Vatikán 5. marca (RV) Náboženstvo a viera nie sú „divadlom“. Táto myšlienka rezonuje v zamyslení Svätého Otca pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty. Pápež František vychádzal z čítaní z Druhej knihy kráľov (2 Kr 5, 1-15a) ako aj z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 4, 24-30). Vysvetlil, ako nás Cirkev v tomto čase Pôstu pobáda zamyslieť sa nad vlastným obrátením, ktoré sa týka myslenia, životného štýlu, skutkov aj citov.„Cirkev hovorí, že naše skutky sa musia obrátiť, a hovorí nám o pôste, o almužne, o pokání: toto je obrátenie v skutkoch. Podujať sa na nové diela v kresťanskom duchu, v štýle prameniacom z Blahoslavenstiev, z 25. kapitoly Matúša. Takto konať.
Cirkev nám tiež hovorí o obrátení na úrovni citov, aj city sa musia obrátiť. Spomeňme si na Podobenstvo o dobrom Samaritánovi: obrátiť sa v spolucítení. Kresťanské city.
Ide o konverziu v činoch, konverziu v citoch, ale dnes nám Cirkev hovorí aj o «konverzii zmýšľania». Nielen v tom, na čo myslíme, ale aj v tom, ako rozmýšľame, v štýle zmýšľania. Rozmýšľam štýlom kresťanským, alebo štýlom pohanským? Toto je posolstvo, ktoré nám dnes Cirkev predkladá“.
Vzhľadom na príbeh Sýrčana Námana chorého na malomocenstvo, Svätý Otec pripomenul, ako „prišiel za Elizeom, aby ho uzdravil“ a dostal radu sedem ráz sa okúpať v Jordáne. On si však pomyslel, že rieky Damasku sú predsa lepšie od riek Izraela, a tak sa „nazlostil, urazil sa a chcel odísť bez toho, aby to vykonal“. Pápež František vysvetlil, že „tento človek očakával divadlo“, avšak štýl Boha je iný, „on uzdravuje iným spôsobom“.
To isté, poznamenal Svätý Otec sa stane aj Ježišovi, keď sa vráti do Nazareta a vojde do synagógy. Ľudia najskôr naňho „hľadeli v úžase“, „boli spokojní“.
„Ale nikdy nie je núdza o nejakého táraja, a ten začal hovoriť: «Veď tento je syn stolára. Čo nás poučuje? Na ktorej univerzite toto študoval?» - «Áno! Je to Jozefov syn». Začínajú sa miešať názory, mení sa postoj ľudí, a chcú ho zabiť. Od obdivu, od žasnutia, po chuť ho zabiť. Aj títo chceli divadlo. «Nuž nech urobí zázraky , také aké hovoria, že urobil v Galilei, a my uveríme». A Ježiš vysvetľuje: «Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.» My sa totiž bránime pred tým, že by nás niekto z našich vlastných mal naprávať. Napraviť nás môže prísť niekto, kto spraví divadlo. - No náboženstvo nie je divadlo. Viera nie je divadlom, je to Božie slovo a Duch svätý, ktorý koná v srdciach“.
Cirkev, zdôraznil pápež František, nás teda pozýva zmeniť spôsob myslenia, štýl myslenia. Môžeme odrecitovať „celé Krédo, aj všetky dogmy Cirkvi“, ak to však nerobíme „s kresťanským duchom“, je nám to „nanič“.
„Zmena myslenia. Nie je to automatické, že budeme rozmýšľať týmto spôsobom. Nie je to bežná vec. Aj v spôsobe myslenia, v spôsobe viery, sa nám treba obrátiť. Môžeme sa pýtať: V akom duchu rozmýšľam? V duchu Pána, alebo v duchu seba samého?
V duchu komunity ku ktorej prináležím, alebo v duchu skupinky či spoločenskej vrstvy ku ktorej patrím, či mojej politickej strany? V akom duchu rozmýšľam? Potrebujeme skúmať, či skutočne myslíme v Božom duchu. A prosiť o milosť rozlišovania: kedy rozmýšľam v duchu sveta a kedy rozmýšľam v duchu Božom. Prosme si o milosť konverzie zmýšľania.“
