste, že komunizmus padne a bude prevrat?

Pravdaže sme očakávali. S pátrom Labom sme robili v Ríme rozruch. Rímski kňazi hovorili, že to bude naveky, no my sme videli, že sa to kýve a že sa to zrúti. Aj sa tak stalo.

Počas bohatého života vám určite dodávala silu modlitba. Ktoré modlitby sa rád modlíte?

Predovšetkým Otče náš, Magnifikát, Sub tuum praesidium. Rád sa modlím ruženec, aj pred Lurdskou jaskynkou prostredníctvom televízneho prenosu. Rád sa tiež modlím Korunku k Božiemu milosrdenstvu. A samozrejme breviár, modlitbu žalmov.



( TK KBS, lyz; pz, mk ) 20180710017   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 341 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2018