Spišská Kapitula 31. decembra (TK KBS) Inšpirujme sa kvalitou viery prvých účastníkov Vianoc a učme sa od nich, akou vierou treba prijať Krista. Viera Panny Márie, sv. Jozefa, pastierov, mudrcov má jedného spoločného menovateľa – je to viera chudobných a pokorných ľudí. V pastierskom liste veriacim to píše spišský biskup Mons. Štefan Sečka. Jeho list, ktorý napísal na dnešný sviatok sv. Rodiny, prinášame v plnom znení. -
Bratia a sestry,
Vianoce v našej prítomnosti, ako nám o tom hovorí skúsenosť posledných rokov, sa stávajú stále viac spoločenskou udalosťou, z ktorej sa postupne vyprázdňuje duchovnosť. Niektoré tradície a zvyky síce zostávajú, ale už bez pôvodného obsahu a významu. V našej dobe už nevieme, čo znamená vianočný stromček, prečo sa pod stromček dávajú vianočné dary, prečo je štedrá večera a podobne. Symbolika vianočných zvykov mala pôvodne hlboké duchovné posolstvo.
Drahí bratia a sestry,
naše kresťanské sviatky boli cez celú dvetisícročnú históriu Cirkvi oporou viery pre jednotlivých veriacich i pre kresťanské rodiny. Ako sa otriasa viera, tak postupne upadá aj duch a spôsob slávenia sviatkov. Ale platí to aj naopak. Upúšťanie od tradície slávenia sviatkov spôsobuje aj úpadok viery veriacich. Najzreteľnejšie to vidíme na slávení nedele a výročných sviatkov, akými sú aj Vianoce.
Slávenie vianočných sviatkov v minulosti bolo viac preniknuté duchom viery a kresťanskej nábožnosti. Chudoba a jednoduchý štýl života veriacich pobádal, aby sa hlbšie vnárali do tajomstva Vianoc. Zaujímavé je, že čím viac sa naši predkovia podobali postavám z historických prvých Vianoc, tým nábožnejšie ich vedeli sláviť. Ľudové obyčaje a zvyky, ktoré cez stáročia akoby zabaľovali tajomstvo Vianoc istým spôsobom formovali ľudí a utvrdzovali ich vo viere a nábožnosti. Boli vyjadrením ich vnútorného postoja ku skutočnostiam viery.
Duchovný obsah Vianoc postupne nahrádza v našich rodinách plytký konzumizmus. Namiesto duchovnej prípravy sme sa vrhli na horúčkovité nákupy potravín, nápojov a predmetov spotrebného tovaru. Vytratila sa modlitba a horlivosť adventného očakávania oslavy Pánovho narodenia. Kedysi ľudia chodili na sväté omše každý deň počas adventu. Modlievalo sa spoločne v rodinách, konali sa rôzne pobožnosti (napr. pobožnosť s obrazom Svätej rodiny hľadajúcej prístrešie), ľudia sa chystali na prežívanie Vianoc dobrou svätou spoveďou. Pokánie bolo zároveň aj zmierením medzi ľuďmi.
Aké budú naše Vianoce toho roku, zajtra i do najbližšej, či vzdialenejšej budúcnosti? Vianociam v budúcnosti musíme vrátiť pôvodný obsah a náplň. To znamená, že urobíme opäť stredobodom našich kresťanských sviatkov Ježiša Krista a jeho tajomstvo. Sme v situácii, kedy treba Vianoce nanovo pokresťančiť. Vrátiť im pôvodný zmysel.
Prvé, čo je treba urobiť, je návrat k duchovnej príprave na sviatky. Nemožno ignorovať advent a jeho výzvy k obráteniu a polepšeniu života, ak chceme zostať verní Vianociam – ako sviatkom narodenia nášho Pána.
Druhé, čo treba urobiť je, aby sme sa mysľou i srdcom vrátili ku Kristovi a jemu venovali náš sviatočný čas a pozornosť. Musíme vedieť ignorovať ponuky sveta a pohŕdať všetkým, čo nám Pána Ježiša má nahradiť, zacloniť ho a odviesť našu pozornosť od neho.
Rok čo rok si na vianočné sviatky oživujeme vieru v jeho stálu prítomnosť medzi nami. Vianoce slávené v Eucharistii nie sú len spomienkou na dávnu udalosť v Betleheme, sú vždy novou aktualizáciou tajomstva darovania sa Krista ľuďom. V prvých Vianociach sa Kristus daroval všetkým ľuďom všetkých čias. Pri každoročnej oslave vianočného tajomstva sa ten istý Kristus ponúka a daruje ľuďom v konkrétnom čase, ktorí ho s vierou prijímajú.
Už aj prvé Vianoce v roku 1 (jeden) nášho letopočtu, keď sa Kristus narodil pre všetkých, nie všetci ho skutočne aj prijali a stali sa účastní na dobre jeho prítomnosti. Bola to hŕstka ľudí, čo sa mu vierou otvorili, ako svedčí evanjelium: „Medzi svojich prišiel a svoji vlastní ho neprijali.“ Tým, ktorí ho s vierou prijali dal Boží Syn milosť, že sa stali Božími deťmi – ľuďmi narodenými z Boha.
Preto sa sviatostne v liturgii Cirkvi ustavične obnovuje tajomstvo narodenia a jeho príchodu, aby generácie, čo po sebe prichádzajú, mohli takto vierou konkrétne a osobne prijať Ježiša Krista. Toho istého Ježiša, ktorý sa narodil v Betleheme a takým istým spôsobom, ako ho prijali v prvom roku jeho pobytu na zemi. Ten spôsob prijatia je viera. Uveriť v narodenie Krista – Božieho Syna i Syna človeka - rovná sa prijať Krista. Jeho narodenie v nás vierou je naše zrodenie sa z Boha k životu s Kristom a pre Krista.
Inšpirujme sa kvalitou viery prvých účastníkov Vianoc a učme sa od nich, akou vierou treba prijať Krista. Viera Panny Márie, sv. Jozefa, pastierov, mudrcov má jedného spoločného menovateľa – je to viera chudobných a pokorných ľudí.
Viera chudobných vyjadruje vnútornú slobodu ducha, nezávislosť na majetku a hmotnom bohatstve.
Pokora viery je druhá náležitosť, ktorú objavujeme na postavách Vianoc v Betleheme, bez ktorej nie je možné prijať Krista. Koho uráža maštaľ, chatrný výzor dieťaťa, komu ťažko padne zohnúť kolená a skloniť hlavu pred majestátom Boha, ten nie je schopný prijať Krista. Akou mierou sa našej viere podarí pokoriť pred Bohom, takou mierou sme schopní uchopiť a prijať Krista.
Drahí bratia a sestry,
nezáleží na tom, či nás od okamihu narodenia Ježiša Krista delí niekoľko hodín, ako pastierov, či niekoľko týždňov, ako Simeona a Annu v chráme, či niekoľko mesiacov, ako mudrcov z východu, alebo či je to niekoľko tisícročí, ktoré delia nás, čo žijeme dnes. Časový interval je bezvýznamná záležitosť. Čo je dôležité a od čoho všetko záleží je viera pokorných a chudobných. Ona je spôsobom ako možno a ako treba prijať Krista na Vianoce v roku 2017, v ktorých sa nám Kristus opäť ponúka a dáva.
Požehnané Vianoce i Nový rok.
Váš otec biskup + Štefan Sečka
