Prinášame plné znenie slávnostných laudátii:

-----------------------------------------------------------------

V oblasti slovesného umenia cenu získal herec Ján Galovič, literárna vedkyňa, poetka a profesorka Eva Fordinálová a básnik, prozaik, dramatik, textár a autor literatúry pre deti a mládež Daniel Hevier.

Ján Galovič

Ján Gallovič sa narodil v Poprade. Po gymnáziu vyštudoval herectvo na DF VŠMU v triede prof. Karola Zachara a po štúdiu pôsobil profesionálne v angažmánoch na Novej scéne, v Divadle A. Bagara v Nitre a v Činohre SND. Hoci mal v repertoári množstvo dramatických postáv ako Amiens v Ako sa vám páči W. Shakespearea, Keržencev v hre Úbohý vrah P. Kohouta, za ktorého dostal v r. 1997 Cenu Literárneho fondu, Brick v Mačke na horúcej plechovej streche T. Williamsa, či Tyl-tyl v Meterlinckovom Modrom vtákovi, Coviel v Moliérovom Meštiak šľachticom alebo Zuriko v Ja, stará mama, Ildiko, Illarion i Sergej vo Vidieckej Lady Mackbeth, predsa len zaujal a najviac vstúpil do povedomia divákov v muzikáloch, kde mohol využiť okrem hereckej aj ďalšiu svoju výraznú danosť - muzikalitu spojenú s plastickou pohybovou kultúrou. A tak sme mali veľký zážitok z jeho čistého, vrúcneho prejavu v postave apoštola Jána v Bednárikovej inscenácii Evanjelium o Márii, v role Jozefa v muzikáli Jozef a jeho zázračný plášť, Eddy v Pokrvných bratoch, ale najmä ako pápež Ján Pavol II. vo veľmi úspešnej a vydarenej nitrianskej inscenácii Povolanie pápež. Vo filmoch a televíznych inscenáciách zanechal tiež výraznú stopu, pars pro toto aspoň postava Jakuba v Bednárikovej inscenácii Jakubov rebrík, Mark v Hasprovej inscenácii Všetci ľudia budú bratia. Jankov podmanivý, žičlivou energiou obdarený hlas môžeme počúvať z rádia, nielen ako korporátny hlas Rádia Slovensko, ale i v dramatických a poetických programoch. Pravidelne a rád pracuje pre kresťanské médiá, či už televízia Lux, Rádio Lumen alebo pre vydavateľstvo Don Bosco, kde jeho hlas bol mnoho razy prepožičaný na nielen fascinujúce stvárnenie svätého Jána Pavla II., ale znie v rôznych druhoch duchovných programov. Ján Gallovič niekoľko rokov učil na VŠMU hereckú tvorbu a umelecký prednes, kde mohol a aj úspešne odovzdával svoje skúsenosti s autentickým prednesom verša. Že sa aj tomuto žánru rozumie a patrí k jeho osobnostnej výbave svedčí aj Krištáľová ruža, ktorú dostal za svoj prínos v tejto oblasti v r. 2000 ako najvyššie československé ocenenie. To, že k literatúre a jej šíreniu má blízko svedčí aj to, že je už mnoho rokov ambasádorom Týždňa slovenských knižníc.

Jána Galloviča poznám ako človeka, ktorého majú ľudia radi, lebo prináša pozitívnu energiu do vzťahov, o čom svedčili aj autentické svedectvá kolegov, ktorí s ním spolupracovali pri jeho, zdá sa, kľúčovej postave z pohľadu vplyvu na divákov v muzikáli Povolanie pápež. Bez jeho neutíchajúcej oduševnenej energie a schopnosti v krízových momentoch prinášať pokoj, by toto krásne dielo nevzniklo. Je to iste dôsledok aj jeho praktizujúcej kresťanskej výbavy a z toho vyplývajúceho žičlivého a radostného postoja k životu. Je to umelec, ktorému Cena Fra Angelica patrí zo samej podstaty jej vzniku.

-----------------------------------------------------------------

Eva Fordinálová

Prof. PhDr. Eva Fordinálová, CSc., je z Borského Mikuláša. 


Po skončení štúdia, bola najskôr učiteľkou, vysokoškolským pedagógom a vedkyňou v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Výskumnou doménou Evy Fordinálovej bola hlavne literatúra klasicizmu a dvaja profiloví autori tohto obdobia: Ján Hollý a Augustín Doležal. Významným dielom je kniha Otec a syn národa s podtitulom Vzťah Jána Hollého a Ľudovíta Štúra, v ktorom autorka ako najlepšia znalkyňa Jána Hollého poukazuje na veľký vplyv jeho diela na štúrovskú generáciu.

V básnickom diele Jána Hollého skúma predovšetkým ideu slovenskej kresťanskej kultúry a národnej suverenity v európskom kontexte, s akcentom na cyrilo-metodskú tradíciu ako slovenské národné kultúrne dedičstvo. Sleduje i aplikáciu jeho ideí do národnej ideológie romantickej generácie.

Výskum danej problematiky dokladajú početné monografie a vysokoškolské príručky. Prof. Eva Fordinálová odborné práce publikuje v zahraničných i v domácich odborných časopisoch a zborníkoch. Dlhoročne pôsobí v redakčnej rade časopisu Záhorského múzea Záhorie. Je členkou autorského tímu „Lexikónu katolíckych kňazských osobností Slovenska“. Okrem toho meno prof. Evy Fordinálovej poznajú aj mnohí ctitelia poetického slova a rozhlasoví poslucháči. Aj vďaka Literárnej Senici Ladislava Novomeského, kde sa roku 1995 stala držiteľkou hlavnej ceny za poéziu, nechala v sebe rozvinúť naplno aj svoje básnické vlohy.

Jej kresťanská poézia je jednou z najintímnejších a najľúbostnejších. Láskyplné vyznania v  básňach o Bohu a duchovných meditáciách nás pozývajú do väčšej jednoty s Bohom.

Vo výskumnej práci i v básnickej tvorbe nachádza podnety a inšpirácie v rodnom Záhorí. Neskôr sa ako poetka predstavila zbierkami vyzretej duchovnej lyriky (Stretlo ma svetlo, Chystám Ti miesto).

Literárnej vedkyni, poetke a profesorke udelil Cenu Spolok slovenský spisovateľ za celoživotné dielo.

Pani profesorka Eva Fordinálová cieľavedomou, obetavou prácou, dokorán otvára okná duše, srdca - šírke i hĺbke poznania. Investuje, rozmnožuje, znásobuje darovanú hrivnu, a tak v pravý čas prináša dobrú úrodu svojmu národu i Darcovi, pretože centrom jej života je Boh.

-----------------------------------------------------------------

Daniel Hevier

Jeho meno a priezvisko znie priam poeticky: Daniel Hevier.

Dve čarovné dvojhlásky akoby ozvláštňovali nielen jeho meno, ale aj jeho život. Rozhodne ozvláštňujú jeho poéziu, pretože je rodeným básnikom. Keď mal sedemnásť rokov vyšla mu prvá básnická zbierka s milým názvom Motýlí kolotoč. Odvtedy vydal vyše sto kníh a ako básnik, prozaik, textár, libretista, prekladateľ, výtvarník, hudobník, divadelník, ale najmä detský spisovateľ je v „motýľom kolotoči“ stále, lebo všetko, čo doteraz vytvoril, je hravé a snové. Avšak nadovšetko pravdivé a múdre.

V súčasnosti je Daniel Hevier členom dominikánskeho rádu ako terciár s večnými sľubmi. Veľmi intenzívne a zanietene sa venuje marginalizovaným a handicapovaným skupinám – Rómom, nevidiacim, hemofilicistom, autistom, pacientom s maskulárnou distrofiou a mnohým iným. Spolupracuje aj so seniormi pri Židovskej náboženskej obci. Príležitostne vyučoval na všetkých typoch škôl.

K umeniu, literatúre a Bohu ho viedli rodičia – mama učiteľka a otec doktor filozofie, ktorý pre svoju vieru a náboženské presvedčenie pracoval desať rokov ako pomocný robotník. Nie náhodou dostala jeho druhá básnická zbierka názov S otcom v záhrade.

Iného otca hľadal a našiel Daniel Hevier pri písaní libreta a textov piesní do muzikálu Povolanie pápež, ktorý sa úspešne hrá v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Významnou mierou sa tak podieľal na vyrozprávaní príbehu človeka, ktorý sa stal svätým a svätca, ktorý zostal človekom – Jána Pavla II. V spolupráci s Vlastimilom Dufkom zase zložil niekoľko duchovných spevov a piesní, napríklad Stíšme sa v Božom slove, či Hymnus k blahorečeniu Titusa Zemana. Nádherné sú aj verše o Fatimskom zjavení, ktoré v septembri minulého roka recitoval v Piaristikom kostole v Trenčíne. K ich napísaniu čerpal inšpiráciu na výtvarno-poetickom podujatí Ora et Ars na pútnickom mieste Skalka.

Daniel Hevier je bytostným autorom, presvedčivým, opravdivým. Žije pre literatúru, rodinu a húfy detí, ktoré oslovuje svojráznymi knihami, hrami, pesničkami či obrazmi. Získava si ich veľkým, otvoreným srdcom. Preto majú jeho tvorbu rady a nielen ony, ale tiež dospelí.

Tohtoročné prestížne ocenenie Fra Angelica dostáva Daniel Hevier nielen za duchovnú tvorbu, ale za celoživotné dielo, ktoré je mimoriadne bohaté, vzácne a podnetné.

Nech ho Najvyšší naďalej sprevádza životom.

-----------------------------------------------------------------

Za prínos v oblasti výtvarného umenia cenu udelili historikovi umenia, súdnemu znalcovi pre výtvarne umenie a pedagógovi Mariánovi Kvasničkovi, Jánovi Lukáčovi a keramickej výtvarníčke Ivett Axamitovej.

Marián Kvasnička

Historik umenia, súdny znalec pre výtvarné umenie a pedagóg PhDr. Marián Kvasnička sa narodil v roku 1955 do rodiny MUDr. Ladislava Kvasničku, zakladateľa detskej psychiatrie na Slovensku, autora pastoračno-medicínskej literatúry a františkánskym duchom očarených detských knižiek.

Počas gymnaziálnych štúdií sa venoval poézii, ktorú uverejňoval na stránkach Nového slova mladých. Štúdium estetiky, dejín umenia a slovenčiny ukončil prácou o možnostiach estetickej výchovy u psychicky deprivovaných žiakov a študentov. Od roku 1979 do roku 1991 pôsobil ako vedúci odborného oddelenia a správca zbierok Galérie M. A. Bazovského v Trenčíne. Počas galerijnej práce kurátorsky realizoval vyše 250 autorských a kolektívnych výstav doma a v zahraničí.

Jeho život po nežnej revolúcii bol spojený najmä s prostredím cirkevného školstva. V roku 1990 sa stal zakladajúcim pedagógom Piaristického gymnázia Jozefa Braneckého v Trenčíne a v rokoch 2002-2010 pedagógom a neskôr riaditeľom Gymnázia a Základnej školy sv. Jána Bosca v Novej Dubnici. Celé toto obdobie sa venoval folkovej liturgickej hudbe, zborovému spevu a tvorbe muzikálov (Malý princ, Pašiové hry). Ako textár úzko spolupracoval s gospelovými skupinami Trenčiansky bazár, Boží šramot a Gospel family. V rokoch 2010-2016 bol poslancom NR SR vo výbore pre kultúru a médiá, tiež viedol poradný zbor pre kresťanské a národné tradície pri NOC v Bratislave.

Popri pedagogickej práci sa sústavne venoval publikačnej, prekladateľskej a kurátorskej činnosti. V 80. rokoch pre potreby samizdatov prekladal personalistov J. Maritaina, E. Mouniera a psychiatra V. E. Frankla. Preložil tiež životopis zakladateľa piaristov sv. Jozefa Kalazanského. V Slovenskom rozhlase realizoval niekoľko literárno-dramatických programov.

Sakrálnej ikonografii slovenského moderného umenia sa prvýkrát venoval ako kurátor veľkej kolektívnej výstavy „Božie svetlo v katakombách srdca“ v kláštore františkánov v Bratislave (1995). Autor si zvlášť cení dlhoročnú odbornú aj ľudskú spoluprácu s výtvarníkom, sakrálnym monumentalistom a polygrafickým kúzelníkom Jozefom Vydrnákom a s politickým väzňom a spisovateľom Rudolfom Dobiášom. Vrcholom tejto spolupráce je 10 úspešných ročníkov medzinárodného výtvarného a literárneho sympózia ORA ET ARS na Skalke pri Trenčíne s prezentáciami výstav a skvelými publikáciami, čo prispelo k revitalizácii duchovného aj kultúrneho života tohto starobylého pútnického miesta.

Ako všetky veci vo svojom živote aj zamýšľanú Cenu Fra Angelica vníma autor s pokorou ako nezaslúžený Boží dar, uvedomujúc si, že mnoho ľudí, aj v kumšte, nakladá so svojimi talentami oveľa lepšie.

-----------------------------------------------------------------

Ján Lukáč (1958 - 2015) in memoriam

Prežil celý svoj život v Bratislave , ale narodil sa v Partizánskom v r. 1958.

Oženil s Máriou „Miou“, s ktorou prežil plodný a kresťansky príkladný život a bol láskavým a obetavým otcom štyroch detí.

Hneď po roku 1989 založili s priateľmi ateliér „Svorad“, pre projektovú pomoc cirkvi a rehoľným spoločnostiam v zmenených podmienkach, neskôr pôsobil s vrstovníkmi Martinom Kvasnicom, Beatou Polomovou, Stanom Ondrušom, Damiánom Berecom, Pavlom Pokorným, Pavlom Martinickým a inými v architektonických ateliéroch, istú dobu aj ako pedagóg na Stavebnej fakulte STU. Najmä v období po zmene spoločenského zriadenia, kedy bol nápor najväčší, spolupracoval na vypracovávaní pomôcok a manuálov pre duchovných v príprave a realizácii novostavieb kostolov, fár, pastoračných centier, rehoľných domov, determinantov pri ich rekonštrukciách a dostavbách, vypracúvaním štatútov architektonických a urbanistických súťaží, pri tvorbe overovacích štúdií novostavieb, prestavieb, adaptácií, interiérov a liturgického mobiliáru. Patril k zakladajúcim členom voľného združenia architektov, výtvarníkov a teoretikov „Gorazd“, ktoré sa profilovalo v oblasti sakrálnej architektúry a umenia.

V spolupráci s Ľubom Závodným bol autorom víťazného projektu 1. medzinárodnej súťaže pre kostol v Petržalke. Žiaľ, návrh sa pre neskoršie organizačné zmeny nerealizoval. Spomeňme jeho spoluorganizáciu a účasť na prvých seminárov o sakrálnej architektúre a umení, či na jednom z prvých projektov - overovacej štúdie novostavby kostola v Partizánskom. Bol členom širokého autorského kolektívu pre riešenie areálu vo Vajnoroch, pre historicky prvej návštevy pápeža na Slovensku v apríli 1990 a pastoračného centra v Karlovej Vsi, kde bol generálnym inžinierom projektu. V autorskom kolektíve Štúdia FOR, či neskôr B 52, navrhol viaceré sakrálne realizácie. S Andrejom Botekom spolupracoval pri návrhu mreží a spovedníc v šaštínskej bazilike, štúdie spovedných priestorov františkánskeho kostola, úpravy presbytéria kostola kapucínov, či pri tvorbe kaplnky Teologického inštitútu na empore jezuitského kostola v Bratislave. Nádherným finále jeho tvorby bola premeditovaná pustovňa františkánov v horách nad obcou Beňadín /so Sidou Gáborovou a Jánom Kodoňom/ a rekonštrukcia areálu Kongregácie Sestier najsv. Spasiteľa na Jakubovom námestí /s Michalom Langom/, ktorá zahŕňala zložité dispozičné nadväznosti, adaptáciu i novostavbu krídla a hlavne jeho úžasne pôsobivý interiér kaplnky, ktorý osloví každého svojou duchovnou atmosférou a je jeho posledným duchovným aj hmotným odkazom.

Ján Lukáč – „Luky“, bol nielen vynikajúcim odborníkom, bol kresťanom, ktorý úprimne žil svoju vieru a svedčil o nej svojím životom. Bol vždy otvorený iným – ich dom v Doľanoch bol miestom, kde sa stretávalo množstvo ľudí, ktorých zjednocoval. Aj v najťažšej skúške svojho života – v smrteľnej chorobe, sa stal príkladom Kristovho učeníka. Prijal tento svoj údel a objal ho ako kríž, ktorým sprevádzal svojho Pána. Prijatie Božej vôle, jeho Áno Bohu aj v tej najzložitejšej situácii, jeho odovzdanosť a vyrovnanosť sú znakom osobného hrdinstva. Lukyho pohreb, účasťou pripomínajúci pohreb prezidentov, bol veľkou oslavou života, bol vyjadrením nádeje a istoty - prvou úrodu jeho zrna.

-----------------------------------------------------------------

Ivett Axamitová

Ivett Axamitová je keramická výtvarníčka. Jej keramický obraz bol odovzdaný svätému otcovi Janovi Pavlovi II. (druhému) ako dar pri jeho návšteve Slovenska v roku 1995.

V súčasnosti, už ako zrelej umelkyni, jej patrí uznanie za výzdobu niekoľkých sakrálnych objektov: kostolov vo Vrbovom, v Topoľčanoch a za výzdobu kaplnky  Seniórvilly v Jabloňovom. Umelecko - keramicky ich okrášlila nielen svojimi povestnými Krížovými cestami, ale aj výjavmi z Kristovho narodenia, s rozmernou porcelánovou sochou Madony, vymodelovanými krížmi,...vytvorila prekrásne sväteničky a dokonca jej dielo Svätá rodina krášli i vstupný portál kostolíka v Nimnici pri Púchove.

Formou asambláži, reliéfov, plastik, sôch stvárňuje umelkyňa okrem náboženských tém aj svetské témy a tiež vytvára voľnou formou, veľmi osobitú úžitkovú keramiku. Svoju tvorbu prezentovala na šesťdesiatich výstavách doma i v zahraničí. Aj v týchto dňoch môžete vzhliadnuť jej jubilejnú výstavu k päťdesiatinám, v Galérií Starej radnice.

Vyštudovala Keramickú školu v Modre a Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave. Súkromným školiteľom Axamitovej bol akademický maliar, docent, pedagóg z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, Ivan Vychlopen, ktorý i keď predčasne zomrel, výrazne ovplyvnil jej výtvarnú cestu.

Výtvarníčka žije a tvorí striedavo v Topoľčanoch i vo svojom rodnom dome v Ivanke pri Dunaji, kde popri ateliéroch má i svoje Galérie s názvom AXA, čo je signujúca značka jej diela.

Ivett Axamitová si počas tvorivého hľadania našla svoju cestu, svoj štýl, ktorý je rozpoznateľný od iných tvorcov a tiež pre mnohých inšpiratívny. Spolu so svojim dielom, sa teší záujmu širokej verejnosti i značnej publicite: v novinách, časopisoch, v rozhlasových a televíznych reláciách. Jej meno je spájané s dobročinnosťou a charitou.

Predovšetkým, ako predstaviteľka slovenskej sakrálnej keramickej tvorby, získala v anketovom hlasovaní časopisu „Slovenka“ titul - Cenu SLOVENKA ROKA 2013.

-----------------------------------------------------------------

V oblasti hudobného umenia si ocenenie prevzal vedúci odboru Cirkevnej hudby na Štátnom Konzervatóriu v Bratislave Peter Reiffers, organizátor Cíferských hudobných jarí Viliam Hafner a muzikologička, organistka a dramaturgička Viera Lukáčová-Donovalová.

Peter Reiffers

Peter Reiffers študoval hru na organe na Konzervatóriu v Košiciach a neskôr na Vysokej škole múzických umení v Bratislave v triede Prof. Dr. Ferdinanda Klindu. Už počas štúdií s úspechom účinkoval na rôznych domácich a zahraničných festivaloch a prehliadkach. Úspešne sa zúčastnil viacerých súťaží, z ktorých vyniká najmä medzinárodná organová súťaž v rámci festivalu Pražská jar 1989. Okrem mnohých domácich vystúpení reprezentoval Slovensko aj v Česku, Poľsku, Maďarsku, Rakúsku, Taliansku a Belgicku.

Svoje profesionálne vzdelanie a zručnosti aktívne zapojil do služieb Cirkvi v bezprostrednom období po zmene režimu. Jedným z jeho prvých krokov bolo napríklad hudobné stvárnenie historicky prvého priameho televízneho prenosu katolíckej liturgie v štátnej televízii, keď 24.12.1989 ako organista a dirigent speváckeho zboru Cantica Sacra Tyrnaviae zabezpečil hudobnú zložku polnočnej liturgie z Katedrály sv. Jána Krstiteľa v Trnave. Ďalšími významnými míľnikmi v tomto smere však znamenala jeho aktívna účasť na realizácii hudby pri liturgických sláveniach, ktorým predsedal pápež, dnes už svätý Ján Pavol II.

Ako jeden z prvých vzdelaných hudobníkov odovzdal po zmene režimu svoje služby do rúk Cirkvi, keď v roku 1991 nastúpil aj oficiálne ako hlavný organista a regenschori v jezuitskom kostole Najsv. Trojice v Trnave, kde pôsobí dodnes.

So zborom Cantica Sacra Tyrnaviae odohral desiatky koncertov, absolvoval množstvo zájazdov doma aj v zahraničí, nahral CD, stal sa dvojnásobným víťazom celoštátnej súťaže chrámových speváckych zborov v Námestove, zúčastnil sa množstva významných liturgických slávení.

Významnú časť Reiffersovej odbornej umeleckej činnosti v tomto kostole znamenalo aj vedenie mládežníckeho speváckeho zboru Ježi, ktorý v čase svojho najväčšieho rozkvetu združoval 120 detí a mládeže a znamenal okrem bohatej umeleckej činnosti, základnú platformu pre intenzívnu pastoračnú a formačnú činnosť. Ovocím tejto požehnanej činnosti je v dnešnej dobe existujúcich už vyše 40 čisto zborových manželstiev z toho obdobia.

Stál pri zrode novodobej profesionálnej formácie hudobníkov pre služby v Cirkvi, keď sa v roku 1993 stal prvým pedagógom organovej hry na bratislavskom Štátnom konzervatóriu v rámci novozaloženého študijného odboru Cirkevná hudba. Viacerí jeho absolventi sú dnes významní slovenskí cirkevní hudobníci.

V rámci tohto odboru sa podieľal aj na vypracovaní učebných plánov v predmetoch Hra liturgickej a obradnej hudby, Liturgická prax atď., ktoré vyústilo až do vypracovania osnov týchto predmetov pre následné vysokoškolské štúdium. Ako profesionálny organista si v rámci štúdia prehĺbil aj svoj vzťah ku stavbe, konštrukcii organov a organárstvu ako takému, keď sa podieľal na vytvorení a činnosti konzultačnej komisie na stavby a opravy organov pri vtedajšej Bratislavsko-trnavskej arcidiecéze. Jeho dlhoročná osobná organárska prax znamená opravy a záchranu desiatok vzácnych slovenských organov.

V súčasnosti zastáva aj post vedúceho odboru Cirkevnej hudby na Štátnom Konzervatóriu v Bratislave.

-----------------------------------------------------------------

Viliam Hafner

Narodil sa v r. 1933 v Cíferi. Absolvoval vysokoškolské štúdium na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od augusta 1958 do roku 1959 pracoval na Oddelení TBC Okresného ústavu národného zdravia (OÚNZ) v Humennom, neskôr v rokoch 1959-62 ako závodný lekár v Zdravotnom stredisku pri národnom podniku Chemlon v Humennom.

Až do r. 1968 pracoval na Oddelení rádiodiagnostiky OÚNZ v Humennom. Prvého novembra 1968 bol menovaný do funkcie riaditeľa Nemocnice s poliklinikou v Humennom.

Dňom prvého júla 1982 nastupuje do funkcie posudkového lekára OÚNZ v Trnave. Po zrušení OÚNZ sa stáva zástupcom riaditeľa Nemocnice s poliklinikou v Trnave. V roku 1995 odchádza do starobného dôchodku.

MUDr. Viliam Hafner má za sebou aj veľmi bohatú mimoprofesijnú činnosť a to v niektorých smeroch. Už počas gymnaziálnych štúdií bol jedným zo zakladateľov cíferského mužstva v hádzanej. Okrem toho bol členom spolku Legio Angelica, ktorý pôsobil pri Farskom úrade v Cíferi. Ako zanietený hudobník sa stal už vtedy organistom v kostole sv. Michala a členom Cíferského speváckeho zboru. Počas pôsobenia na východnom Slovensku zakladá Klub priateľov vážnej hudby pri Mestskom kultúrnom stredisku v Humennom, založil a zorganizoval 18 ročníkov Humenskej hudobnej jari.

Po príchode do rodnej obce sa aktívne zapája do kultúrnej činnosti. Už v roku 1984 obnovil činnosť Cíferského speváckeho zboru, stáva sa jeho dirigentom a opäť aj organistom v Kostole sv. Michala Archanjela. V Cíferi zakladá Spolok priateľov hudby a v roku 1986 zorganizoval I. ročník Cíferskej hudobnej jari (v tomto roku evidujeme už 33. ročník). Od druhej polovice roku 1998 organizuje každoročne aj Jesenný cyklus koncertov (vlani to bol už jubilejný 20. ročník). Pán Hafner pritiahol do Cífera mnohé hudobné telesá a mnohých umelcov.

Okrem tejto záslužnej činnosti treba dodať, že obnovil činnosť Miestneho odboru Matice slovenskej v Cíferi, spočiatku ako podpredseda, dlhé roky ako predseda a od minulého roku ako čestný predseda. Angažuje sa aj ako regenschori (organista a dirigent speváckeho zboru) v Kostole sv. Michala Archanjela v Cíferi. Rozsah činnosti MUDr. V. Hafnera by nebol kompletný, keby sme nespomenuli, že svojimi článkami prispieva do novín - Cíferpress, Slovenské národné noviny, Katolícke noviny a Medicínsky monitor.

MUDr. Viliam Hafner je čestný občan obce Cífer (2011), nositeľ Zlatej medaily Matice slovenskej (2011) a Pamätnej medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja (2010) za celoživotný prínos v oblasti rozvoja hudby a kultúry v Cíferi. Dodnes je hybnou pákou kultúrno-spoločenského diania vo svojej rodnej obci.

-----------------------------------------------------------------

Viera Lukáčová-Donovalová

PhDr. Viera Lukáčová, CSc. V r.1928 v Tisovci.

Otec bol učiteľ a organista. Ako 9 – ročná už mohla otca samostatne zastúpiť v hre na organe na bohoslužbách.

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského študovala hudobnú vedu a dejiny umenia a súbežne klavír a spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

Ústav hudobnej vedy SAV v Bratislave sa jej stal celoživotným pôsobiskom až do odchodu do dôchodku. Ďalším štúdiom muzikológie získala titul PhDr. a vedeckú hodnosť kandidáta vied.

Pre vedeckú muzikologickú činnosť v Ústave hudobnej vedy Slovenskej akadémie vied v Bratislave sú charakteristické dve línie: Prvou je zameranie na staršie obdobie, v ktorom nachádza priestor aj vývoj hudobných tradícií duchovnej hudby na našom území. Druhým závažným okruhom vedeckého záujmu PhDr. Viery Lukáčovej – Donovalovej bola operná tvorba Eugena Suchoňa – opery Krútňava a Svätopluk. Zamerala sa aj na Suchoňov cyklus O človeku, v ktorom sa skladateľ znova ukázal ako skladateľ, ktorý prináša závažné morálne hodnoty aj v dobe, ktorá tomu nebola prajne naklonená.

PhDr. Viera Lukáčová spolupracovala na príprave nového liturgického spevníka podľa požiadaviek Všeobecných smerní Rímskeho misála, Musicam sacram a Sacrosanctum koncílium. Zvlášť po zmene politických pomerov skomponovala viacero spevov na schválené liturgické texty. Viaceré z nich vyšli tlačou aj v časopise Adoremus Te – časopise o duchovnej hudbe, ktorý spoluzakladala a bola jeho dlhoročnou členkou v redakčnej rade.

Od vzniku celoslovenského katolíckeho speváckeho zboru ADOREMUS v roku 1992 bola PhDr. Viera Lukáčová, CSc. bola niekoľko rokov jeho dramaturgičkou. Podieľala sa na jeho profilácii aj koncepciou duchovných koncertov a ich moderovaním. Iniciovala naštudovanie neznámeho diela Missa Es dur Jána Levoslava Bellu v spolupráci so Štátnou filharmóniou Košice.

PhDr. Viera Lukáčová, CSc. pôsobila viac ako tri desaťročia ako organistka vo viacerých kostoloch Bratislavy. Dramaturgicky pripravila a realizovala organové koncerty, duchovné koncerty, pásma duchovnej poézie a hudby. Svojimi odbornými radami prispela k rozhodnutiu postaviť nový píšťalový organ vo farskom chráme sv. Margity v Lamači.

PhDr. Viera Lukáčová, CSc. svojou dlhoročnou službou liturgického hudobníka i muzikológa napĺňala slová emeritného pápeža Benedikta XVI.:

„Hudba v liturgii má byť správna, dôstojná a krásna.“ Spojila odbornú erudovanosť a liturgickú pokoru v aktivitách, ktorými slúžila na oslavu Najvyššieho v liturgických formách s maximálnou snahou o dôstojnosť, krásu a správnosť.

Bardejov, 12. januára 2018.

-----------------------------------------------------------------

V mimoriadnej kategórii ocenili básnika Pavla Stanislava Piusa, sochára Mariána Polonského a kňaza Jozefa Tomaga.

Pavol Stanislav Pius

Pavol Stanislav  Pius sa narodil v r. 1943 v Nemčiňanoch. Do sveta poézie vstúpil roku 1964 pod pseudonymom Pavol  Stanislav. Debutoval básnickou zbierkou Okno do dvora. Cyklus jeho básní Túžba po domove zhudobnil Bartolomej Urbanec. Rok 1968 mu však priniesol problémy - stratu zamestnania, diskrimináciu, štrnásť rokov nedobrovoľného mlčania. Roku 1990 bol rehabilitovaný a odvtedy sa usiluje znásobiť talent, ktorý dostal od Boha. Roku 1992 vydal básnickú zbierku Duša utajená v husličkách. A tvorí, píše, ako by si chcel vynahradiť tie dlhé roky mlčania, premýšľania, pokory a sebaovládania.

           Vyrastal spolu so starším bratom Miroslavom ,no nemal na ružiach ustlané. Otec ich ponechal napospas osudu v ranom detstve, mal vtedy tri roky. A hoci nepoznal prepych, spoznal ozajstné šťastie. Vychovávali ho spolu s bratom starí rodičia, ktorí ich zahŕňali svojou priezračnou , čistou láskou. Nečítali im síce rozprávky, no rozprávkovo s nimi žili. Boli dobrosrdeční, ale aj prísni.

            Pavol Stanislav patrí svojimi 22 zbierkami lyriky k najvýznamnejším básnikom súčasnej slovenskej literatúry. Od roku 1976 publikoval básnické zbierky napr. Okno do dvora, Túžba po domove, Duša utajená v husličkách, Osem myšiek, Osem statočných, Osievanie kamienkov, Boží rok, Krehkosti, Požehnaním požehnané, Požehnaný domov, Zlomky ticha, Protiklady, Obrázky z domova, Okamihy zázrakov, Moje úzkosti, Súvislosti, Prílivy a odlivy,.  Je lyrikom s vlastným profilom a silou, ktorým si vytvoril individuálne výrazové formy a myšlienkové obsahy. Jeho lyrika má nezameniteľný tón a štýl. Je pevne zakorenená, ale vie samostatne artikulovať moderné problémy.

Básnické súvislosti Pavla Stanislava sú nepominuteľné - sú to mikrokozmické i makrokozmické súvislosti básnika ( s neodmysliteľnými rodnými  Nemčiňanmi, s jeho srdcu blízkou Senicou, s milovaným Slovenskom, ale aj s univerzálnym motívom blízkeho i vzdialeného domova, ktorým je každému človeku nielen naša malá zraniteľná modrá planéta Zem, lež celý vesmír so všetkými záhadami, tajomstvami i transcendentálnymi dimenziami bytia). 

-----------------------------------------------------------------

Marián Polonský

Akademický sochár Marián Polonský patrí medzi významných slovenských sochárov a medailérov. Reprezentuje našu slovenskú vlasť i medailérsku tvorbu na medzinárodných prehliadkach medailérstva, najmä Medzinárodnej federácie umeleckej medaily – FIDEM. V jeho dielach majú svoje významné miesto stvárnenia nesúce posolstvá najvýznamnejších slovenských historických dejov a heroických osobností týchto kresťanských a národných epopejí Slovákov. Vzbudzujú obdiv nielen pre ich realizáciu, ale tiež prekvapujú zložitosťou, členitosťou a zvláštnymi personifikáciami.

Marián Polonský pochádza z Hubiny pri Piešťanoch. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v ateliéri reliéfneho sochárstva u prof. Rudolfa Pribiša.

V rokoch 1996-98 vytvoril, na základe poverenia Ministerstva kultúry SR, pamätnú reliéfnu tabuľu venovanú svätým Cyrilovi a Metodovi, osadenú v Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Ďalšou veľkou bronzovou tabuľou bol reliéf vytvorený na počesť sv. Metoda pre Metodovo námestie v Ellwangene, kde bol tento svätec väznený po vymenovaní za arcibiskupa. Ide o spoločné dielo so synom Tomášom z roku 2005. V r. 2009 bola pri príležitosti výročia úmrtia sv. Cyrila odhalená jeho ďalšia pamätná tabuľa na múre Dómu v Ravenne. V tom istom roku vytvoril, opäť spolu so synom Tomášom, bronzový reliéf mimoriadnych rozmerov s pamätnými textami venovaný sv. Gorazdovi. Pamätník je inštalovaný na priečelí Kostola v Kútoch. V roku 2010 vytvoril medailu Pocta svätého Gorazda pre Národné osvetové centrum. V roku 2013 dokončil veľkú pamätnú tabuľu Svätí Cyril a Metod, určenú na slávnostnú príležitosť pripomenutia obrany a obhajoby hlaholiky, ale najmä staroslovenčiny, ktorá je osadená v interiéri Baziliky San Pietro Di Castello v Benátkach, kde sa dišputa solúnskych bratov s trojjazyčníkmi konala koncom roku 867.

Popri týchto významných dielach sa venuje aj drobným plastikám s kresťanskou tematikou, len pre ilustráciu uvádzame medaily – napr. Svätý František, Alfa – Omega a Eli, Eli, Hlavný vchod, Osud a ďalšie. Intenzívne sa naďalej venuje artefaktom posilňujúcim odkaz sv. Cyrila a Metoda a ich spoločníka sv. Gorazda.

Za uvedené, i množstvo nespomenutých diel majstra Mariána Polonského, Rada KBS pre vedu, vzdelanie a kultúru  pri príležitosti jeho životného jubilea – 75 rokov života udeľuje akademickému sochárovi Mariánovi Polonskému Cenu Fra Angelico.

-----------------------------------------------------------------

Jozef Tomaga

Mgr. Jozef Tomaga sa narodil v historickom baníckom meste Gelnici a vyrastal v neďalekých Margecanoch pri Ružínskej priehrade na sútoku Hornádu a Hnilca, pod zalesnenými hrebeňmi Slovenského Rudohoria a Šarišskej vrchoviny. Krásne prírodné prostredie no predovšetkým atmosféra v rodine formovali osobnosť žiaka i študenta Jozefa. Otec, lekár, určite netušil, že jeho najmladšie dieťa sa stane na rozdiel od neho nie liečiteľom tela ale duší. Po maturite nastúpil do seminára v Spišskej Kapitule a tam prijal v roku 2001 i kňazskú vysviacku.

V nasledujúcich rokov spoznal takmer celú Spišskú diecézu. Prostredie bohaté na prírodné krásy i nehnuteľné a hnuteľné kultúrne dedičstvo, akoby predurčovalo všestranné budúce pôsobenie mladého kňaza. Rozhodujúci moment poznania spätosti Cirkvi s kultúrnym prostredím sa odohral počas pôsobenia Mgr. Tomagu vo farnosti Acquaviva dello Fonte v južnom Taliansku. Prirodzená previazanosť medzi historickým dedičstvom románskeho či renesančného umenia a architektúry so životom cirkevného spoločenstva, charakteristická zvlášť pre juh Apeninského polostrova bola inšpiráciou, ktorá sa stala trvalou a výrazne sa prejavila i na prvom pôsobení Mgr. Tomagu vo funkcii správcu farnosti. Je priam symbolické, že tou farnosťou sa stalo Okoličné v srdci Liptova, s jedným z najvýznamnejších neskorogotických chrámov na Slovensku, bývalým kláštorným kostolom sv. Petra z Alkantary. A zároveň súčasťou farnosti Okoličné je i fília v Smrečanoch pod Západnými Tatrami s jedinečným stredovekým kostolíkom Očisťovania Panny Márie.

Obe sakrálne národné kultúrne pamiatky si vyžadovali obnovu a sústavnú údržbu, pričom rozsah prác bol mimoriadny. Archeologický, architektonicko-historický a reštaurátorský výskum, realizované v predstihu, umožnili detailné poznanie vývoja stavieb i spracovanie návrhu na ich obnovu. I keď sa nedá povedať, že práce sú ukončené, to najpodstatnejšie čo sa podarilo zrealizovať zaručuje dlhodobú ochranu takých konštrukcií a predmetov ako je vyše päťstoročný krov nad bývalým kláštorným kostolom, jeden z najstarších na Slovensku či mobiliár s gotickými oltármi a renesančným kazetovým stropom v Smrečanoch.

Počas stavebných prác boli odkryté i doposiaľ nepoznané architektonické prvky a články a bolo možné prezentovať i časť stredovekej krížovej chodby františkánskeho kláštora v ktorej farnosť zriadila expozíciu Múzea Ladislava Mattyasovského, ktorá v roku 2012 získala výročnú cenu časopisu Pamiatky a múzeá. Súčasne Mgr. Tomaga úzko spolupracoval na takých významných akciách akými boli výstavy stredovekého umenia Slovenska v Paríži, Varšave, Postupimi či nedávno ukončená mimoriadne úspešná výstava „Majster z Okoličného a umenie Spiša okolo roku 1500“ v Bratislave. Farnosť všade poskytla sakrálne predmety a pomáhala pri ich prezentácii.

Uvedené aktivity Mgr. Tomagu nikdy neboli na úkor vykonávania jeho základnej, dušpastierskej činnosti. I tu sa prejavuje jeho aktivita organizovaním koncertov sakrálnej hudby, konferencií obohacujúcich náboženský i kultúry život obce, ale aj návštevníkov.

Mgr. Tomaga predstavuje typ „komplexného“ kňaza, ktorý si plne uvedomuje nezastupitelnosť sakrálneho umenia pri prehlbovaní viery v zverenej farnosti, ale uvedomuje si aj význam kultúrneho a duchovného obohatenia všetkých príchodzích, bez rozdielu konfesií či ateistov. Je presvedčený, že aj takéto aktivity by mali charakterizovať živú Cirkev.

-----------------------------------------------------------------

Zdroj: Ordinariát OS a OZ SR

( TK KBS, ord; ml ) 20180221013   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]