Ružomberok 3. mája (TK KBS/Rádio LUMEN) Na Katolíckej univerzite v Ružomberku dnes slávnostne ukončili akademický rok. Program sa začal svätou omšou v kostole Svätej Rodiny v Rybárpoli. Pokračoval slávnostným zasadnutím vedeckej rady. Počas neho udelili čestný titul doctor honoris causa profesorovi Mironovi Zelinovi za jeho prínos v oblasti pedagogických vied. Pavol Jurčaga, redaktor: „Podujatie začalo ďakovnou svätou omšou v Kostole Svätej Rodiny v Rybárpoli. Všetkých prítomných na úvod privítal Róbert Slotka z Univerzitného pastoračného centra. „Z príležitosti ukončenia akademického roku na Katolíckej univerzite chceme poďakovať za Božiu starostlivosť a zároveň poprosiť o ďalšie Božie požehnanie," uviedol.
Hlavným celebrantom svätej omše bol veľký kancelár Katolíckej univerzity, košický arcibiskup metropolita Bernard Bober. „Boh horí láskou k nám. Nenechajme sa znechutiť, odradiť, či zvábiť iným hlasom. Prosme o pomoc aj nebeskú matku Pannu Máriu, nech nám cez svoje nepoškvrnené srdce vyprosí u svojho syna nové nadšenie, novú horlivosť, i nové sily pri upevňovaní a zveľaďovaní celej tejto inštitúcie a hlavne živého spoločenstva našej milovanej Katolíckej univerzity," povedal v homílii.
Po svätej omši bolo slávnostné zhromaždenie akademickej obce Katolíckej univerzity, kde sa prihovoril aj rektor Jozef Jarab. Vaša, naša spoločná cesta rokmi nech má tento atribút zodpovednosti, slušnosti, tolerancie, ochoty pomôcť v núdzi. Svet okolo nás bude náš, ak doň vložíme viac nádeje ako tí druhí a budeme im vždy nablízku. Počas zasadnutia bol udelený čestný titul doctor honoris causa profesorovi Mironovi Zelinovi (Zdroj: Rádio LUMEN).
K správe bolo vydané FOTO
-
Homília arcibiskupa Bernarda Bobera na záver akademického roka na Katolíckej univerzite
Excelencie, otcovia biskupi, magnificencie, honorability, spektability, páni profesori, docenti, bratia kňazi, rehoľné sestry, milí študenti, bratia a sestry v Kristovi!
Plamene ohňa zvyknú páliť. Spaľujú, zraňujú i pohlcujú. No okrem zničujúcej sily má oheň aj iné vlastnosti: zohrieva a presvetľuje temnotu. A ak sa na plápolajúci oheň dívame v prenesenom význame, môžeme povedať, že aj ľudské srdce dokáže zahorieť, vzbĺkne ako plameň zo suchého raždia, rýchlo ho ovládnu emócie, až ide vyskočiť z hrude. Oheň túžob a vášní, či už dobrých alebo zlých, sa v našom srdci neraz strieda a stravuje celú našu dušu.
Najkrajším plameňom srdca, ktorý zohrieva a svieti, je oheň obetavej a horlivej lásky. Ani veľké vody lásku neuhasia – spomína Pieseň Piesní (Pies 8, 7). A keď ide o lásku k Ježišovi, platí to mnohonásobne viac. Spomeňme si na Emauzkých učeníkov, keď hovorili o Kristovi: Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval Písma? ... A spoznali ho pri lámaní chleba (Lk 24, 13-35). Aj texty dnešných vybratých čítaní nás privádzajú k ľuďom, ktorí boli plní ohňa a plameňov horlivej lásky k Ježišovi. Apoštol Peter, ktorého stravovala horlivosť za Ježiša, kázal s takým nadšením a silou Božieho Ducha, že zasiahol svojich poslucháčov priamo v srdci (Sk 2, 36-41). Tí ľudia boli dojatí a hneď sa pýtali Petra: Čo máme robiť?! Zmena ich života prišla cez srdce. Také dôležité je oslovenie v srdci!
Aj Božieho Syna Ježiša Krista stravovala horlivosť za Božie veci. On je pevným uholným kameňom tohto chrámu i tohto spoločenstva veriacich, ktoré sa tu schádza. Toto dosvedčuje sám Ježiš o sebe v evanjeliu, ktoré sme dnes počuli. Hovorí o chráme svojho tela v úzkej spojitosti so stavbou Jeruzalemského chrámu (Jn 2, 13-22): Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím!
Teraz, cez veľkonočné sviatky, sme si znovu pripomenuli, že ani krutá smrť nemôže zničiť Ježišovo telo, pretože na tretí deň vstane z mŕtvych. Týmto nám dáva ponaučenie, že stavby z kameňa a z tehál nemajú nekonečnú trvácnosť, a že naopak nesmrteľnosť ľudskej duše a jej hodnota je viac ako hodnota obyčajnej stavby. Preto sú pre Ježiša dôležití ľudia.
Spoločenstvo ľudí je pre neho stavbou zo živých kameňov. V takejto živej stavbe rád nachádza svoje miesto.Preto si Boh chráni aj toto spoločenstvo a nadovšetko si chráni a miluje – vás! Jedine on môže za pomyselné tri dni oživiť svojich veriacich, ktorí neraz padajú od únavy, vyčerpania, keď strácajú vieru i nádej, že všetko sa raz na dobre obráti.
V dnešnom evanjeliu sme tiež čítali, že keď bol Ježiš počas Veľkej noci v Jeruzaleme, mnohí v neho uverili, lebo videli znamenia, ktoré robil (Jn 2, 13-25). Uverili v neho, boli z neho nadšení a zahorelo im srdce keď ho počúvali.
A aké je to s nami dnes? Horíme aj my, alebo sme už vyhoreli? Veľmi radi dnes používame termín syndróm vyhorenia. Za tento pojem sa dá ukryť veľa. Iste, keby sme boli skutočne vyhorenými, tlejúcimi či vyhasnutými veriacimi, už by sme svoju vieru dávno opustili. To, že sme tu a spolu sa zjednocujeme pri slávení Eucharistie, je dôkazom, že predsa v nás ešte horí oddanosť a že plamienok lásky k Ježišovi ešte nezhasol.
Ako ho však umocniť a ako ho chrániť pred toľkými pokušeniami vzdať to a rezignovať? Ako znovu rozpáliť srdce a oživiť horlivosť za Ježiša? Jednoducho! Počúvať ho a byť s ním. Živiť sa ním, hovoriť o ňom a lipnúť na ňom, až kým sa opäť nestane našou neoddeliteľnou súčasťou. A okrem toho majme vždy na pamäti, že nie my našou vlastnou snahou, ale jedine on môže rozdúchať v nás nový plameň horlivosti a vernosti. Iba tak môžeme byť ohlasovateľmi, ktorí sú „zamilovaní do Evanjelia“.
Aby sme mohli niekoho zapáliť pre Ježiša, musíme sami horieť. K tomu potrebujeme dobíjať baterky srdca v modlitbe a pri spovedi, nechať si poradiť a pomôcť aj od duchovných otcov z Univerzitného pastoračného centra. Buďte vďační vašim kňazom, že sú tu s vami a pre vás, a že vám každý deň sprítomňujú i prinášajú živého Krista v Eucharistii. Povzbuďte ich, a dajte im najavo, že ich služba je potrebná a užitočná. Oni sú Ježišovými predĺženými rukami, ktoré vás dávajú dokopy, a ako zo živých kameňov z vás budujú duchovnú stavbu našej univerzity.
Dnes ďakujeme Bohu za ďalší skončený akademický rok. A ďakujeme za vás všetkých, pedagógov i študentov, ktorým na univerzite naozaj záleží. Táto ďakovná svätá omša je zároveň našim poďakovaním za štvorročnú službu rektora Katolíckej univerzity. Náš spolubrat v kňazstve, pán profesor a rektor Jozef Jarab, sa rozhodol prenechať kormidlo vedenia univerzity iným. Sám vycítil, že je čas na zmenu a preskupenie síl v inej zostave.
Preto sa aj ja z tohto miesta chcem poďakovať pánovi rektorovi Jarabovi za to, že s odvahou, pokojom a trpezlivosťou previedol našu univerzitu cez neľahké obdobie, ktoré nastalo po odvolaní pána rektora Zasępu, v blahej pamäti. Hlavne ten prvý rok po jeho bolestnom odvolaní bol pre nás všetkých veľkou skúškou. Vtedy sme zo všetkého najviac potrebovali upokojiť vášne a prinavrátiť na univerzitu Boží pokoj.
Milý pán rektor, ďakujem Vám, že ste sa podujali na ťažkú úlohu zmierovateľa. Ďakujem Vám, že ste postupne zastabilizovali situáciu na univerzite, ktorá bola v tom čase tak nemilosrdne pretriasaná v médiách z každej strany. S pomocou Vašich prorektorov ste dokázali odraziť útoky, vrátiť pokoj a neeskalovať napätie. Upevnili ste našu Alma Mater aj ekonomicky, aj finančne, aj keď stále ešte pretrvávajú nejaké tie „resty“, no čo je hlavné, univerzita môže žiť ďalej. Vrátili ste univerzite dobré meno a dôveryhodnosť.
Naozaj, aké je dôležité, aby vo vnútornom živote univerzity panoval pokoj a jednota. Z minulosti sa treba poučiť a už nikdy nedovoliť, aby sa tu úmyselne vytvárali nejaké záujmové skupiny, súperiace o vplyv a navzájom bojujúce proti sebe. Je neprípustné, aby nás zlomila diabolská moc peňazí a postavila nás proti sebe. Katolicitu univerzity garantuje jednota s biskupmi a tiež jednota vo vnútri akademickej obce. Nech nás nezničí oheň pýchy, ale nech plamene lásky pretvárajú a zjednocujú naše srdcia i mysle!
Dovoľte mi nakoniec porosiť vás všetkých, dekanov fakúlt, profesorov i študentov, aby ste sa v sile ustavičnej modlitby všemožne usilovali o jednotu a pokoj medzi sebou, na všetkých úrovniach akademického života univerzity.
Apoštol Pavol nám tak úpenlivo pripomína: Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha (Rim 12, 10-11). Dôležitá je horlivosť v dobrote, ochote a láske – nie v mrzutosti a hneve!
Drahí bratia a sestry! Je to pravda: oheň dokáže zapáliť aj ľudské srdcia. Je to oheň lásky, ktorým horí aj Božské Srdce pre nás. Boh horí láskou k nám. Nenechajme sa znechutiť, odradiť či zvábiť iným hlasom. Prosme o pomoc aj Nebeskú Matku, Pannu Máriu. Nech nám cez svoje Nepoškvrnené Srdce, vyprosí u Syna nové nadšenie, horlivosť i nové sily pri upevňovaní a zveľaďovaní celej tejto inštitúcie, a hlavne živého spoločenstva našej milovanej Katolíckej univerzity! AMEN
Zdroj: www.ku.sk
