Vatikán 27. júna (RV) Prinášame plné znenie katechézy pápeža Františka pri generálnej audiencii 27. júna 2018.-
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Dnešná audiencia prebieha podobne ako minulú stredu: v Aule Pavla VI. sú chorí, vo veľkom počte, aby boli chránení pred horúčavou a mali väčšie pohodlie. Audienciu budú sledovať na veľkoplošnej obrazovke a my budeme spolu s nimi – nie sú tu teda dve audiencie, je len jedna. Zdravíme chorých v Aule Pavla VI.!
Pokračujeme v prikázaniach, ktoré ako sme povedali, skôr než prikázaniami, sú slovami Boha pre jeho ľud, aby dobre kráčal. Sú láskyplnými slovami Otca. Tých Desať slov začína takto: «Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva» (Ex 20,2). Zdalo by sa, že tento začiatok nesúvisí s tými v plnom zmysle zákonmi, ktoré po ňom nasledujú. Avšak nie je to tak.
Prečo je tu teda toto prehlásenie, ktoré Boh dáva o sebe samom a o oslobodení ľudu? Pretože na vrch Sinaj sa prichádza po prekročení Červeného mora: Boh Izraela najprv zachraňuje, potom vyžaduje dôveru. Desatoro sa teda začína Božou veľkodušnosťou. Boh nikdy nevyžaduje veci bez toho, aby prv neobdaroval. Najprv zachraňuje, najprv dáva, potom vyžaduje. Takýto je náš Otec, dobrý Boh.
A pochopme dôležitosť toho prvého prehlásenia: «Ja som Pán, tvoj Boh». Je tu privlastňovacie zámeno, je tu vzťah, je tu vyjadrená príslušnosť. Boh nie je kýmsi cudzím – je to tvoj Boh. Toto dáva svetlo celému Desatoru a odhaľuje aj tajomstvo kresťanského konania, pretože je to aj samotný postoj Ježiša, ktorý hovorí: «Ako mňa miluje Otec, tak ja milujem vás» (Jn 15,9). Kristus je Otcovým milovaným a touto láskou miluje aj nás. Nezačína sám od seba, ale od Otca. Častokrát naše konanie zlyháva, pretože začíname od seba samých a nie od vďačnosti. A ten, kto začína sám od seba, kam až zájde?... K sebe samému! Je neschopný kráčať cestou, vracia sa k sebe. Je to práve ten egoistický postoj, o ktorom sa žartovne hovorí: „Tento človek je „samé ja, ja, ja, so mnou a pre mňa“. Začína od seba a vracia sa k sebe.
Kresťanský život je predovšetkým «odpoveďou vďačnosti» veľkodušnému Otcovi. Tí kresťania, čo sa riadia jedine „povinnosťami“ prezrádzajú, že nemajú osobnú skúsenosť s tým Bohom, ktorý je „náš“. Musím urobiť toto, toto a tamto... Len povinnosti. Niečo ti však chýba! Čo je základom tejto povinnosti? - „Nuž, musí sa tak robiť.“ - Nie: základom tejto povinnosti je láska Boha Otca, ktorý najprv dáva, až potom prikazuje. Postaviť zákon pred vzťah nepomáha napredovaniu vo viere. Ako môže mladý človek túžiť po tom, aby bol kresťanom, ak začíname od povinností, záväzkov, dôslednosti, a nie od oslobodenia? Veď byť kresťanom je cestou oslobodzovania!
Prikázania ťa oslobodzujú od vlastného egoizmu. A oslobodzujú ťa preto, lebo je tu Božia láska, ktorá ťa vedie vpred. Kresťanská formácia sa nezakladá na sile vôle, ale na prijatí spásy, na tom, že sa necháme milovať – najprv Červené more, potom vrch Sinaj. Najprv spása – Boh zachraňuje svoj ľud v Červenom mori, potom mu na Sinaji hovorí to, čo má robiť. No tento ľud vie, že všetky tieto veci robí preto, lebo bol zachránený Otcom, ktorý ho miluje.
Vďačnosť je charakteristickou črtou srdca, ktoré navštívil Duch Svätý. Aby sme poslúchali Boha, je treba predovšetkým pamätať na jeho dobrodenia. Svätý Bazil hovorí: «Kto nenechá tieto dobrodenia upadnúť do zabudnutia, smeruje k dobrej cnosti a ku každému dielu spravodlivosti» (Krátke pravidlá, 56). Kam nás toto všetko vedie? K precvičovaniu pamäte: koľko pekných vecí vykonal Boh pre každého z nás! Aký štedrý je náš nebeský Otec!
Teraz by som vám chcel navrhnúť jedno malé cvičenie v tichu. Každý z nás nech si odpovie vo svojom srdci: Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? Toto je otázka, na ktorú si v tichu odpovedzme. Koľko krásnych vecí pre mňa vykonal Boh? A toto je Božie oslobodzovanie. Boh koná množstvo krásnych vecí a oslobodzuje nás.
A predsa niekto môže cítiť, že ešte skutočne neprežil skúsenosť oslobodenia Bohom. Toto sa môže stať. Môže sa stať, že pri pohľade do vlastného vnútra nájdeme len zmysel pre povinnosť, akúsi spiritualitu sluhov, a nie synov. Čo v tomto prípade robiť? To, čo robil vyvolený ľud. Kniha Exodus hovorí: «Izraeliti vzdychali pod robotou a kričali, a ich volanie od roboty vystúpilo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jakubom. A Boh zhliadol na Izraelitov, a ujal sa ich» (Ex 2,23-25). Boh na mňa myslí.
Oslobodzujúca činnosť Boha postavená na začiatok Desatora – čiže prikázaní – je odpoveďou na tento nárek. My sa nezachraňujeme sami, avšak od nás môže vyjsť volanie o pomoc: „Pane, zachráň ma, Pane, ukáž mi cestu, Pane, pohlaď ma, Pane, daj mi trochu radosti.“ Toto je volanie prosiace o pomoc. Je to na nás, aby sme prosili o oslobodenie od egoizmu, hriechu, od okov otroctva. Toto volanie je dôležité, je to modlitba, je to uvedomovanie si toho, čo je v nás ešte utláčané a neoslobodené. V našej duši je mnoho neoslobodených vecí. „Zachráň ma, pomôž mi, osloboď ma“ - to je jedna pekná modlitba k Pánovi.
Boh očakáva toto volanie, pretože môže a chce rozlámať naše okovy. Boh nás nepovolal k životu pre to, aby sme ostali utláčaní, ale aby sme boli slobodní a žili vo vďačnosti, poslúchajúc s radosťou Toho, kto nám daroval tak veľa – nekonečne viac, než mu kedy budeme môcť dať my. Je to niečo krásne. Nech je Boh vždy zvelebený za to, čo urobil, robí a ešte urobí pre nás!
Preložila: Slovenská redakcia VR
