Vatikán/Taliansko 2. novembra (RV) Svätý Otec František dnes slávil svätú omšu na americkom vojenskom cintoríne z Druhej svetovej vojny v prímorskom meste Nettuno, 70 km južne od Ríma. Na tomto mieste vyslovil mocnú výzvu proti vojne a pripomenul tragický omyl každého, kto uvažuje o začatí novej vojny.Do 31-hektárového areálu vstúpil pápež František pred treťou popoludní v náručí s bielymi ružami. Meditatívnym krokom v tichu prechádzal po trávniku s hrobmi označenými jednoduchými bielymi krížmi, v niektorých prípadoch aj izraelskou hviezdou, a po jednej kládol ruže na pomníky padlých vojakov. 7861 hrobov v Nettune patrí najmä obetiam vylodenia spojencov v neďalekom Anziu na jar 1944, ako aj v predchádzajúcom roku na Sicílii a v Salerne.
Pri liturgickom slávení na priestranstve cintorína Svätý Otec v homílii zdôraznil pevnú istotu kresťanskej nádeje a vyslovil opakovanú výzvu proti vojne. Citoval slová Benedikta XV.: „Vojnou sa všetko stráca. Nikdy viac vojnu!“
-
Homília Svätého Otca pri omši na vojenskom cintoríne v Nettune:
My všetci sme dnes zhromaždení v nádeji. Každý z nás vo svojom srdci môže opakovať Jóbove slová, ktoré sme počuli v prvom čítaní: «Ja viem, že môj vykupiteľ žije a ako posledný bude stáť nad prachom» (Jób 19,25). V nádeji na stretnutie s Bohom, na opätovné stretnutie nás všetkých ako bratov; a táto nádej nie je klamlivá. Pavol to mocne vyjadril v druhom čítaní: «Nádej nezahanbuje» (Rim 5,15).
Ale nádej sa toľkokrát rodí a zapúšťa svoje korene v toľkých ľudských ranách, v toľkých ľudských bolestiach, a ten moment bolesti, rany, utrpenia, nás núti pohliadnuť na nebo a povedať: «Ja verím, že môj Vykupiteľ žije. Ale zastav sa Pane.“ A to je modlitba, ktorá azda vychádza z nás všetkých, keď hľadíme na tento cintorín. „Som si istý, Pane, že som s tebou. Som v bezpečí“ – takto hovoríme. „Ale prosím, Pane, zastav sa. Už viac nie. Už nie viac vojnu. Už nie viac tento nezmyselný masaker“ – ako povedal Benedikt XV. Radšej dúfať bez tohto ničenia: mladí, tisíce a tisíce... rozbité nádeje. „Nie viac, Pane.“ A toto musíme povedať dnes, keď sa modlíme za všetkých zosnulých, ale na tomto mieste sa modlíme osobitne za týchto chlapcov; dnes, keď je svet opäť vo vojne a pripravuje sa ísť do vojny s väčšou silou. „Nie viac, Pane. Už nie.“ S vojnou sa stráca všetko.
Prichádza mi na um oná starenka, ktorá hľadiac na skazu Hirošimy, s múdrym avšak veľmi bolestivým odovzdaním sa, s tým prežalostným odovzdaním sa, ktoré vedia prežívať ženy, lebo je to ich charizma, povedala: ,Ľudia robia všetko preto, aby vyhlásili a viedli vojnu, a nakoniec zničia samých seba’. Toto je vojna: zničenie samých seba. Nepochybne tá žena, tá starenka, tam stratila deti a vnukov, mala v srdci ranu a slzy.
A ak je dnešok dňom nádeje, dnes je tiež dňom sĺz. Sĺz, ktoré pociťovali a ronili ženy, keď prichodila pošta: ,Pani, je vašou cťou, že váš manžel bol pre národ hrdinom; že vaše deti sú hrdinami pre vlasť’. Sú to slzy, na ktoré dnes ľudstvo nesmie zabudnúť. Oná hrdosť tohto ľudstva, ktoré sa nepoučilo a zdá sa, že sa nechce poučiť...
Keď ľudia v dejinách toľkokrát uvažovali o začatí vojny, boli presvedčení, že prinesú nový svet, boli presvedčení, že spôsobia ,jar’. Končí sa to však zimou, škaredou, krutou, s nadvládou teroru a smrti. Dnes sa modlíme za všetkých zosnulých, všetkých, avšak špeciálnym spôsobom za týchto mladíkov, a to vo chvíli, keď každý deň mnohí zomierajú v bitkách onej vojny po kúskoch. Modlime sa tiež za tých, ktorí zomreli dnes, za obete vojny, tiež za deti, za nevinných. Toto je ovocie vojny: smrť. Kiež nám Pán dá milosť plakať.
Preložila: Slovenská redakcia VR
-
Cestou späť do Ríma sa pápež František zastavil na predmestí vo Fosse Ardeatine, aby sa pomodlil za tých, ktorých životy tu boli vyhasené v roku 1944 nemeckými jednotkami SS. Masívny žulový pamätník pripomína 335 obetí, ktoré tu popravili ako revanš za ozbrojenú akciu partizánskeho odboja v Ríme. 255 z obetí pochovaných vo Fosse Ardeatine sú civilisti, 73 patrilo k židovskému vierovyznaniu. Medzi umučenými bol aj katolícky kňaz.
V podzemnom mauzóleu s 335 hrobmi, medzi ktorými je aj 12 obetí, ktorých totožnosť sa nepodarilo identifikovať, sa pápež najprv pomodlil v tichu na mieste popravy. Postupne kládol biele ruže na hroby prikryté kamennými platňami.
Po hebrejskej modlitbe vrchného rímskeho rabína Riccarda di Segniho predniesol Svätý Otec František v taliančine túto modlitbu:
Modlitba pápeža Františka vo Fosse Ardeatine
„«Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba» (porov. Ex 3,6). Týmto menom si sa predstavil Mojžišovi, keď si mu zjavil vôľu vyslobodiť tvoj ľud z egyptského otroctva .
Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba: Boh, ktorý uzatvára zmluvu s človekom; Boh, ktorý sa zaväzuje zmluvou vernej lásky, navždy.
Milosrdný a súcitný s každým človekom a každým národom, ktorý trpí útlakom. «Videl som utrpenie svojho ľudu [...], počul som jeho volanie [...]: viem o jeho utrpení» (Ex 3,7).
Boh tvárí a mien. Boh každého z 335 mužov zavraždených na tomto mieste 24. marca 1944, ktorých pozostatky odpočívajú v týchto hroboch. Ty poznáš ich tváre a ich mená. Všetkých, aj tých dvanástich, ktorí pre nás zostali neznámi; pre teba niekto nie je neznámy.
Boh Ježiša, Otče náš, ktorý si na nebesiach. Vďaka nemu, ukrižovanému a vzkriesenému, vieme, že tvoje meno «Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba» znemená, že nie si Boh mŕtvych, ale žijúcich (porov. Mt 22,32), že tvoja zmluva vernej lásky je silnejšia než smrť a je zárukou vzkriesenia.
Daj, Pane, aby sme si na tomto mieste, zasvätenom pamiatke padlých za slobodu a spravodlivosť vyzuli obuv egoizmu a ľahostajnosti a cez horiaci ker tohto mauzólea počúvali v tichu tvoje meno: «Boh Abraháma, Boh Izáka, Boh Jakuba», Boh Ježiša, Boh žijúcich. Amen.“
Na záver svojej návštevy pietneho miesta pápež František zanechal v pamätnej knihe tieto slová:
„Toto sú plody vojny: nenávisť, smrť, pomsta... Odpusť nám, Pane.“
-
Po návrate do Vatikánu vo večerných hodinách čakala Svätého Otca ešte súkromná modlitba pri hroboch pápežov pochovaných pod Bazilikou sv. Petra.
Poznámka: Aktualizované: 11. 2. 2017 14:30 h
