Vatikán 26. júna (RV) Pápežská akadémia pre život sa zišla v Ríme na svojom 24. všeobecnom zasadnutí. Na úvod trojdňového programu zameraného na globálnu víziu bioetiky prijal v pondelok tri stovky účastníkov Svätý Otec Frantšiek.Téma sympózia sa týka globálnej zodpovednosti v oblasti etiky života: „Rovnosť na štarte. Ale čo neskôr? Globálna zodpovednosť“ (Equal beginnings. But then? A global responsibility).
Pri audiencii v Klementínskej sále pápež František ponúkol prítomným pozornú analýzu o „etickej a duchovnej kvalite života vo všetkých jeho fázach“. Pozval prítomných rozmýšľať o bioetike nie „začínajúc od choroby a smrti“, ale „z hlbokého presvedčenia o neodvolateľnej dôstojnosti ľudskej osoby“.
Krásna práca života a špinavá práca smrti
Ako uviedol Svätý Otec, biologické laboratóriá majú nezastupiteľnú úlohu, ale veda musí byť „integrovaná do širšej a hlbšej perspektvy, ktorá si žiada pozornosť voči životu naozaj ľudskému“. Pápež položil do pléna otázku:
„Aké uznanie sa dnes dostáva ľudskej múdrosti života zo strany prírodných vied? A aká politická kultúra inšpiruje k reálnej podpore a ochrane ľudského života? Tou krásnou prácou života je splodenie nového človeka, výchova jeho duchovných a tvorivých vlastností, zasvätenie do lásky k rodine a spoločnosti, starostlivosť o jeho zraniteľnosť a o jeho rany, ako aj uvedenie do života Božích detí, v Ježišovi Kristovi.“
Pápež František poukázal aj na to, čo to znamená konať „špinavú prácu smrti“:
„Odkiaľ totiž pochádza špinavá práca smrti? Pochádza z hriechu. Zlo sa nás snaží presvedčiť, že smrť je koncom všetkého, že sme prišli na svet náhodou a je nám súdené skončiť v ničote. Vylúčením iného z nášho horizontu, život sa uzatvára sám do seba a stáva sa konzumným tovarom. Narcis, postava antickej mytológie, ktorý miluje seba samého a ignoruje dobro druhých, je naivný a ani si to sám neuvedomuje. Avšak rozširuje dosť nákazlivý duchovný vírus, ktorý nás odsudzuje byť mužmi a ženami na spôsob zrkadiel, ktorí vidia čisto seba samých a nič iné. Je to ako stať sa slepými voči životu a jeho dynamike ako daru prijatého od iných, ktorý si žiada, aby bol zodpovedne daný do obehu pre druhých.“
Rozlišovanie základných diferencií ľudského života
Globálnu etiku života dal pápež Frantšiek na prvom mieste do priamej súvislosti s „integrálnou ekológiou“, o ktorej hovorí vo svojej encyklike Laudato si´. Po druhé, zdôraznil „holistickú víziu ľudskej osoby“, ktorá zahŕňa aj vzťah nášho tela k okoliu a k ľudským bytostiam. Svätý Otec ďalej v tejto súvislosti uviedol:
„Treba teda pokračovať v starostlivom rozlišovaní komplexných základných rozdielností ľudského života: muža a ženy, otcovstva a materstva, synovstva a bratstva, sociálnosti a tiež všetkých rozdielnosti veku života. Ako aj všetkých ťažkých okolností a všetkých delikátnych alebo nebezpečných úsekov, ktoré vyžadujú zvláštnu etickú múdrosť a odvážnu morálnu nezlomnosť, sexualita a plodenie, choroba a staroba, nedostatočnosť a postihnutie, strádanie a vylúčenie, násilie a vojna. «Napríklad, obrana nevinného, ktorý sa ešte nenarodil musí byť jasná, pevná a oduševnená, pretože je tu v hre dôstojnosť ľudského života, vždy posvätného, a vyžaduje si to láska ku každej osobe, bez ohľadu na stupeň jej vývoja. Avšak rovnako posvätný je život chudobných, ktorí sa už narodili, a ktorí zápasia s biedou, odvrhnutím, vylúčením, s obchodovaním s ľuďmi, so skrytou eutanáziou chorých a starých pozbavených starostlivosti, s novými formami otroctva a každou formou skartovania» (Apošt. exhort. Gaudete et exultate, 101)“.
Etika života nepatrí na okraj náboženskej výchovy
Pápež vyjadril presvedčenie, že v kresťanskej a náboženskej výchove treba pre témy etiky ľudského života „nájsť adekvátne miesto v rámci celkovej antropológie, a nie aby boli zaradené na okraj medzi hraničné otázky morálky a práva.“
Globalizácia nesmie byť ponechaná na jej spontánny spád, pretože ten vedie k prehlbovaniu nerovnosti. Žiada sa tu preto etická odpoveď v prospech spravodlivosti. V tomto zmysle citoval pápež František aj slová sv. Jána Pavla II. o spoločnom určení dobier a „práve participovať na nich na základe rovnosti a solidárnosti“ (Porov. Sollicitudo rei socialis, 21).
Ako „serióznu otázku“, ktorú musí mať pred očami kultúra života uviedol pápež František „posledný cieľ“, čiže eschatologický „horizont, ktorý človeka presahuje“. Pripomenul učenie Cirkvi, že „každá osoba je nezištne povolaná k spoločenstvu so samotným Bohom ako jeho dieťa a mať účasť na jeho vlastnej blaženosti“. Z toho uprostred krehkosti človeka vyplýva jeho dôstojnosť, ktorá ho odkazuje vyššie, nad neho samého: „Sme nekonečne viac než to, čo dokážeme sami pre seba urobiť,“ dodal pápež František.
Svätý Otec pri stretnutí osobitne pozdravil okrem Predsedu pápežskej akadémie pre život arcibiskupa Vincenza Pagliu aj jej emeritného predsedu, 90-ročného kardinála Elia Sgrecciu.
