Vatikán 17. septembra (RV) Pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána spolu s veriacimi zhromaždenými na Vatikánskom námestí sa Svätý Otec František v príhovore zameral na požiadavku lásky, ktorou je odpúšťať. Kresťan dokáže druhým odpúšťať, ak žije vo vedomí, že jemu samému bolo veľkodušne odpustené zo strany Boha. Pápež František v tejto súvislosti zvlášť pripomenul slová, ktoré denne vyslovujeme v modlitbe Otčenáš.Medzi prítomnými na modlitbe Svätý Otec osobitne pozdravil účastníkov vytrvalostného behu Via Pacis, ktorý sa dnes konal v uliciach Ríma a jeho trasa spájala viaceré miesta spojené s rozličnými náboženskými vyznaniami prítomnými vo Večnom meste. Popri iných skupinách pozdravil aj mládež, ktorá pod vedením kapucínov prišla z Loreta na duchovné sústredenie v Ríme.
Príhovor Svätého Otca Františka pred modlitbou Anjel Pána
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Evanjeliová stať z dnešnej nedele (porov. Mt 18,21-35) nám ponúka učenie o odpustení, ktoré nepopiera utrpenú krivdu, ale uznáva, že ľudská bytosť, stvorená na Boží obraz, znamená vždy viac než zlo, ktorého sa dopúšťa. Svätý Peter sa pýta Ježiša: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (v. 21). Petrovi sa javí odpustiť sedemkrát tomu istému človeku ako maximum; a možno pre nás je priveľa už aj to, keď odpustíme dvakrát. Ježiš ale odpovedá: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“ (v. 22), presnejšie povedané: musíš odpúšťať vždy. Potvrdzuje to vyrozprávaným podobenstvom o milosrdnom kráľovi a nemilosrdnom sluhovi, čím ukazuje na vnútorný rozpor u človeka, ktorému sa dostalo odpustenia, no on sám neskôr odpustiť odmieta.
Kráľ z podobenstva je veľkodušný človek, ktorý zo súcitu prepáči enormný dlh – neuveriteľných „desaťtisíc talentov“ – sluhovi, ktorý ho úpenlivo prosí. Ale ten istý sluha, hneď ako stretne jedného svojho spolusluhu, ktorý mu dlží sto denárov – čiže omnoho menej, – zachová sa neľútostným spôsobom; nechá ho uvrhnúť do žalára. Rozporuplné správanie tohto sluhu je aj naším prípadom, keď odmietame odpustiť našim bratom. Zatiaľ čo kráľ z podobenstva je obrazom Boha, ktorý nás miluje láskou tak veľmi bohatou na milosrdenstvo, že nás prijíma, miluje a odpúšťa nám neustále.
Už pri našom krste nám Boh odpustil, prepáčil nám nesplatiteľný dlh: dedičný hriech. Nuž, toto je prvý raz. Ďalej nám s bezhraničným milosrdenstvom odpúšťa všetky naše viny, hneď ako prejavíme čo i len malý znak ľútosti. Boh je takýto: je milosrdný. Keď sme v pokušení uzavrieť si naše srdce pred človekom, ktorý nás urazil a prosí nás o odpustenie, spomeňme si na slová nebeského Otca nemilosrdnému sluhovi: „Ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (v. 32-33). Každý, kto zažil radosť, pokoj a pocit vnútornej slobody z toho, že mu bolo odpustené, sa môže otvoriť možnosti odpúšťať aj zo svojej strany.
Do modlitby Otče náš Ježiš vložil to isté učenie ako nachádzame v dnešnom podobenstve. Postavil do priameho vzťahu odpustenie, o ktoré prosíme Boha, a odpustenie, ktoré máme my udeliť našim bratom: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12). Božie odpustenie je znakom jeho prekypujúcej lásky ku každému jednému z nás; je to láska, ktorá nám necháva slobodu vzdialiť sa, tak ako márnotratný syn, no ktorá tiež očakáva každý deň náš návrat; je vynachádzavou láskou pastiera k stratenej ovečke; je nehou, ktorá prijíma každého hriešnika, ktorý klope na jeho dvere. Otec nebeský – náš Otec – je plný, plný lásky a túži nám ju ponúknuť; avšak nemôže tak urobiť, ak si zavierame svoje srdce pred láskou k iným.
Nech nám Panna Mária pomáha stále viac si uvedomovať veľkosť odpustenia, ktoré sme zadarmo prijali od Boha, aby sme sa stali milosrdnými tak ako on, dobrý Otec, pomalý do hnevu a veľký v láske.
Preložila: Slovenská redakcia VR
