Bratislava 5. februára (TK KBS) Biblicky dosvedčená viera v jedného a pravého Boha znamená oslobodenie človeka z absolutizovaných mocností a pozemského násilia. Uctievanie mŕtvych modiel miesto živého a pravého Boha robí z ľudí otrokov ich žiadostí a politických mocenských záujmov, povedal v dnešnej homílii počas slávnostnej svätej omše v Katedrále sv. Martina v Bratislave Gerhard Ludwig Müller, emeritný prefekt Kongregácie pre náuku viery, ktorý pricestoval na trojdňovú návštevu Slovenska. Text homílie, ktorú prečítal biblista Jozef Jančovič, prinášame v plnom znení. -
Cirkev dnes slávi spomienku na sv. pannu a mučenicu Agátu. Je patrónkou mesta Catania, kde sa tiež pravdepodobne narodila. Máme zaručené historické svedectvá o tom, že sv. Agáta bola už od 5. storočia uctievaná v celej západnej i východnej Cirkvi ako svätica. V rímskom kánone sa v modlitbe utiekame k všemohúcemu Bohu slovami „priveď nás do spoločenstva svojich svätých apoštolov a mučeníkov“. Menovite uvádzame mučeníčky: Felicitu, Perpetuu, Agatu, Luciu, Agnesu, Cecíliu, Anastáziu. Tieto mučeníčky z obdobia krutého prenasledovania kresťanov v čase Rímskej ríše sú svedkami Ježiša Krista, prenasledovaného, mučeného a ukrižovaného Pána.
Spolu so sv. Ambrózom, veľkým milánskym biskupom, môžeme tiež o sv. Agáte povedať: „Tak máte v jednej obeti dvojaké mučeníctvo, mučeníctvo panenstva a mučeníctvo zasvätenia sa Bohu: Pannou ostala a mučenícku korunu získala.“ (De virg. I, 2, 9). Keď si uctievame svätých, uctievame si nádheru a moc Božej milosti, ktorá si vo svete vyvoľuje to, čo je bláznivé a slabé, aby zahanbila múdrych a mocných tohto sveta. Nikto sa teda nemôže chváliť pred Bohom a vyvyšovať sa nad ostatných. Od Boha sme dostali prirodzené talenty a nadprirodzené charizmy, aby sme nimi mohli druhým slúžiť, a tak mohli budovať Cirkev. „Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi.“ (1 Kor 1, 31)
Kresťanské uctievanie svätých sa zásadne líši od svetského uctievania hrdinov. Ak chceme obdivovať známych ľudí z histórie kvôli ich politickým a kultúrnym prínosom a chceme si ich vziať za vzor, nemá to nič spoločné s našim vzťahom k Bohu. Nie je to rozhodujúce pre našu večnú spásu.
Svätých si uctievame, lebo v ich živote a umieraní sa zjavila Božia milosť mocnejšie, než zlo sveta a smrť, do priepasti ktorej sa všetko ponára. Svätých si neuctievame popri Bohu, ale Boha si uctievame v jeho svätých. A tak dúfame, že v ich spoločenstve a s ich pomocou cestu putujúcej Cirkvi nikdy neopustíme a pôjdeme po nej až do nebeskej vlasti. Ich príhovor a príklad nás posilňujú v nasledovaní Krista. Aj náš Pán bol vystavený skúške utrpenia a smrti. Preto sa v jeho zmŕtvychvstaní otvorila pre nás brána do večného života.
Nevieme toho veľa zo života sv. Agáty. Pravdepodobne počas hrozného prenasledovania kresťanov za čias cisára Décia okolo roku 250 po Kr. vydala svojou krvou svedectvo o Kristovi. Hrdinsky odmietla nemravné návrhy a sľuby pohanského mestského prefekta. Napriek najkrutejšiemu mučeniu si zachovala svoje panenstvo. Teraz patrí navždy k zástupu bielo odetých mučeníkov v nebi. A kto sa pýta, odkiaľ prišli, dostane od Pána odpoveď: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme.” (Zjv 7, 14n).
No hoci nepoznáme veľa životopisných údajov z jej života, predsa vieme všetko o jej živote. Ako pokrstenému a veriacemu dievčaťu jej boli známe Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 23n).
Stotožnenie sa s Kristom stavalo mnoho miliónov kresťanských svedkov krvi na odpor voči ich mučiteľom, a to od rímskych čias prenasledovania kresťanov až po najnovšie obdobie. V najstarších spisoch o mučeníkoch neustále nachádzame duchovnú konfrontáciu kresťanov a ich pohanských sudcov, ktorí ich nútili ku kultu cisára a obetovaniu pohanským modlám. Pohania si myslia, že kresťania pohŕdajú životom a že ho zahadzujú za pár nedokázateľných svedectiev. Ich vernosť Kristovi až na smrť sa im zdá byť bláznovstvom, lebo oni poznajú len tento život. Z nášho pohľadu je to však milosť a najvyššia oslava Boha. No odpoveď je stále rovnaká.
Avšak my nepovažujeme pozemský život za čosi nepatrné, veď nám ho daroval Boh a my tu na seba preberáme zodpovednosť. No nestaviame ho nad vieru v toho istého Boha, ktorý nám prisľubuje i večný život. „Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?!” (Lk 9, 25). A preto pre nás vernosť nášmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi znamená viac než strach pred tými, ktorí nám síce môžu vziať pozemský život, ale nemôžu nám dať zaň život večný. Kresťanskí mučeníci dosvedčujú svoju ochotu až na smrť. Radšej chcú násilie trpieť než ho používať. Oni totiž veria v jedného a pravého Boha, ktorý ľuďom nevnucuje jarmo absolútnej moci, ale ktorý nás povoláva, aby sme mali „účasť na slobode a sláve Božích detí” (Rim 8, 21)
Najnovšie existuje teória, ktorá v histórii náboženstva robí monoteizmus zodpovedným za útlak, intoleranciu a násilie. Ako dôkaz kauzálnej súvislosti medzi biblickým monoteizmom a deštruktívnym násilím vyberá niektoré miesta zo Starého zákona, kde sa rozpútal boj proti modloslužbe a modloslužobníkom. Polyteizmus je naopak tolerantný, lebo každý má svoju vlastnú pravdu v materiálnej či duchovnej podobe svojho božstva, teda, seba samého uctieva ako Boha. Naproti tomu monoteizmus prišiel na svet s takým druhom náboženského imperializmu, ktorý nanucuje iným vlastnú pravdu prehováraním či hrozbami.
V skutočnosti značí biblicky dosvedčená viera v jedného a pravého Boha, Stvoriteľa neba i zeme, Boha a Otca nášho Pána Ježiša Krista, oslobodenie človeka z absolutizovaných mocností a pozemského násilia. Lebo uctievanie mŕtvych modiel miesto živého a pravého Boha robí z ľudí otrokov ich žiadostí a politických mocenských záujmov.
Boh sa zjavuje ako ten, ktorý oslobodil svoj ľud z domu otroctva v Egypte. To dnes znamená: z otroctva pominuteľnosti, hriechu, smrti, odcudzenia a rozdelenia, heteronómie a vylúčenia. Ale k viere v neho a tak k slobode skrze neho nemôžeme a nemáme nikto nútiť. „Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva“ (Gal 5, 1), píše Pavol vo svojom Liste Galaťanom. Svedkovia evanjelia radšej trpeli násilie a neprávosť, ako sám Boží Syn, než by mali niekomu odplácať neprávosť neprávosťou.
Obklopení „oblakom svedkov“ (Hebr 12, 1) a v spoločenstve prorokov, apoštolov, mučeníkov a vyznávačov, Bohu zasvätených panien a svätých manželov, je aj nám adresovaná výzva podľa vzoru sv. Agáty: „Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu. Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu.“ (Hebr 12, 1 – 3).
Amen.
-
