Banská Bystrica 2. júna (TK KBS) V Banskobystrickej diecéze čítajú kňazi v kostoloch pastiersky list biskupa Mons. Mariána Chovanca. Prinášame ho v plnom znení. -
Drahí bratia a sestry,
srdečne vás všetkých pozdravujem.
My, veriaci vieme, že najväčšou udalosťou v dejinách ľudstva je vykúpenie, oslobodenie človeka z otroctva hriechu a jeho zmierenie s Bohom – jeho večná spása. Toto vykupiteľské dielo vykonal Pán Ježiš. Jeho pozemský život sa začal pred dve tisíc rokmi v betlehemskej maštali a skončil na jeruzalemskej Golgote v nevýslovných bolestiach smrťou na kríži. Ježiš ochotne prijal toto utrpenie, lebo bol preniknutý nezmernou láskou k nám. Hoci k spáse ľudstva by stačil jeden jediný akt Božej vôle, Ježiš vzal na seba celé obrovské množstvo ľudských slabostí, aby tak dal najavo, aký je hriech zlý a aké bezhraničné je Božie milosrdenstvo. Vonkajším prejavom tejto jeho obetavej lásky bolo ustanovenie Najsvätejšej oltárnej sviatosti pri poslednej večeri vo Veľkom týždni.
Ježiš Kristus pokladal ustanovenie Najsvätejšej sviatosti za mimoriadne dôležitú vec. Vopred na jej ustanovenie pripravoval svojich apoštolov aj poslucháčov. Keď jeho slová, že on sa stane našim „pokrmom“, vyvolalo u mnohých pohoršenie – až vraveli „tvrdá je to reč“ (Jn 6, 60) – Ježiš nezmenil svoj postoj. Naopak, na vzťahu k Eucharistii urobil závislou našu spásu: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). A po slávení prvej svätej omše, Ježiš povedal apoštolom: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). „A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde“ (1 Kor 11, 26). Takto, skrze obetu svätej omše, sa Kristus sprítomňuje medzi nami, pričom prijímajúcich obdarúva ovocím svojho umučenia.
Apoštoli pochopili a docenili túto Ježišovu náuku. Podľa jeho vôle, pri spoločnom obetnom stole – oltári – „lámali chlieb“ (Sk 2, 42) a prehlbovali svoju lásku k Ježišovi, lebo spoznali, že za vykúpenie sveta Ježiš „platí“ vlastným životom.
Svätá Kristova Cirkev poslúcha Ježišov pokyn a každodenne slávi najsvätejšiu obetu. Okrem toho dva razy v roku zvláštnym spôsobom vyjadruje svoju vieru v Eucharistiu a vďačnosť voči Ježišovi. Prvý raz ďakuje vo svätej omši na Zelený štvrtok a druhý raz na slávnosť Kristovho tela a krvi. V ten deň Cirkev vychádza zo svojich svätýň – katedrál i kostolov – pričom v procesii nesie eucharistického Ježiša. Tak vyznáva svoju vieru v neho, ďakuje mu, uctieva si ho a zároveň týmto spôsobom posväcuje naše mestá a dediny.
Milí bratia a sestry, takáto slávnosť je prejavom života Cirkvi. A Cirkev, ako každý živý organizmus, má niektoré svoje bunky zdravé, iné ranené či choré a niektoré aj mŕtve. Živé bunky sa zúčastňujú na jej rozvoji a pomáhajú chorým bunkám; naproti tomu odumreté bunky už v nej neplnia žiadnu funkciu a nakoniec prestávajú jestvovať.
Treba, aby sme sa zamysleli nad dôležitou otázkou: Aký je môj postoj k Eucharistii? Skutočne a hlboko verím, že pod spôsobom chleba sa ukrýva opravdivý Ježiš Kristus – najsvätejší Vykupiteľ? Ak je takáto moja viera, tak ju mám vyjadriť aj navonok. Robme to plní dôvery! Tak, ako sa dobré dieťa túli k svojej matke a uisťuje ju, že ju miluje.
Aby sme to mohli urobiť, musíme byť oslobodení od ťažkého hriechu, musíme mať čistú dušu, obmytú vo sviatosti pokánia. Až vtedy budeme môcť „v láske“ prijať Ježiša v Najsvätejšej sviatosti a v pokornej modlitbe ho uistiť, že on je naozaj prvý v mojom živote, že na ňom mi najviac záleží, že pre neho urobím všetko. Vždy takto pripravení a disponovaní prijímajme Ježiša a – podľa možnosti – sa aktívne zúčastňujme na eucharistickej procesii. Nech nás pritom sprevádzajú jeho krásne slová: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 32-33).
V týchto časoch som nútený všetkým ľuďom dobrej vôle – prijímajúcim Eucharistiu i neprijímajúcim – so všetkou vážnosťou duchovného pastiera pripomenúť, že – žiaľ – osoby nachádzajúce sa v stave ťažkého hriechu, nemôžu prijímať najsvätejšiu Eucharistiu!
Sväté prijímanie je najsvätejšia zo všetkých siedmych sviatostí. Sväté prijímanie je najradikálnejším prejavom lásky – Boha k nám a nás k Bohu. Prijímanie nikdy nesmie byť nejakým „módnym rituálom doby“. Pravá viera bola, je a bude len jedna. Sv. Pavol, apoštol národov, vyzýval prvých kresťanov, aby si pred svätým prijímaním skúmali svedomie. Kto nie je v stave posväcujúcej milosti – ten by jedol chlieb a pil Pánov kalich nehodne a previnil by sa proti Pánovmu telu a krvi (por. 1 Kor 11, 27-28).
Cirkvi veľmi leží na srdci spása všetkých ľudí, preto hľadá nové a nové pastoračné spôsoby, ako všetkým pomôcť k pokániu a hodnému svätému prijímaniu. Avšak žiadna nová pastoračná metóda nevedie ku spáse, ak by bola proti stálej Božej pravde a osvedčenej cirkevnej viere.
Svätý Otec František v apríli vydal exhortáciu „Gaudete et exsultate“ (Radujte sa a jasajte), v ktorej zdôrazňuje, že „stav svätosti“ je pre všetkých ľudí – všetci sú k nej povolaní. Svätosť nie je vyhradená len pre kňazov, rehoľníkov alebo askétov, ani pre virtuózov zbožnosti. Každý kresťan je povolaný verne žiť Evanjelium vo svojom životnom prostredí. Preto nikto nemôže povedať, že on, „keďže nepatrí k duchovnej elite“, môže prijímať Eucharistiu podľa svojho subjektívneho posúdenia.
V otázkach viery Cirkev nepoužíva cestu „postupných“ krokov či ústupkov – až nakoniec sa predsa len dosiahne niečo, čo sa nikdy neverilo. Viera o sviatostiach nepozná výnimky „v jednotlivých prípadoch“. Kto takto chápe súčasnú snahu Cirkvi pomôcť aj tým, čo akosi stoja na okraji duchovného života, ten si zamieňa osobný prístup s objektívnou pravdou; osobný prístup musí byť vždy individuálny a láskavý – no objektívna pravda je stále konštantná; tak, ako dva a dva sú štyri. Vďaka Božiemu zjaveniu Cirkev pravdu pozná.
Drahí bratia a sestry, Svätý Otec František nás ubezpečuje, že všetci môžeme byť svätí. Neklesajme teda na duchu, aj keby sme ešte mali nejaké pochybnosti, alebo nejaké prekážky k prijímaniu svätých sviatostí. Trpezlivo a pokorne kráčajme cestou pokánia, najmä pestovaním pravidelnej modlitby a túžby, a prosme Pána, aby on – čo najskôr – konštruktívne zasiahol do našich životov a duchovne nás uzdravil. A pokiaľ ešte nemôžeme prijímať Krista Pána sviatostne, prijímajme ho aspoň duchovne – tradičným duchovným svätým prijímaním.
Milí bratia a sestry, želám vám a vyprosujem, aby dnešná oslava Eucharistie bola – čo najskôr pre nás všetkých – pravým, hlbokým a láskavým spojením sa s Kristom.
K tomu vás všetkých zo srdca žehnám
Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup
-
