TK KBS

Dnes je sobota 18. 11. 2017   Meniny má Eugen       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | iPhone | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  november  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
27282930   

  Top témy
Všetky
100. výročie fatimských zjavení
Titus Zeman [rss]

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Druhý deň apoštolskej cesty Svätého Otca Františka v Kolumbii - Villavicencio
P:3, 09. 09. 2017 05:00, ZAH



Kolumbia 9. septembra (RV) V piatok ráno sa pápež František odletel z Bogoty do viac než pol miliónového mesta Villavicencio, ktoré sa nachádza takmer 90 kilometrov na juh od hlavného mesta Kolumbie. Petrovho nástupcu už od ranných hodín napriek zlému počasiu očakával na priestranstve Catama takmer pol miliónový zástup veriacich.

Na úvod liturgie pápež vyhlásil za blahoslavených biskupa Araucy Mons. Jesúsa Emilia Jaramilla, zavraždeného v roku 1989 ľavicovými povstalcami zo skupiny Národná oslobodzovacia armáda (ELN) a kňaza Pedra Maríu Ramíreza Ramosa, známeho tiež ako farár z Armera, zavraždeného pre svoju vieru v roku 1948. Mottom dnešného dňa je „Zmierenie s Bohom, s Kolumbijčanmi a s prírodou“, ktoré sa ako červená niť tiahlo homíliou pápeža Františka. Svätý Otec hneď na úvod pripomenul, že Cirkev dnes slávi sviatok Narodenia Panny Márie, z ktorej „sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh“: 

„Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov. Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.“ Svätý Otec našiel podnet k svojej úvahe aj v dnešnom Evanjeliu podľa Matúša (Mt 1,1-16. 18-23), ktoré hovorí o Ježišovom rodokmeni. Ten podľa pápežových slov „nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov“:

„Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.“ Pápež František si ďalej všimol prítomnosť žien v Ježišovom rodokmeni, ktorých mená nepatria do „hierarchie veľkých žien Starého zákona“. To potvrdzuje, že „v žilách Ježiša prúdi krv pohanov“ a tak nám tieto ženy „pripomínajú príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podrobení sa“:

„V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny. A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla.“

Šľachetnosť srdca vedie podľa pápeža Františka Jozefa k tomu, aby „podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona“. „A dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné,“ vysvetlil Svätý Otec, „sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného“: „Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou!

Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.“

Nových blahoslavených predstavil Svätý Otec ako „znakom, prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti“. Okrem zmierenia s Bohom a medzi sebou navzájom, pápež vyzval Kolumbijčanov vo svojej dnešnej homílii k zmiereniu s prírodou. Na záver liturgie vyjadril duchovnú blízkosť ľuďom v Mexiku, ktoré dnes postihlo najsilnejšie zemetrasenie za posledných 100 rokov. Zatiaľ si vyžiadalo najmenej 33 obetí.  

-----------------------------------------------------------------

Homília Svätého Otca Františka pri beatifikačnej slávnosti 8. septembra 2017 vo Villavicencio v Kolumbii, v deň liturgickej spomienky Narodenia Panny Márie

„Zmieriť sa v Bohu, s Kolumbijčanmi a so stvorenstvom“

Tvoje narodenie, Panna, Božia Rodička, je novým úsvitom, ktorý zvestoval radosť celému svetu, lebo z teba sa zrodilo slnko spravodlivosti, Kristus, náš Boh! (porov. Antifóna na Benediktus). Sviatok Narodenia Panny Márie vrhá svoje svetlo na nás tak, ako zlatisté svetlo úsvitu osvecuje širokú kolumbijskú rovinu, nádhernú krajinu, do ktorej bránou je Villavicencio, ako aj na bohatú rozmanitosť jej domorodých národov.

Mária je prvá žiara, ktorá zvestuje koniec noci a najmä blížiaci sa deň. Jej narodenie nám dáva tušenie o milujúcej, nežnej a súcitnej iniciatíve lásky, ktorou sa Boh skláňa až k nám, a povoláva nás do obdivuhodnej zmluvy s ním, ktorú nič a nikto nemôže zničiť.

Mária vedela prežarovať Božie svetlo a odzrkadľovala záblesky tohto svetla vo svojom dome, o ktorý sa delila spolu s Jozefom a Ježišom, a tiež vo svojom ľude, vo svojom národe, i v spoločnom domove celého ľudstva, ktorým je stvorený svet.

V Evanjeliu sme si vypočuli rodokmeň Ježiša (porov. Mt 1,1-17), ktorý nie je iba akýmsi zoznamom mien, ale živými dejinami, dejinami ľudu, s ktorým Boh putoval a stanúc sa jedným z nás nám chcel oznámiť, že v jeho krvi prúdia dejiny spravodlivých i hriešnikov; že naša spása nie je spásou neosobnou, z laboratória, ale konkrétnou, spásou plnou života, ktorý napreduje. Tento dlhý zoznam nám hovorí, že sme malou súčasťou jedných veľkých dejín a pomáha nám nedomáhať sa prehnanej potreby vyniknúť, pomáha nám odolať lákadlám únikových spiritualizmov a neodpútavať sa od konkrétnych dejinných súradníc, v ktorých nám prichodí žiť. A navyše zahŕňa do našich dejín spásy i tie temnejšie alebo smutnejšie stránky, chvíle neútechy a opustenosti porovnateľné s vyhnanstvom.

Zmienka o ženách – žiadna z tých, čo sa spomínajú v rodokmeni nepatrí do hierarchie veľkých žien Starého zákona – nám umožňuje všimnúť si osobitne zblízka, že práve ony, prítomné v rodokmeni oznamujú, že v žilách Ježiša prúdi krv pohanov, a pripomínajú nám tak príbehy o vyraďovaní zo spoločnosti a o podmaňovaní si. V spoločnosti, s ktorou sa dodnes vlečú postoje patriarchálnosti a mužskej dominancie (šovinizmu), je dobre ohlasovať, že Evanjelium sa začína zvýraznením žien, ktoré vytýčili istý smer a utvárali dejiny.

A uprostred toho všetkého je Ježiš, Mária a Jozef. Mária svojim šľachetným „áno“ dovolila, aby si Boh vzal na seba tieto dejiny. Jozef, muž spravodlivý, nedovolil, aby ho pýcha, vášne a horlivosť uvrhli mimo tohto svetla. Zo spôsobu, akým je príbeh vyrozprávaný sa dozvedáme skôr ako Jozef to, čo sa udialo Márii; a on pri svojom rozhodovaní demonštruje svoju ľudskú kvalitu ešte skôr, ako mu anjel pomôže pochopiť všetko, čo sa dialo okolo neho. Šľachetnosť srdca ho vedie k tomu, aby podriadil láske to, čo sa naučil cestou zákona; a dnes, v tomto svete, v ktorom je psychické, verbálne a fyzické násilie páchané na ženách evidentné, sa Jozef predstavuje ako postava muža úctivého, ohľaduplného, ktorý – hoci nedisponuje všetkými informáciami – sa rozhoduje pre zachovanie dobrého mena, dôstojnosti a života Márie. A v jeho pochybách ako konať čo najlepšie mu Boh pomohol urobiť rozhodnutie, keď mu osvietil jeho úsudok.

Tento ľud Kolumbie je ľudom Božím; aj tu môžeme vytvárať rodokmene plné príbehov, mnohé plné lásky a svetla, iné zas potýčok, urážok, a aj smrti... Koľkí z vás by mohli rozprávať o zakusovaní vyhnanstva a opustenosti! Koľké ženy, v tichosti, išli ďalej samé, a koľko slušných mužov sa snažilo dať bokom zlobu a nevraživosť, lebo chceli skĺbiť spravodlivosť s dobrotou! Ako dosiahneme, aby sme nechali vstúpiť dnu svetlo? Aké sú cesty zmierenia? Tak ako Mária, povedať „áno“ úplným dejinám, nie iba jednej ich časti; tak ako Jozef, odložiť bokom vášne a pýchu; tak ako Ježiš Kristus, vziať na seba bremeno, prijať, objať tieto dejiny, lebo tu v nich ste vy všetci Kolumbijčania prítomní, tu je to, čím sme... a to, čo Boh môže urobiť s nami, ak povieme „áno“ pravde, dobrote, zmiereniu. A toto je možné iba vtedy, ak zaplníme svetlom Evanjelia naše dejiny hriechu, násilia a potýčok.

Zmierenie nie je slovo, ktoré by sme mali považovať za abstraktné; ak by to tak bolo, viedlo by len k sterilite, viedlo by k väčšiemu odstupu. Zmieriť sa znamená otvoriť dvere všetkým a každému jednému z tých, čo zažili dramatickú skutočnosť konfliktu. Keď obete zvíťazia nad pochopiteľným pokušením k odvete, stávajú sa vierohodnejšími protagonistami procesov budovania mieru. Je potrebné, aby niektorí mali odvahu urobiť prvý krok týmto smerom bez čakania na to, že tak urobia iní. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! Nezabudnite na to. Jeden dobrý človek stačí na to, aby tu bola nádej! A každý z nás môže byť týmto človekom! Neznamená to nevšímať si alebo zastierať rozdiely a konflikty. Nejde o konkrétne ospravedlňovanie osobných alebo štrukturálnych nespravodlivostí. Volanie po zmierení nemôže slúžiť prispôsobovaniu sa situáciám nespravodlivosti. Skôr, ako to učil sv. Ján Pavol II., „je to stretnutie bratov pripravených na prekonávanie pokušenia egoizmu a vzdanie sa pokusov o pseudo-spravodlivosť; je ovocím silných, ušľachtilých a veľkodušných citov, ktoré vedú k nastoleniu spolužitia založeného na úcte ku každému jednotlivcovi a k pravým hodnotám každej občianskej spoločnosti“ (List biskupom Salvádora, 6. augusta 1982).

Zmierenie sa preto konkretizuje a upevňuje za prispenia všetkých, dovoľuje budovať budúcnosť a dáva rásť tejto nádeji. Každá snaha o pokoj bez úprimného úsilia o zmierenie bude vždy zlyhaním.

Text Evanjelia, ktorý sme počuli, vrcholí nazvaním Ježiša Emanuel, čo znamená: Boh s nami. Tak ako Matúš začína, rovnako i uzatvára svoje evanjelium: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (28,10). Ježiš je Emanuel, ktorý sa narodil a Emanuel, ktorý nás sprevádza každý deň, Boh s nami, ktorý sa narodil a Boh, ktorý s nami kráča až do skončenia sveta. Uvedený prísľub sa uskutočňuje aj v Kolumbii: Mons. Jesús Emilio Jaramillo Monsalve, biskup Arauky (Arauca), a kňaz Pedro María Ramírez Ramos, mučeník z Armera, sú toho znamením; sú prejavom ľudu, ktorý chce vyjsť von z marazmu násilia a nenávisti.

V tomto nádhernom prostredí je rad na nás povedať „áno“ konkrétnemu uzmiereniu sa; nech toto „áno“ obsiahne i našu prírodu. Nie je náhodou, že aj na nej sme rozpútali naše majetnícke túžby, našu túžbu po vládnutí. Jeden váš rodák to krásne ospieval slovami: „Stromy plačú, sú svedkami mnohých rokov násilia. More je hnedé, mieša sa v ňom krv so zemou“ (Juanes, Minas piedras). Násilie, ktoré je v ľudskom srdci, zranenom hriechom, sa prejavuje aj v príznakoch choroby, ktoré badáme v pôde, vo vode, vo vzduchu a v živých bytostiach (porov. Encyklika Laudato si’, 2). Je rad na nás povedať „áno“ tak ako Mária a spolu s ňou ospevovať „zázraky Pánove“, pretože – ako sľúbil našim otcom – on pomáha všetkým národom a pomáha každému jednému z nich, pomáha Kolumbii, ktorá sa dnes chce uzmieriť, i jej potomstvu naveky.

-----------------------------------------------------------------

Mesto Villavicencio bolo v piatok popoludní dejiskom liturgie zmierenia. Pápež František jej predsedal v areáli parku Las Malocas. Bolo to veľké stretnutie obetí a ich prenasledovateľov. Na modlitbe sa okrem predstaviteľov verejného života a Cirkvi zúčastnili mnohí, ktorí počas krviprelievania boli v opačných táboroch. Počas modlitby vydali svedectvo dvaja zástupcovia obetí a dvaja z radov tých, ktorí niekedy so zbraňou v ruke spôsobovali utrpenie, ale dnes ľutujú svoje konanie.

Svätý Otec reagoval na silné svedectvá a svojím duchovným podnetom povzbudil všetkých obyvateľov Kolumbie k nebojácnemu pokračovaniu na už začatej ceste zmierenia. Krajina sa na ňu vydala po polstoročí ozbrojeného konfliktu, symbolicky ukončeného v auguste 2016 mierovou dohodou, dosiahnutou po štvorročnom rokovaní na neutrálnej pôde Havany.

V krytom priestore s kapacitou 6000 ľudí dominoval na pódiu symbol Kristovho utrpenia. Zmrzačený korpus Ukrižovaného, torzo Kristovej postavy bez rúk a nôh veľavravne pripomína masaker z 2. mája 2002 v Bojayá, pri ktorom bojovníci FARC povraždili stovku ľudí, dospelých i detí, ktorí sa pred nimi ukryli do miestneho kostola.

Posledným bodom programu pápeža Františka vo Villavicencio bolo zotrvanie v modlitbe pred Krížom zmierenia v Parku de los Fondadores. Svätého Otca na mieste privítal prezident Kolumbijskej republiky, niekoľko stoviek detí a skupiny z domorodých etník. Po položení kytice kvetov ku krížu sa Svätý Otec zahĺbil do osobnej tichej modlitby. V skale, ktorá tvorí podstavec kríža je vyrytý počet obetí násilia, ktoré otriasalo krajinou po mnoho desaťročí. V celej Kolumbii bolo pri vnútorných konfliktoch v období 1964 – 2016 zabitých spolu 218 tisíc osôb, z toho 177 tisíc civilistov. Po modlitbe pod Krížom zmierenia pápež František sprevádzaný deťmi zasadil v parku strom ako symbol nového života.

-----------------------------------------------------------------

Príhovor pápeža Františka pri Veľkom stretnutí za národné zmierenie v Kolumbii - 8. septembra 2017, Villavicencio

Drahí bratia a sestry!

Už od prvého dňa som túžil, aby nadišla táto chvíľa nášho stretnutia. Vy vo vašom srdci a vo vašom tele nosíte stopy živej a nedávnej histórie vášho ľudu, poznačenej tragickými udalosťami, ale aj plnej hrdinských gest, veľkej ľudskosti a vysokej duchovnej hodnoty viery a nádeje. Práve sme si to vypočuli. Prichádzam sem s úctou a s jasným vedomím, že, tak ako Mojžiš, kladiem nohy na posvätnú zem (porov. Ex. 3,5). Zem napájanú krvou tisícok nevinných obetí, ako aj trýznivou bolesťou ich príbuzných a známych. Rany, ktoré sa ťažko zaceľujú a ktoré nám všetkým spôsobujú bolesť, lebo každé násilie spáchané na jednej ľudskej bytosti je ranou na tele ľudstva; každá násilná smrť nás ako osoby „umenšuje“.

Som tu ani nie tak preto, aby som hovoril, ale aby som vám bol nablízku a hľadel vám do očí, aby som vás počúval a otvoril moje srdce vášmu svedectvu života a viery. A ak mi to dovolíte, chcel by som vás tiež objať, a ak mi Boh dá tú milosť – pretože to je milosť – chcel by som plakať s vami, chcel by som, aby sme sa spolu modlili a aby sme si odpustili – aj ja potrebujem prosiť o odpustenie – a tak všetci spoločne môžeme hľadieť vpred a napredovať s vierou a nádejou.  

Zišli sme sa pod krížom z Bojayá, ktorý bol 2. mája 2002 bolestným svedkom masakru desiatok osôb, ktoré hľadali útočisko v tamojšom kostole. Tento obraz má silnú symbolickú a duchovnú hodnotu. Pri pohľade naň vnímame nielen to, čo sa stalo v ten deň, ale aj mnoho bolesti, mnoho smrti, mnoho zlomených životov a mnoho krvi preliatej v Kolumbii za posledné desaťročia. Pohľad na Krista takto zmrzačeného a doráňaného v nás vzbudzuje otázky. Nemá viac ramená a jeho tela už viac niet, no zachováva si svoju tvár a s ňou na nás hľadí a miluje nás. Kristus rozlámaný a amputovaný je pre nás ešte „viac Kristom“, lebo nám ešte raz ukazuje, že prišiel trpieť za svoj ľud a so svojím ľudom; a aj nás naučiť, že nenávisť nemá posledné slovo, že láska je silnejšia než smrť a násilie. Učí nás premieňať bolesť na zdroj života a zmŕtvychvstania, aby sme sa pri ňom a spolu s ním naučili sile odpustenia, veľkosti lásky.

Ďakujem vám štyrom, naši bratia a sestry, ktorí ste boli ochotní podeliť sa so svojím svedectvom, v mene mnohých a mnohých ďalších. Ako nám dobre robí – zdá sa to sebecké – ale ako dobre nám robí počúvať vaše príbehy! Som dojatý. Sú to príbehy utrpenia a trpkosti, ale aj, a predovšetkým, sú to príbehy lásky a odpustenia, ktoré nám hovoria o živote a o nádeji, o tom, aby sme nedovolili, aby sa nenávisť, pomsta a bolesť zmocnili nášho srdca.

Finálne proroctvo Žalmu 85: «Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú» (v. 11) prichádza po vďakyvzdaní a prosbe, ktorá sa obracia k Bohu so žiadosťou: „Obnov nás!“ Ďakujeme Pane, za svedectvo tých, ktorí spôsobili bolesť a prosia o odpustenie; za tých, čo nespravodlivo trpeli a odpúšťajú. Toto je možné len s tvojou pomocou a tvojou prítomnosťou... a už toto je veľkým znakom, že ty chceš obnoviť pokoj a svornosť v tejto kolumbijskej zemi.
Pastora Mira (pozn. Pastora Mira García, vdova, ktorej militanti zabili dcéru a syna, pri slávnosti predniesla svedectvo), ty si to povedala veľmi dobre: chceš vložiť všetku svoju bolesť, ako aj bolesť tisícov obetí, k nohám Ukrižovaného Ježiša, aby sa zjednotila s tou jeho a tak bola premenená na požehnanie a schopnosť odpustiť, aby bola pretrhnutá reťaz násilia, ktoré v Kolumbii panovalo. A máš pravdu: násilie plodí ďalšie násilie, nenávisť plodí ďalšiu nenávisť a smrť ďalšiu smrť. Musíme rozlámať túto reťaz, ktorá sa zdá byť nezvrátiteľnou, a toto je možné jedine prostredníctvom odpustenia a konkrétneho zmierenia. A ty, milá Pastora, a mnohí iní ako ty, ste nám ukázali, že toto je možné. S pomocou Krista, Krista živého uprostred spoločenstva, je možné zvíťaziť nad nenávisťou, je možné zvíťaziť nad smrťou, je možné začať odznova a darovať život novej Kolumbii. Vďaka, Pastora! Aké veľké dobro dnes preukazuješ nám všetkým so svedectvom tvojho života! A kríž z Bojayá, ktorý ti dal silu odpustiť a milovať a pomohol ti vidieť v košeli, ktorú tvoja dcéra Sandra Paola darovala tvojmu synovi Jorgemu Aníbalovi, nielen spomienku na ich smrť, ale nádej, že pokoj bude v Kolumbii definitívne triumfovať. Vďaka! Vďaka!

Dojíma nás aj to, čo povedala Luz Dary (pozn. Luz Dary Landazury, matka zranená bombou spolu s dcérou, vystúpila so svedectvom) vo svojom svedectve: že rany srdca sú hlbšie a ťažšie uzdraviteľné než telo. Je to tak. A čo je dôležitejšie, uvedomila si si, že sa nedá žiť so zášťou, že jedine láska oslobodzuje a buduje. A takýmto spôsobom si začala uzdravovať aj rany iných obetí, obnovovať ich dôstojnosť. Toto vychádzanie z teba samej ťa obohatilo, pomohlo ti hľadieť vpred, nájsť pokoj a radosť a tiež dôvod k tomu, aby si pokračovala v kráčaní. Ďakujem ti za barlu, ktorú ponúkaš. Aj keď ti ešte zostávajú zranenia, zostávajú ti fyzické následky tvojich rán, tvoj duchovný krok je rýchly a pevný. Toto duchovné kráčanie nepotrebuje barly, a je rýchle a pevné, lebo myslíš na druhých – vďaka! – a chceš im pomôcť. Táto tvoja barla je symbolom tých ďalších najdôležitejších bariel, ktoré všetci potrebujeme, ktorými sú láska a odpustenie. Prostredníctvom tvojej lásky a tvojho odpustenia pomáhaš mnohým osobám kráčať životom, a kráčať rýchlo, tak ako ty. Vďaka!

Túžim sa poďakovať aj za veľavravné svedectvo Deisy (pozn. Deisy Sánchez Rey, regrutovaná ako 16-ročná za bojovníčku gerily AUC) a Juana Carlosa (pozn. Juan Carlos Murcia Perdomo, bývalý člen gerily FARC regrutovaný ešte ako 16-ročný). Pomohli nám pochopiť, že všetci sme nakoniec, tým alebo oným spôsobom, obete, nevinné či vinné, no všetci sme obeťami; na jednej či na druhej strane, všetci sme obete. Všetci spojení v tejto strate ľudskosti, ktorú násilie a smrť v sebe zahŕňajú. Deisy to povedala jasne: pochopila si, že ty sama si bola obeťou a potrebovala si, aby ti bola daná príležitosť. Keď si to povedala, toto slovo mi zarezonovalo v srdci. A začala si študovať a teraz pracuješ, aby si pomáhala obetiam a aby mladí neupadli do sietí násilia a drog, čo je ďalšia forma násilia. Existuje nádej aj pre tých, čo konali zlo; nie je všetko stratené. Ježiš prišiel kvôli tomuto: je tu nádej pre toho, kto vykonal zlo. Je isté, že v tomto morálnom a duchovnom znovuzrodení trýzniteľov sa musí dosiahnuť spravodlivosť. Ako povedala Deisy, musíme pozitívne prispieť k uzdravovaniu tejto spoločnosti, ktorá bola doráňaná násilím.

Je ťažké prijať zmenu tých, čo sa uchýlili ku krutému násiliu, aby presadzovali svoje ciele, aby chránili nekalé obchodovanie a obohatili sa, či preto, že klamne verili, že bránia život vlastných bratov. Je to istotne výzva pre každého z nás mať dôveru, že môžu urobiť krok vpred tí, čo spôsobili utrpenie celým spoločenstvám a celej krajine. Je jasné, že na tomto veľkom poli, ktorým je Kolumbia, je ešte priestor pre kúkoľ. Nerobme si ilúzie. Buďte pozorní na plody: starajte sa o obilie a nestrácajte pokoj kvôli kúkoľu. Rozsievač, keď vidí vzrastať kúkoľ uprostred obilia, nereaguje panikárením. Nachádza spôsoby, aby sa Slovo vtelilo do konkrétnej situácie, aby prinieslo plody nového života, aj keď navonok sa zdá, že sú nedokonalé a nekompletné (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 24). Aj keď pretrvávajú konflikty, násilie či pocity pomsty, nebráňme tomu, aby sa spravodlivosť a milosrdenstvo stretli v objatí, ktoré zahrnie dejiny bolesti Kolumbie. Uzdravme tú bolesť a prijímajme každú ľudskú bytosť, ktorá spáchala zločiny, priznáva si ich, ľutuje ich a snaží sa o nápravu, prispievajúc k budovaniu nového poriadku, v ktorom žiaria spravodlivosť a pokoj.

Ako to vo svojom svedectve dal vytušiť Juan Carlos, v celom tomto procese, dlhom, ťažkom, avšak bohatom na nádej v zmierenie, je tiež nevyhnutné prijať pravdu. Je to jedna veľká výzva, avšak je nutná. Pravda je neoddeliteľnou spoločníčkou spravodlivosti a milosrdenstva. Všetky tri vo vzájomnom spojení sú zásadne dôležité pre budovanie pokoja; a na druhej strane, každá z nich bráni tomu, aby sa tie ostatné zdeformovali a aby sa premenili na nástroje pomsty proti tomu, kto je slabší. Pravda v skutočnosti nesmie viesť k pomste, ale skôr k zmiereniu a odpusteniu. Pravdou je vyrozprávať rodinám zdrveným bolesťou to, čo sa stalo ich zmiznutým príbuzným. Pravdou je vyznať to, čo sa stalo maloletým zverbovaným činiteľmi násilia. Pravdou je uznať bolesť žien – obetí násilia a zneužití.

Nakoniec by som chcel, ako brat a ako otec, povedať: Kolumbia, otvor svoje srdce Božieho ľudu a nechaj sa zmieriť. Nemaj strach z pravdy, ani zo spravodlivosti. Drahí Kolumbijčania: nemajte strach prosiť o odpustenie a ponúknuť ho. Nebráňte sa zmiereniu, ktoré vám dáva vzájomne sa zblížiť, opäť sa stať bratmi a prekonať nepriateľstvá. Je čas uzdravovať rany, klásť mosty, uhládzať rozdiely. Je čas uhasiť nenávisť, zrieknuť sa pomsty a otvoriť sa spolunažívaniu založenému na spravodlivosti, na pravde a na vytváraní autentickej kultúry bratského stretnutia. Kiež môžeme prebývať v harmónii a bratstve, tak ako chce Pán! Prosme, aby sme boli tvorcami pokoja; aby sme tam, kde je nenávisť a zášť, mohli vnášať lásku a milosrdenstvo (porov. Modlitba pripisovaná sv. Františkovi z Assisi).

A všetky tieto úmysly, vypočuté svedectvá, to, čo každý z vás spoznáva vo svojom srdci, príbehy desiatok rokov bolesti a utrpenia, túžim to položiť pred Ukrižovaného, pred Čierneho Krista z Bojayá:

Ó čierny Kriste z Bojayá, ktorý nám pripomínaš svoje utrpenie a smrť; spolu s tvojimi ramenami a tvojimi nohami ti vytrhli aj tvojich synov, ktorí hľadali útočisko v tebe.
Ó čierny Kriste z Bojayá, ktorý na nás hľadíš s nehou a s pokojnou tvárou; aj tvoje srdce bije, aby nás prijalo do tvojej lásky.
Ó čierny Kriste z Bojayá, daj, aby sme sa usilovali obnoviť tvoje telo. Nech sme tvojimi nohami, aby sme šli v ústrety núdznemu bratovi; tvojimi ramenami, aby sme objali toho, kto stratil vlastnú dôstojnosť; tvojimi rukami, aby sme žehnali a utešovali toho, kto plače v samote. Daj, nech sme svedkami tvojej lásky a tvojho nekonečného milosrdenstva. Amen.

Prosili sme Ježiša, Krista, Krista zmrzačeného. Prv než vám dám požehnanie, pozývam vás poprosiť našu Matku, ktorá mala srdce prebodnuté bolesťou: „Zdravas, Mária...“

-----------------------------------------------------------------

Liturgie národného zmierenia skončila modlitbou sv. Františka z Assisi: Pane, urob zo mňa nástroj svojho pokoja. Pápež František sa v piatok večer vrátil späť do Bogoty.

Zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu

Poznámka: Aktualizácia: Sobota 9. septembra 2017



( TK KBS, RV mk, jb, ľm, ej, zk; ml ) 20170909003   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 367 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola


(c) TK KBS 2003 - 2017