Vatikán 17. apríla (RV) Skutočný prorok je schopný plakať nad ľudom, ktorý ho nepočúva. To je myšlienka z rannej homílie Svätého Otca v Dome sv. Marty. Pápež v nej hovoril o svätom Štefanovi, ktorého príbeh sa spomína v dnešnom prvom liturgickom čítaní zo Skutkov apoštolov (7,51 – 8,1a). Ako povedal Svätý Otec, Cirkev „potrebuje, aby sme my všetci boli prorokmi“, aby sa posilnila naša príslušnosť k Bohu.S neobrezaným srdcom a ušami odporujete Duchu Svätému. Nie ste v súlade so životom pochádzajúcim z vašich koreňov. Štefan, prvý mučeník Cirkvi takto napomínal ľud, starších a zákonníkov, ktorí ho priviedli pred súd. Mali uzavreté srdce, nechceli ho počúvať a nepamätali viac na dejiny Izraela.
Tak ako ich otcovia, keď prenasledovali predchádzajúcich prorokov, sa títo starší ľudu a zákonníci „so zlosťou v srdci“ všetci vrhli na Štefana, vyhnali ho za mesto a ukameňovali ho. „Keď prorok dôjde k pravde a dotkne sa srdca, ono sa buď otvorí, alebo ešte viac skamenie a rozpúta sa hnev, prenasledovanie“, povedal Svätý Otec, pričom dodal: „Takto sa končí život proroka“.
Nepohodlná pravda sa mnohokrát nepočúva príjemne. Ako povedal pápež František, „proroci boli vždy prenasledovaní za to, že hovorili pravdu“:
„Čo je však pre mňa skúškou, že prorok, keď hovorí tvrdo, hovorí pravdu? Je ňou to, keď je tento prorok schopný nielen hovoriť, ale aj plakať nad ľudom, ktorý upustil od pravdy. A Ježiš na jednej strane napomína prostredníctvom tvrdých slov, hovorí napríklad: „zlé a cudzoložné pokolenie“. Na druhej strane však plače nad Jeruzalemom. Toto je skúška. Skutočný prorok je ten, kto je schopný plakať pre svoj ľud a tiež vie povedať tvrdé slová, keď je treba. Nie je vlažný, vždy je priamy.“
Avšak, ako povedal Petrov nástupca, skutočný prorok nie je prorokom nešťastí. Ozajstný prorok je prorokom nádeje:
„Otvára dvere, uzdravuje korene, uzdravuje príslušnosť ľudu k Bohu, aby sa mohlo ísť vpred. Nie je akoby „vyčítajúcim z povolania“. Nie, je mužom nádeje. Napomína vtedy, keď je to nevyhnutné, a roztvára dvere hľadiac na obzor nádeje. Avšak skutočný prorok, ak dobre vykonáva svoje remeslo, riskuje vlastnú kožu.“
Tak Štefan umiera pred očami Šavla za to, že žije v súlade s pravdou. Pápež v tejto súvislosti zacitoval prvých cirkevných otcov: „Krv mučeníkov je semenom kresťanov“:
„Cirkev potrebuje prorokov. Ešte viac: potrebuje, aby sme my všetci boli prorokmi. Nie kritikmi, to je iná vec. Jedno je byť vždy kritickým sudcom, ktorému sa nič nepáči, nič mu nevyhovuje: „Nie, toto nie je dobre, ani to, ani tamto, musí to byť takto...“ To nie je prorok. Prorok je ten, kto sa modlí, hľadí na Boha, hľadí na jeho ľud, cíti bolesť, keď ľud pochybí, plače – je schopný plakať nad ľudom –, avšak je tiež schopný riskovať, aby povedal pravdu.“
Svätý Otec zakončil svoju homíliu v Dome sv. Marty slovami: „Nech Cirkvi nechýba táto služba proroctva, aby sme vždy išli vpred“.
