TK KBS

Dnes je streda 21. 08. 2019   Meniny má Jana       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | Mobile | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  august  >>
poutstštpisone
   1234
567891011
12131415161718
19202122232425
262728293031 

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Bývalý apoštolský nuncius Giordana: Treba sa snažiť udržať Cirkev jednotnú
P:3, 07. 07. 2017 11:45, DOM



Bratislava 4. júla (TK KBS) Bývalý apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Mario Giordana krátko pred svojím odchodom z úradu poskytol rozhovor katolíckym médiám. Preklad rozhovoru prinášame našim čitateľom v plnom znení.

- Excelencia, pred deviatimi rokmi, keď ste začínali službu apoštolského nuncia na Slovensku, aké boli vaše prvé myšlienky, očakávania, plány?

Po mojej službe na Haiti ma Svätý Otec menoval za apoštolského nuncia na Slovensku. Prišiel som teda z iného kontinentu. Pravdupovediac, Slovensko som veľmi nepoznal. Vedel som, že existuje, vedel som, že je samostatné, pretože som v minulosti pracoval na nunciatúre vo Viedni. Ale to boli ešte časy komunizmu. Mal som už vtedy túžbu navštíviť Bratislavu, ale nedalo sa. Po skončení služby na Haiti som bol rád, že sa vraciam do Európy, idem do slovanskej krajiny, s akou som sa ešte nestretol. Totiž, dovtedy som bol vždy - s výnimkou Indonézie - v krajinách s mentalitou prevažne latinských koreňov. Teda, bolo to pre mňa veľmi zaujímavé, môcť prísť do tejto krajiny, v ktorej som sa po prvý raz stretol s gréckokatolíckou cirkvou. Myšlienok na úvod je mnoho: čo tu nájdem, aké to bude, akí sú biskupi, akí sú obyvatelia, teda normálne myšlienky, ktoré človeku napadnú, keď sa stretáva s novou krajinou a novou kultúrou.

- Máte taliansky pôvod. Ako ste vnímali slovanský svet, naše zvyky, našu mentalitu, zaiste odlišnú v rozličných aspektoch? Napríklad, čo vás prekvapilo, čo sa vám páčilo, čo možno menej?

Prísť do nejakej krajiny, to je vždy určité prekvapenie. Slovanský svet bol pre mňa prekvapivý. Nepoznal som zvyky, nepoznal som mentalitu - a predovšetkým jazyk. Niečo som však vedel. Prichádzajúc z Haiti, bolo som si istý, že tu bezpochyby nájdem lepšie životné okolnosti. Iste, človeka všeličo prekvapí - ale aj v pozitívnom zmysle. A tak aj bolo. Teda, môžem povedať, že stretnutie so Slovenskom ako slovanskou krajinou bolo pre mňa pozitívne. Aj čo sa týka rôznych zvykov. Pochádzam zo severného Talianska, z Piemontu. Našiel som tu mnohé podobné veci. Počnúc od stravy, spôsobov, otvorenosti ľudí, srdečnosti. Nebolo to teda negatívne stretnutie, nebolo to nič ťažké, zvykol som si celkom ľahko. Samozrejme, v novej krajine sú vždy nejaké nové veci, ktoré treba objaviť; bolo to však pozitívne.

- V čom bola vaša služba na Slovensku odlišná od tých predchádzajúcich?

Za 41 rokov služby pre Svätú stolicu som bol v mnohých krajinách, a každá má svoje osobitosti. Keďže som prišiel z Haiti, samozrejme, rozdiely boli veľké. Haiti má stredoamerickú mentalitu, v istom zmysle africkú, vzhľadom na obyvateľstvo, a je to tiež krajina, ktorú postihli mnohé utrpenia, mnohé ťažkosti. Tu som našiel rozvinutú krajinu, ktorá ďalej rozvíjala svoju nezávislosť. Našiel som tu veľmi otvorenú mentalitu, predovšetkým čo sa týka cirkvi: našiel som tu veľmi živú cirkev. Tak latinskú, ako aj gréckokatolícku. Môžem povedať, že na začiatku ma zaujímalo spoznať práve gréckokatolícku cirkev - v čom mi pomohli biskupi, ktorí ma mnohokrát pozvali sláviť, zúčastniť sa slávení Svätej liturgie. Našiel som tu živú cirkev, tak latinskú ako aj gréckokatolícku, s pevnou vierou u ľudí.

- Keď premýšľate o našej krajine, ktoré miesta, osoby, udalosti vám zostanú najviac v pamäti? Kam by sa vám páčilo vrátiť?

Na túto otázku je trochu ťažké odpovedať; stačilo by povedať, že by sa mi páčilo vrátiť na všetky miesta, ktoré som navštívil. Avšak to, čo na mňa urobilo najväčší dojem, keď hovoríme o Cirkvi, boli - okrem slávení v katedrálach a farnostiach - slávnosti v rozličných mariánskych sanktuáriách, na pútnych miestach po celej krajine, s veľkou účasťou veriacich. A to sa ma dotklo: neboli tam len starší, ale aj mnohí mladí. Veľký dojem na mňa urobila účasť celých rodín aj s deťmi. Toto je veľmi dobrá kresťanská výchova. Pretože ju robia samotní rodičia, odovzdávajú ju malým deťom. A to si tie deti zapamätajú. Aj keď možno v budúcnosti nebudú tak často chodiť do kostola, aj keď ich možno rozptýlia mnohé veci, to, čo prežili so svojimi rodičmi, to nikdy nezabudnú. Teda, je to veľmi pozitívne pastoračné pôsobenie. Toto je jedna z vecí, ktoré na mňa urobili dojem v oblasti Cirkvi. Čo sa týka civilnej oblasti, našiel som tu všade poriadok a pokoj. Teda, usporiadaná krajina, ktorá má vôľu rásť, nielen materiálne, ale aj rozvíjajúc vlastné dejiny a kultúru. Cítiť túžbu po raste, túžbu po napredovaní, vôľu napredovať. Tak v Cirkvi ako aj v občianskej spoločnosti.

- Ako našu krajinu vidia vo Vatikáne: sme veľmi malí - poznajú nás? A ako nás vidí pápež František, ale aj emeritný pápež Benedikt?

Keď som prišiel z Haiti, ešte bol pápež Benedikt XVI. Podľa našich tradícií, skôr, než nuncius ide do novej krajiny, ide pozdraviť Svätého Otca. Keď ma videl, zdvihol ruky a hovorí: “No, konečne idete do trochu bližšej krajiny!” Potom dodal: “Je to pekná krajina, ktorú poznám.” (Ako kardinál navštívil Slovensko) “Sú tam dobrí biskupi a som si istý, že sa tam budete cítiť dobre.” To bola prvá vec, ktorú mi povedal pápež Benedikt. Ďalšia skutočnosť, ktorú by som rád zdôraznil: celkovo, Svätá stolica vždy oceňovala aj správanie vlády, autorít, ktoré počas týchto rokov, po podpise základnej zmluvy, vždy rešpektovali jej obsah. Teda, nezasahovali do vnútorných záležitostí Cirkvi, rešpektovali rozhodnutia Svätej stolice, a predovšetkým rozhodnutia Svätého Otca. A bolo to jednohlasné ocenenie zo strany rozličných autorít Svätej Stolice. Teraz, ako viete, sa pripravuje ďalšia zmluva, ktorá sa týka uznávania akademických titulov. Pripravujú sa teda všetky dokumenty, pre katolícku univerzitu a pre fakulty, a Svätá stolica je veľmi spokojná s týmto krokom - so vzájomných uznaním akademických titulov. Ďalšia zmluva sa týka financovania Cirkvi. Sú to témy, ktoré je potrebné študovať - a je tu nádej na pozitívny a uspokojivý výsledok pre všetkých. To dokazuje, že je tu vôľa dokončiť to, čo je v obsahu základnej zmluvy - vždy s rešpektom voči vlastnej identite, vlastnej nezávislosti, tak zo strany štátu ako aj zo strany Svätej stolice, vrátane katolíckej cirkvi na Slovensku. Totiž, Svätá stolica pri týchto veciach k ničomu nenúti, nezaväzuje, čaká na to, kým sa vytvoria priaznivé podmienky, aby sa mohlo pristúpiť k uskutočneniu aj týchto ďalších, čiastkových zmlúv, na ktoré sa ešte čaká. Postoj Svätej stolice je nič nevnucovať. Je potrebné brať do úvahy situáciu danej krajiny, a predovšetkým mienku miestnej cirkvi - pretože ona prežíva danú skutočnosť.

- Ako hodnotíte tých deväť rokov: ktoré boli tie radostnejšie okamihy, ktoré, naopak, tie ťažšie?

Na prvom mieste, musím povedať, že tých deväť rokov prešlo veľmi rýchlo. Zdá sa mi, že len včera som odišiel z Haiti: práve v tomto čase som sem prišiel. Prešli veľmi rýchlo. Ale môžem povedať, že to boli pozitívne roky. Predovšetkým preto, že som tu stretol živú cirkev. Tak ako mi predpovedal pápež Benedikt - stretol a zažil som ju tu konkrétne - v diecézach, pri práci biskupskej konferencie a mnohých ďalších veciach. Toto bol prvý pozitívny aspekt. A keď rozprávam o cirkvi, má na mysli tak latinskú, ako aj gréckokatolícku. Myslím, že toto je podstatné - v krajine, kde je živá cirkev, kde sa cirkev snaží ohlasovať evanjelium, snaží sa kráčať vpred, sprevádzajúc ľudí na ich ceste ku spáse. Potom, ťažkosti sú všade. To, že cirkev je živá, neznamená, že je bez problémov. V ťažkostiach sa však vždy snažím vidieť ich pozitívnu stránku. Treba ich prekonávať, predovšetkým v oblasti Cirkvi. Vidím pozitívnu stránku, pretože ťažkosti sú pre mňa vždy prvkom rastu. Nie sú prvkami, ktoré by mali viesť k malomyseľnosti. Iste, keď ich človek prežíva, nejaká tá skľúčenosť príde.

Ale potom, viera nám vraví, že práve kvôli ťažkostiam, práve kvôli práci, ktorú musíme vynaložiť na ich prekonanie, je ovocie lepšie. Pretože utrpenie prináša i dobro. Iste, je potrebné ho prekonať, vyriešiť - no zároveň treba pamätať na to, že je tu Božia milosť, ktorá nám pomáha kráčať vpred. A utrpenie sa môže stať podnetom na lepšie konanie. Podnetom na spytovanie svedomia, na kráčanie a objavovanie toho, čo ešte môžeme urobiť pre lepšie ohlasovanie evanjelia, čo možno lepšie urobiť, aby sme ľudí privádzali ku spáse. V tomto zmysle sa teda ťažké okamihy stávajú prekonateľnými s Božou milosťou, pretože v niektorých prípadoch sú ľudské sily príliš slabé: avšak s Božou milosťou sa stávajú prekonateľné, a pomáhajú aj objaviť nové veci, aby sme kráčali vpred s väčšou dôverou. Práve to som si v priebehu rokov uvedomil.

Musím povedať, že veľmi ťažké veci, čo sa týka počtu, neboli. Keď pozeráme na vývin počas týchto piatich rokov, Cirkev to nezastavilo. Nezablokovalo to jej aktivity. Aj to je Božia milosť. Videl som biskupov, sprevádzaných horlivými kňazmi, rehoľníkmi a laikmi, aj napriek utrpeniu, pokračovali vo svojej pastierskej službe. V službe ohlasovania evanjelia. V službe byť na blízku ľuďom, pokračovať na ceste vpred pre napĺňanie misie, ktorá im bola zverená: ohlasovať evanjelium a spásu všetkým.

- Mohli by ste, prosím, dotknúť prípadu pána arcibiskupa Bezáka? V tejto súvislosti by ste nám mohli povedať niečo ohľadom procesu menovania a prípadného odvolávania biskupov zo strany Svätej stolice?

Pokladám za užitočné predstaviť v skratke postup, ktorý sa v Cirkvi sleduje, keď ide o menovanie, vzdanie sa úradu, demisiu alebo odvolanie biskupa z pastoračného riadenia diecézy. V Katolíckej cirkvi, keď je menovaný biskup, menuje ho pápež. Iste, sú tu informačné procesy, zhromažďovanie informácií - ale vyberá pápež - a to je akt viery, ktorý musíme aj my urobiť. Keď pápež vyberá kňaza, aby sa stal biskupom, musíme urobiť akt viery, pretože v tom okamihu má pápež špeciálnu milosť - pre výber pastiera, ktorý bude riadiť cirkev. Pápež teda menuje biskupov. On ich vymenuje a potom, prostredníctvom biskupskej vysviacky, biskup vstupuje do kolégia apoštolov. Na to, aby biskup mohol vstúpiť do činnosti pastiera, je potrebné, aby mu pápež dal mandát na riadenie určenej diecézy. Teda, pápež menuje, a pápež dáva mandát, aby biskup mohol vykonávať pastiersku službu ako pastier. Potom záleží od biskupa, vyvoleného a povereného pápežom, aby dobre konal svoju činnosť. Následne, ak by pápež videl, že biskup sa nespráva dobre - aj to sa môže stať v Cirkvi, ak ide o prípady, ktoré kánonické právo definuje ako delikty, pápež môže odňať aj biskupstvo. A keď sa to stane, diecéza, v ktorej biskup vykonával svoju službu, sa stane vakantnou, uprázdnenou. Kódex kánonického práva to hovorí jasne: “Biskupská stolica sa vakantnou stáva smrťou diecézneho biskupa, zrieknutím sa, ktoré prijal Rímsky veľkňaz, preložením a odňatím, ktoré bolo biskupovi oznámené.” (CIC kán. 416). Sú teda prípady, keď biskup môže byť odvolaný: vždy však jedine pápežom; vždy je to pápež, kto menuje a vždy len pápež, kto odvoláva. A nik iný.

Môže sa ale stať aj to, že biskup nedokáže dobre viesť diecézu - napríklad na pastoračnej alebo administratívnej rovine alebo v inej oblasti - kvôli nejakej ťažkosti, kvôli nejakému problému. A vtedy ho pápež po pozornom preskúmaní situácie môže požiadať, aby sa vzdal vedenia tej diecézy. Aby vrátil do jeho rúk mandát, ktorý od neho dostal pre túto partikulárnu cirkev. V takýchto prípadoch biskup zostáva biskupom. Biskupské svätenie mu zostáva - pretože niet vážnych dôvodov na to, aby mu bolo odňaté. Avšak, čo sa týka riadenia diecézy, po modlitbe a pozornom preskúmaní situácie, pre dobro duší, môže ho pápež požiadať, aby vrátil mandát, ktorý mu zveril. Sú to situácie, ktoré môžu nastať. Ale odobrať mandát na riadenie diecézy neznamená odobrať biskupstvo, ak nejde o vážne delikty. Biskup zostáva stále biskupom. Je stále súčasťou kolégia apoštolov. A je povolaný žiť s ostatnými biskupmi v bratstve, aj keď práve nemá k dispozícii na vedenie konkrétnu partikulárnu cirkev - avšak v Cirkvi je množstvo služieb, ktoré možno vykonávať.

V masmédiách sa však vo vzťahu k prípadu Mons. Bezáka objavili rôzne úsudky, nie vždy správne, pretože sa nebral do úvahy postup, ktorý používa Svätá stolica, tak pre odňatie biskupstva niektorému biskupovi, ako aj pre odňatie mandátu na riadenie konkrétnej cirkvi. Avšak procedúra je vždy táto: je to vždy pápež, kto menuje a kto odníma biskupstvo vo vážnych prípadoch - alebo odníma mandát na riadenie diecézy, ak na to existujú konkrétne dôvody, ktoré preskúmal - a pokladá za vhodné pre dobro tejto miestnej cirkvi, aby biskup ďalej nepokračoval vo svojej službe, vo svojom mandáte. Teda všetky ostatné interpretácie - napríklad, že apoštolská nunciatúra odníma biskupovi biskupstvo, že mu odníma mandát - sú úplne falošné. To môže urobiť len a len pápež. Nunciatúra je zastupiteľstvo Svätej stolice, ktoré poslúcha pápežov mandát, rozhodnutia Svätej stolice, a dosť. Rozhodnutie vychádza vždy od Svätého Otca.

Čo sa týka prípadu J. Ex. Mons. Bezáka, chcel by som sa len dotknúť - v tomto kontexte - úryvku z vyhlásenia Svätej stolice, ktoré bolo publikované v roku 2015, a v ktorom sa píše: Svätá stolica informuje, že tieto postupy - používané pre odvolanie alebo suspendovanie mandátu - platia v celej katolíckej Cirkvi. Tieto postupy pre odňatie biskupskej stolice, oznámené biskupovi, na základe kán. 416, si nevyžadujú pápežský dekrét. Prax predpokladá, že rozhodnutie pápeža - je to teda pápež, kto rozhoduje - je zainteresovanému komunikované prostredníctvom apoštolskej nunciatúry, a potom zverejnené v Osservatore Romano. Toto sa hovorí vo vyhlásení Svätej stolice.

A toto je prax v celej Katolíckej cirkvi. Teda, nerozhoduje nunciatúra, ani iná ustanovizeň či osoba. Rozhoduje pápež, a dáva vedieť zainteresovanému rozhodnutie, a to je potom publikované oficiálne v Osservatore Romano.

Nuž ale, pri všetkých týchto veciach treba vidieť to, čo sa deje, s duchom viery. A nikdy sa netreba prestať modliť. Totiž, mnoho ráz ľudské sily akoby nestačili. Zdajú sa bezmocné. Avšak Božia milosť všetko dokáže. To je sila nás, kresťanov, ako veriacich. Kde my nedôjdeme, Božia milosť dôjsť dokáže. A Boh túto milosť dáva, ak si ju žiadame. Teda, to je sila modlitby. Iste, chce to aj naše úsilie, avšak predovšetkým to chce silu modlitby, pretože milosť Božia pomáha tam, kde my ľudsky nestačíme. Teda toto som chcel zdôrazniť, vysvetliť, aká je prax Svätej stolice. A aký je postup v takýchto prípadoch, ktoré sú niekedy zložité, aj bolestné. Pri týchto veciach môže byť každé slovo naviac škodlivé. Ticho a modlitba sú najsilnejšími prostriedkami, aby bolo možné napokon nájsť nejaké riešenie, pretože ak my veríme, Boh nám pomáha dôjsť k riešeniu.

- Často sa však stretávame s poukazom na to, že neboli komunikované dôvody, pre ktoré došlo k odvolaniu. Prečo?

Ak máme vstúpiť do špecifického prípadu, čo sa týka Mons. Bezáka, viete, že skôr, než mu bol odobratý mandát na vedenie Trnavskej arcidiecézy, prebehla apoštolská vizitácia. Svätá stolica poslala biskupa, aby preskúmal situáciu, overil pravdivosť informácií, ktoré veriaci posielali Svätej stolici. Apoštolský vizitátor vykonal, čo bolo jeho úlohou a informoval priamo pápeža, bez akéhokoľvek prostredníka. Apoštolská nunciatúra prijala Apoštolského vizitátora - bol to biskup z Litoměříc, spolu s Mons. Bezákom ho odprevadila do Trnavy - on tam urobil potrebné skúmania - ale referoval priamo pápežovi.

Pápež sám potom číta, skúma a rozhoduje. Čo sa týka dôvodov pre každé pápežovo rozhodnutie, možno povedať, že existujú evidentné dôvody, ktorých obsahom je nejaký delikt, ktorý popisuje aj kánonické právo. Ale čo sa týka žiadosti pápeža, aby biskup vrátil mandát na riadenie diecézy, tieto motívy môžu byť rozličnej povahy: pastoračné dôvody, administratívne, jednoducho rozličné dôvody týkajúce sa problémov riadenia určitej diecézy. Svätá Stolica ich niekedy zverejní, inokedy nezverejní, aj kvôli rešpektu voči dotknutej osobe. To záleží od Svätej stolice.

Samozrejme, ten, koho sa to týka, má vždy právo pýtať sa autorít Svätej stolice, aby mu veci lepšie vysvetlili, aby spolu hovorili, pozreli sa na to, čo sa stalo, atď. To už záleží od daného človeka. Svätá stolica dvere nikdy nezatvára.

- Slovenská cirkev - je dnes v niečom odlišná od tej, ktorú ste tu našli pred deviatimi rokmi? Vnímali ste nejaký rozvoj?

Bol tu pozitívny vývoj. Ako som už vravel, ani utrpenia nezastavili aktivity Cirkvi. Pomohli jej napredovať s väčšou dôverou. Niekedy Pán dopúšťa v našich životoch aj negatívne okamihy - práve preto, aby sme sa prebudili. Aby sme si urobili spytovanie svedomia, aby sme sa mohli ešte viac ponoriť do pastoračnej práce. Teda, videl som rast. Nielen vďaka dobrej vôli, ale aj pevnému spoločenstvu medzi biskupmi, kňazmi a veriacimi, predovšetkým s pomocou Božej milosti.

- Svojmu nástupcovi Mons. Ottonellovi dáte nejakú radu?

Mons. Ottonello má mnoho skúseností: veľa rokov strávil v službe Cirkvi v diplomacii. Som si istý, že bude mať dosť skúseností aj na to, aby mohol dobre konať svoje poslanie tu na Slovensku. Ak sa ma spýta, chcel by som odporučiť: pokračujte, napredujte, a berte do úvahy najmä jednu skutočnosť, ktorá sa týka cirkvi tu na Slovensku. Treba sa snažiť udržať cirkev jednotnú. Snažiť sa žiť spolu s pastiermi a s biskupmi spoločenstvo, ktoré tu existuje a ktoré je silou slovenskej cirkvi. Spoločenstvo a jednota, ktorá sa ukázala tak v radostných ako aj v bolestných veciach. Toto je hodnota, ktorú treba chrániť a podporovať - Božou milosťou a našou dobrou vôľou. To je rada, ktorú mu eventuálne môžem dať, pretože je tu pekná cirkev, ktorú treba podporovať najmä v spoločenstve a v jednote medzi pastiermi a medzi pastiermi a Pápežom, rímskym biskupom. Som si istý, že Mons. Ottonello túto misiu dokáže dobre vykonávať.

- Teraz, keď sa vrátite do Talianska, ako bude pokračovať váš život? Budete ešte nejakým spôsobom pracovať pre Svätú stolicu?

Áno, vraciam sa do Talianska, vraciam sa do Ríma. A pre nás, nunciov, ktorí končíme svoje poslanie v rozličných krajinách, je taká tendencia - najmä pre tých, ktorí žijú v Ríme - že nás ešte žiadajú, aby sme boli k dispozícii ako spolupracovníci - pre niektoré situácie, niektoré problémy, predovšetkým tie, ktoré sa týkajú krajín, v ktorých sme pôsobili. Teda, môže tu pokračovať spolupráca so Štátnym sekretariátom, v tomto zmysle, keď nás oslovia, aby sme dali k dispozícii našu skúsenosť vzhľadom na nejaký problém, ktorý sa týka života Cirkvi, najmä v krajinách, v ktorých sme pôsobili, a teda zbližšia poznáme rozličné situácie.

- Excelencia, na záver, čo by ste odkázali našej krajine, našim čitateľom?

Krátky odkaz: rád by som sa vrátil k prianiu, ktoré som vyslovil, keď som začínal svoje pôsobenie apoštolského nuncia na Slovensku pred deviatimi rokmi. Je to teda prianie, aby táto cirkev, spolu s novým nunciom, ktorý príde, kráčala vpred v spoločenstve, v bratskej jednote, a tak všetkých viedla k spáse, ktorú nám získal Kristus vyliatím svojej krvi na kríži. Táto skutočnosť, že Kristus nás vykúpil, musí byť neustále živá v našom duchu, v našej duši - pretože práve to dáva zmysel a význam našej existencii. Musíme spoločne kráčať, aby sme v našom živote uskutočňovali túto spásu, ktorú nám zaslúžil Kristus na kríži, aby sme ju prenášali do našich životov, a tak dosiahli spásu. Toto je prianie, ktoré by som rád vyslovil: aby biskupi, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, spojení v jedno, kráčali k uskutočneniu spásy.

Pripravil: Martin Kramara



( TK KBS, mk; ml ) 20170707021   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 3221 x

[naspäť]





TV Lux [audio] | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola

Mobilná verzia webu


(c) TK KBS 2003 - 2019