Vatikán 31. októbra (RV) Dobrý pastier je nablízku tým, ktorí sú zavrhnutí, je schopný spolucítiť a necíti hanbu pri dotýkaní sa zraneného tela. Ten, čo sa naopak uberá cestou klerikalizmu, inklinuje k tým, čo sú pri moci, alebo k peniazom. Táto analógia bola ústrednou témou pondelkovej rannej homílie pápeža Františka, ktorý tradične slúžil omšu v Dome sv. Marty vo Vatikáne. Svätý Otec sa zamyslel nad evanjeliom z Lukáša, ktoré hovorí o uzdravení zhrbenej ženy (Lk 13,10-17). Ako sa píše v Božom slove, Ježiš navštívil v sobotu synagógu a uvidel ženu, ktorá mala osemnásť rokov ducha neduživosti a nevedela sa vzpriamiť. Evanjelista používa na opis Ježišovho konania päť slovies: zbadal ju, zavolal si ju, povedal jej, «vložil na ňu ruky» a uzdravil ju.
Päť slovies, ktoré predstavujú blízkosť, podčiarkol pápež František, lebo „dobrý pastier je nablízku, vždy“. V známom podobenstve je dobrý pastier nablízku stratenej ovci, zanecháva ostatné a ide hľadať tú stratenú. Nedokáže totiž zostať vzdialený od svojho ľudu. Naopak klerici, zákonníci, farizeji, saduceji, žili oddelene od ľudu, neustále ho karhajúc.
To neboli dobrí pastieri, vysvetlil ďalej Svätý Otec, boli uzavretí vo svojej vlastnej skupine a nezaujímali sa o ľud. „Možno ich zaujímalo, keď skončila pobožnosť, ísť sa pozrieť koľko peňazí sa vyzbieralo“, no ľuďom neboli nablízku. Naopak Ježiš je blízko a jeho blízkosť pochádza z toho, čo pociťuje v srdci: „pocítil pohnutie“, píše sa v inom evanjeliu:
„Práve preto bol Ježiš vždy pri ľuďoch, ktorí boli zavrhnutí onou klerikálnou skupinkou. Boli medzi nimi chudobní, hriešnici, malomocní, boli tam všetci, lebo Ježiš mal tú schopnosť pohnúť sa vo vnútri pred chorobou, bol dobrým pastierom.
Dobrý pastier sa vie priblížiť a je schopný vnútorného pohnutia. A ja dodám, že treťou črtou dobrého pastiera je, že sa nehanbí za telo, dotýkať sa zraneného tela, ako to Ježiš urobil s touto ženou: ,dotkol sa’, ,vložil ruky’, dotýkal sa malomocných, dotýkal sa
hriešnikov.“
Dobrý pastier, pokračoval ďalej vo svojej dnešnej kázni pápež František, nepovedal: „Ale veď áno, je to v poriadku... Áno, áno, som ti v duchu nablízku“ – toto je odstup. Ale on robí „to, čo urobil Boh Otec: priblíženie sa, v spolucítení, v milosrdenstve, v tele svojho Syna“. Veľký pastier, Otec, nás naučil, ako byť dobrým pastierom: znížil sa, urobil prázdnym seba samého, zriekol sa seba a vzal si údel sluhu:
„,Nuž, a tamtí druhí, tí, čo nasledujú cestu klerikalizmu, ku komu majú blízko?’ Vždy majú blízko k tým, čo sú momentálne pri moci alebo k peniazom. Sú to zlí pastieri. Myslia len na to, ako sa vyšplhať k moci, byť priateľmi moci, pri všetkom kšeftujú alebo myslia na svoje vrecká. Títo sú pokrytci, schopní všetkého. Na ľude a ľuďoch im nezáleží. A keď im Ježiš hovorí ten pekný prívlastok, ktorý pre nich používa toľkokrát - ,pokrytci’ -, oni sa urážajú: ,My veru nie, veď my dodržiavame zákon’.“
Keď Boží ľud vidí, že zlí pastieri dostávajú výprask, je spokojný - pripomína Svätý Otec - a to je zaiste škoda, avšak vytrpeli si mnoho, a tak sa z toho trochu „tešia“. Avšak dobrý pastier je Ježiš, ktorý vidí, volá, hovorí, dotýka sa a uzdravuje. Je to Otec, ktorý sa v spolucítení stáva telom vo svojom Synovi:
„Mať dobrých pastierov je pre Boží ľud milosť, mať pastierov ako Ježiš, ktorí sa nehanbia dotyku zraneného tela, ktorí vedia, že na základe tohto – nielen oni, ale my všetci – budeme súdení: bol som hladný, bol som vo väzení, bolo som chorý...
Kritériá záverečného protokolu sú kritériami blízkosti, kritériami tejto totálnej blízkosti: dotknúť sa, zdieľať situáciu Božieho ľudu. Nezabudnime na toto: dobrý pastier je vždy nablízku ľuďom, vždy, tak ako sa Boh, náš Otec priblížil k nám v Ježišovi Kristovi, ktorý sa stal telom.“
