TK KBS

Dnes je štvrtok 18. 07. 2019   Meniny má Kamila       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Pápež vyhlásil za svätých 35 osobností a oznámil zámer vyhlásiť novú synodu
P:3, 15. 10. 2017 21:05, ZAH



Vatikán 15. októbra (RV) Pápež František pri dnešnej kanonizačnej svätej omši na Námestí sv. Petra vyhlásil za svätých 35 osobností zo 16. až 20. storočia. Pri slávnosti kanonizácie koncelebrovali so Svätým Otcom biskupi miestnych cirkví z Brazílie, Mexika, Španielska a Talianska, spolu so stovkami kňazov. Prítomné boli vládne delegácie zo spomenutých krajín, ako aj delegácie Francúzska a Rádu maltézskych rytierov.

Medzi novými svätými sú brazílski mučeníci zabití pre vieru v roku 1645 v oblasti Rio Grande do Norte, vo východnom cípe krajiny. Umučení boli holandskými vojakmi kalvínskeho vyznania a domorodými indiánmi. Skupinu reprezentujú traja misionári portugalského pôvodu, diecézni kňazi André de Soveral, Ambrósio Francisco Ferro, laik Mateus Moreira a spolu s nimi ďalších 27 laikov, mužov i žien v rozličnom veku, manželských párov, rodičov spolu s ich deťmi. Blahorečení boli v roku 2000.

Ďalšou skupinou svätorečených sú traja mexickí „prvomučeníci", označovaní aj ako „detskí mučeníci“ (niňos mártires). Domorodí chlapci vo veku 12 až 13 rokov Cristóbal, Antonio a José položili život pre vieru počas evanjelizácie Mexika v roku 1527 a 1529. Všetci traja boli vychovaní vo viere františkánskymi misionármi. Cristóbal bol synom kasika, indiánskeho náčelníka, ktorý nezniesol synove napomenutia pre jeho život zapredaný alkoholu a vlastného syna upálil. Ďalší dvaja chlapci pomáhali dominikánskym misionárom v kontakte s domorodcami ako tlmočníci. Za odstraňovanie pohanských modiel zaplatili životom. Trojicu blahorečil v roku 1990 v Guadalupe sv. Ján Pavol II.

Ďalšie dve kauzy svätorečenia sa týkajú Európy. Španielsky piarista Faustino Míguez z prelomu 19. a 20. storočia (1831-1925) venoval celý život mimoriadne plodnému apoštolátu na poli výchovy mládeže, najprv na Kube a neskôr v Španielsku. Založil Kalazanský inštitút rehoľných sestier (Hijas de la Divina Pastora), zameraný na výchovu chudobných dievčat. Faustino Míguez bol blahorečený v roku 1998.

Svätorečenia sa zúčastnil aj slovenský páter provinciál, pátri piaristi a pedagógovia z piaristických škôl. Jeho podrobný životopis a deviatnik, ktorý sa piaristi na celom svete modlili, nájdete na oficiálnej stránke Rehole piaristov na Slovensku.

Posledným z nových svätých je taliansky kapucín Angelo da Acri. Žil na pomedzí 17. a 18. storočia (1669-1739) a ako putovný kazateľ a spovedník pracoval v ľudových misiách najmä v oblasti Kalábrie. Ako novicmajster formoval nových členov rádu, bol aj provinciálom a vybudoval kláštor sestier kapucínok. Blahorečil ho Lev XIII. v roku 1825.

-

V plnom znení prinášame homíliu Svätého Otca Františka z kanonizačnej omše vo Vatikáne. Svätý Otec v homílii vychádzal z liturgických textov 28. nedele cyklu A.


„Podobenstvo, ktoré sme si vypočuli, nám hovorí o Božom kráľovstve ako o svadobnej hostine (porov. Mt 22,1-14). Protagonistom je kráľov syn, ženích, v ktorom ľahko rozpoznáme Ježiša. V podobenstve sa však vôbec nehovorí o neveste, ale o mnohých tých, čo boli pozvaní, žiadaní a očakávaní: to oni si mali obliecť svadobný odev. Týmito pozvanými sme vlastne my, my všetci, lebo Pán túži s každým z nás „sláviť svadobnú hostinu“.

Svadobnou hostinou sa slávnostne začína spoločenstvo na celý život: a presne takéto spoločenstvo Boh veľmi túži mať s každým jedným z nás. Náš vzťah s ním teda nemôže byť iba vzťahom, aký majú oddaní poddaní k svojmu kráľovi, verní služobníci k svojmu pánovi alebo usilovní žiaci k učiteľovi, ale predovšetkým má byť vzťahom milujúcej nevesty k svojmu ženíchovi. Inými slovami, Pán po nás túži, hľadá a pozýva nás, a neuspokojí sa s tým, že si budeme iba plniť povinnosti či dodržiavať jeho prikázania. On chce s nami viesť pravé spoločenstvo života, vzťah založený na dialógu, dôvere a odpustení.

Toto je život kresťana: príbeh lásky k Bohu, kde sa iniciatívy veľkodušne ujíma Pán a kde sa nikto z nás nemôže chváliť výhradným právom byť jediným pozvaným: nikto nie je privilegovaný pred ostatnými, ale každý je privilegovaný pred Bohom. Z takejto nežnej a prednostnej lásky, ktorá je zadarmo, sa rodí a neustále obrodzuje život kresťanov.

Môžeme sa spýtať samých seba, či aspoň raz za deň vyznávame Pánovi našu lásku k nemu; či si spomenieme a povieme mu, okrem iného, každý deň: „Pane, milujem ťa. Ty si môj život“. Lebo, ak sa vytratí láska, život kresťana sa stáva sterilným, zostane iba telo bez duše; morálka, ktorá nie je viac možná; zhluk princípov a zákonov, ktoré sa majú vykonať, no bez vedomia dôvodu. Lenže Boh života očakáva ako odpoveď život, Pán lásky očakáva ako odpoveď lásku.

Na adresu jednej z cirkví, v Knihe Zjavenia, Pán robí jednu presnú výčitku: „Zanechal[a] si svoju prvotnú lásku“ (porov. Zjv 2,4). Tu je to nebezpečenstvo: život kresťana ako rutina, kde sa uspokojíme s určitým „normálom“, bez zápalu, bez nadšenia, a s krátkou pamäťou. Oživme si však spomienku na prvú lásku: sme milovaní, sme pozvaní na svadbu, a náš život je darom, lebo každý deň predstavuje tú úžasnú príležitosť odpovedať na pozvanie.

Evanjelium nás ale vyzýva dať si pozor: pozvanie totiž môže byť odmietnuté. Mnohí z pozvaných povedali nie, lebo boli zaneprázdnení svojimi záujmami: „Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom“, píše sa v texte (Mt 22,5). Jedno slovo sa opakuje: svoje; je to kľúč k pochopeniu dôvodov odmietnutia. Pozvaní si v skutočnosti nemysleli, že by svadobná hostina mala byť smutná či nudná, ale jednoducho „im na tom nezáležalo“: odradili ich vlastné záujmy, uprednostnili radšej niečo vlastniť, než sa vložiť sa do hry, ako si to vyžaduje láska.

Tu vidíme, ako sa od lásky vytvára odstup. Nie zo zloby, ale pre uprednostňovanie toho svojho: vlastných istôt, presadenia sa, vlastného pohodlia... A tak sa usadíme v kresle prospechu, slastí, nejakého hobby, ktoré nás trochu obveselí, ale takto zostarneme rýchlo a zle, pretože zostarneme vo vnútri: keď sa srdce nerozširuje, uzatvára sa, vtedy starne. A keď všetko závisí od vlastného ega - od toho, čo sa mi hodí, z čoho mám osoh, od toho, čo ja chcem -, vtedy sa stávame dokonca skostnatenými a zlými, reagujeme po zlom pre nič za nič, tak ako tí pozvaní v evanjeliu, ktorí dospeli až k znevažovaniu, ba i vražde (porov. v. 6) tých, čo prichádzali s pozvaním, len preto, že im narušili pohodlie.

A tak evanjelium sa nás pýta, na ktorej strane stojíme: na strane vlastného „ja“ alebo na strane Boha? Pretože Boh je v protiklade k egoizmu, k zahľadenosti do seba. On, ako nám to hovorí evanjelium, napriek odmietnutiam, ktoré dostáva, napriek uzavretosti voči jeho pozvaniam ide ďalej, neodkladá oslavu. Nevzdáva sa, ale naďalej pozýva. Zoči-voči odmietavým „nie“ nepribuchne dvere, ale zapája ešte vo väčšej miere. Boh na utŕžené skrivodlivosti odpovedá ešte väčšou láskou.

My, keď sme zranení krivdami a odmietnutiami, často v sebe nosíme nespokojnosť a zášť. Boh, hoci trpí pre naše „nie“, naďalej však vyvíja iniciatívu, ďalej ide pripravovať dobro aj pre toho, kto koná zlo. Pretože takáto je láska, takto koná láska; pretože jedine takto sa víťazí nad zlom. Dnes tento Boh, ktorý nikdy nestráca nádej, nás angažuje konať tak ako on, žiť podľa opravdivej lásky, prekonať rezignáciu a vrtochy nášho urážlivého a lenivého „ja“.

A ešte posledný aspekt, ktorý evanjelium zdôrazňuje: odev pozvaných, ktorý je nevyhnutný. Nestačí totiž dať jednorazovú odpoveď na pozvanie, povedať „áno“ a stačí, ale treba sa obliecť do odevu [habit], treba si osvojiť návyk [habitus] žiť lásku každý deň. Lebo nemožno povedať: „Pane, Pane“, bez toho, aby sme prakticky plnili Božiu vôľu (porov. Mt 7,21). Potrebujeme sa každý deň zaodiať jeho láskou, obnovovať každý deň naše rozhodnutie sa pre Boha.

Svätí kanonizovaní v dnešný deň, predovšetkým toľkí mučeníci, ukazujú túto cestu. Oni nepovedali „áno“ láske iba slovami a iba na chvíľu, ale životom a až do konca. Ich každodenným odevom bola Ježišova láska, tá šialená láska, ktorá nás milovala až do konca, ktorá dala svoje odpustenie i svoje šaty tomu, kto ho pribíjal na kríž.

Aj my sme prijali v krste biely odev, svadobné rúcho pre Boha. Prosme si od neho, na príhovor týchto našich bratov a sestier svätých, milosť voliť si a obliekať každodenne tento odev a udržiavať ho čistý. Ako to urobiť? Predovšetkým tak, že vykročíme, aby sme bez strachu prijali Pánovo odpustenie: to je rozhodujúci krok pre vstup do svadobnej siene, aby sme prežívali slávnosť lásky s ním.“

Preložila: Slovenská redakcia VR
-

Na záver slávnosti, v príhovore pred modlitbou Anjel Pána, pápež František oficiálne oznámil svoje rozhodnutie zvolať na október 2019 do Ríma špeciálnu biskupskú synodu venovanú regiónu Amazónie.

Rozhodnutie zvolať špeciálnu synodu oznámil Svätý Otec celej Cirkvi pred modlitbou Anjel Pána týmito slovami:

„Reagujúc na túžbu niektorých biskupských konferencií Latinskej Ameriky, ako aj na hlasy rozličných duchovných pastierov a veriacich z iných častí sveta, rozhodol som sa zvolať Špeciálne zhromaždenie Synody biskupov pre Panamazónsky región, ktoré sa uskutoční v Ríme v októbri 2019. Hlavným cieľom tohto stretnutia bude určiť nové cesty pre evanjelizáciu tejto časti Božieho ľudu, osobitne domorodcov, ktorí sú často zabudnutí a bez výhľadu na pokojnú budúcnosť, a to aj z dôvodu krízy Amazonského pralesa, týchto pľúc prvotriedneho významu pre našu planétu. Nech noví svätí orodujú za toto cirkevné podujatie, aby v úcte ku kráse stvorenstva všetky národy sveta chválili Boha, Pána vesmíru, a ním osvietení kráčali po cestách spravodlivosti a pokoja.“

Pápež František zároveň pripomenul, že o dva dni, 17. októbra, bude  Medzinárodný deň boja proti chudobe: „Chudoba nie je akási osudovosť, má svoje príčiny, ktoré treba rozpoznať a odstrániť, aby sa tak ctila dôstojnosť toľkých bratov a sestier, podľa vzoru svätých.“



( TK KBS, RV jb; ml; pz ) 20171015004   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1100 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019