TK KBS

Dnes je sobota 22. 07. 2017   Meniny má Magdaléna       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | iPhone | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  Top témy
Všetky
100. výročie fatimských zjavení
Titus Zeman [rss]

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Predseda KBS: Dôraz na etiku v politike porastie, ak budeme chrániť jej zdroje
P:3, 17. 03. 2017 15:00, DOM



Bratislava 16. marca (TK KBS) Predseda KBS Mons. Stanislav Zvolenský dnes vystúpil na sympóziu s názvom Etika a politika II v Historickej budove Národnej rady SR v Bratislave. Pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení jeho príhovor.

-

Vážené dámy, vážení páni, prajem všetkým príjemné popoludnie.

Vážim si, že môžem vystúpiť na tomto dôležitom podujatí, a preto chcem najskôr poďakovať za pozvanie toto sympózium, ktoré má za cieľ ponúknuť reflexiu o vzťahu politiky a etiky.

Je zrejmé, že etika a politika nevyhnutne súvisia. Že etické správanie v politike je prejavom veľkej osobnej kultúry a duchovnej sily. A že neetické správanie sa - je žiaľ každodenne prítomné v živote spoločnosti a má svoje dôsledky prirodzene aj v politickom živote. Mnohé problémy, ktoré sú prítomné v našej spoločnosti, povieme v posledných desaťročiach, lebo to sú naše roky, v ktorých žijeme, nás nútia zamýšľať sa nad témou vzťahu etiky a politiky s ešte väčšou intenzitou. Dôsledky nedostatku etiky v politike sú zjavné. Napríklad v rozšírenej korupcii, vo veľkej ťažkosti dosiahnuť spravodlivosť, či v zneužívaní verejnej moci. V našej spoločnosti - ako je všeobecne známe - sa široko diskutuje napríklad o probléme neetického použitia inštitútu amnestie. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že za nedôveryhodnosť politiky v očiach občanov je zodpovedná práve tá skutočnosť zneužívania právnych inštitútov; nerešpektovanie dohôd a požiadaviek voličov, neprimeraný, niekedy až vulgárny spôsob vyjadrovania sa verejných činiteľov či používanie výsmechu ako politického nástroja na ponižovanie svojich oponentov.

Ak je to takto, potom sa oprávnene pýtame, kde hľadať pramene etiky pre politiku? V princípe platí, že ak chceme, aby boli politické rozhodnutia viac preniknuté etikou, jednoducho potrebujeme viac politikov, ktorí majú vo svojom živote pevné morálne postoje. Je dôležité si uvedomiť, že naše hodnotové zázemie je zásadne ovplyvňované kultúrou, ktorá sa v spoločnosti neustále vyvíja. Kultúra je vždy priestorom stelesnenia hodnôt. Ak teda máme pocit, že v politike je málo etiky, pýtajme sa, aký je náš osobný vklad do spoločenského života a či sú naše každodenné postoje v rozličných oblastiach hodné nasledovania alebo nie. Platí, že kultúra ovplyvňuje nás, ale my sme zároveň tvorcami kultúry v našej súčasnosti.

Žijeme v sekulárnom pluralitnom svete, kde viera v hodnoty nie je samozrejmá. Ba dokonca sa javí, že európska civilizácia má v dôsledku sekularizačného procesu, čo je umocnené globalizáciou, spájajúcich prvkov stále menej. Hodnoty sa nedajú vnútiť, ale potrebujeme v ne veriť. Táto viera by sa mohla opierať o stáročnú skúsenosť našich predkov, ale aj o naše individuálne poznanie. Všetci sme totiž ohnivkom v reťazi preberania a odovzdávania základných civilizačných prvkov - a tými sú aj hodnoty.

Diskusia o vzťahu etiky a politiky nemôže obísť aktuálne slovenské, ale aj zahraničnopolitické témy. Vo všeobecnosti vidíme dva trendy. Spoločenské elity nedokážu racionálne vysvetliť nástup myslenia, ktoré v porovnaní s doterajšou politikou pôsobí excentricky. Ako je to možné, že sú tu tieto javy? Na druhej strane vidíme masy ľudí, ktoré odmietajú načúvať argumentom a predstavám svojich politických vodcov. Zdá sa, že napriek rizikám by sme nemali aktuálnu situáciu dramatizovať, lebo ona nie je nová. Dovolím si ponúknuť jedno porovnanie s 19. storočím, ktoré bolo obdobím industrializácie a veľkého technického pokroku a jeho veľkou témou bola sociálna otázka. Na mnohé prejavy kapitalizmu, ktorý fakticky vytváral masy chudobných, prišla odpoveď v podobe marxizmu. Jeden extrém si vypýtal druhý. Trvalo desiatky rokov, fakticky až do polovice dvadsiateho storočia, kedy sa situácia istým spôsobom vybalansovala do podoby sociálno trhového hospodárstva.

Zdá sa mi, že sme v podobnej situácii. Súčasná politika je silne poznačená reakciou na globalizáciu. Ide neraz o podvedomé správanie. V jednotlivých krajinách v závislosti od historického vývoja môže táto obava nadobúdať aj ďalšie odtiene. Globalizácia sama o sebe nie je ani dobrá, ani zlá. Mohli by sme sa však pripojiť k pápežovi Františkovi, ktorý nie náhodou hovorí o narastajúcej mase chudobných. Hovorí o mnohých sociálnych skupinách, ktoré majú silný pocit, že s nimi aktuálny spoločenský systém jednoducho nepočíta. Toto sú reálne dôsledky globalizácie: stále viac roztvorené nožnice medzi bohatými a chudobnými, pocit odcudzenia, bezmocnosti. Ak k tomu prirátame rastúci individualizmus v konzumnej spoločnosti, ktorý spôsobuje masívnu desocializáciu, nemali by sme byť súčasným vývojom až takí prekvapení.

V prípade západnej civilizácie je globalizácia sprevádzaná pokračujúcim procesom sekularizácie, ktorý sa fakticky všade usiluje vytlačiť náboženské argumenty z verejnej diskusie alebo ich aspoň štylizuje do podoby, že sú bezvýznamné. V európskych dejinách po období osvietenstva môžeme zaznamenať na jednej strane deštrukciu náboženskeho základu sociálneho systému a na druhej strane vidíme úsilie nahradiť ju inou. Táto snaha sa však ukazuje dlhodobo neúspešná. Môžeme konštatovať, že ovocím sekularizmu je najmä kritika náboženskej identity, hoci neraz oprávnená; sekularizmus však nevytvoril žiaden systém dlhodobo a všeobecne uznávaných pozitívnych hodnôt.

V tomto príspevku však nechcem zostať pri opise situácie, preto by som rád upozornil na jednu myšlienku vynikajúceho nemeckého právnika a sudcu Ernsta Wolfganga Böckenfördeho, ktorý vo svojej výnimočnej eseji „Die Enstehung des Staates als Vorgang de Säkularisation“ vyslovil tézu, že „demokracia žije z plodov, ktoré sama nedokáže vyprodukovať.“ Moderný, a teda sekulárny štát, je emancipovaný nielen od náboženstva, ale aj od akéhokoľvek myšlienkového a filozofického smeru, ako to napokon deklaruje Ústava Slovenskej republiky v čl. 1: „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“ Hodnotová neutralita štátu je však v skutočnosti ťažko predstaviteľná, lebo aj sekulárny postoj je hodnotovou pozíciou.

Fungujúca demokracia potrebuje spoločenstvá, v ktorých sa odovzdávajú predovšetkým v neformálnej atmosfére zásadné spoločenské mravné postoje. Ktoré sú to tie spoločenstvá? V mojej optike, samozrejme, že na prvom mieste uvediem rodinu. Ale môžeme sem zaradiť aj neformálne komunity v mestách či na vidieku, patria sem aj cirkvi a náboženské spoločnosti. Rodina je práve tou sociálnou jednotkou, ktorá síce prechádza veľkými zmenami a je výrazne poznačená transformáciou spoločnosti, ale zároveň zostáva východiskom. Súčasná rodina môže byť poškodená politikou štátu, ktorý si niekedy vynucuje úlohu vychovávateľa a chce rozhodovať o tom, čo je dobré alebo zlé. Aktuálne verejné politiky zase reflektujú rastúci individualizmus. Dôsledkom takéhoto prístupu je skutočnosť, že štáty sa vzdávajú rodinnej politiky alebo ju spájajú s témami, ktoré rodinu vlastne deformujú. Dalo by sa v tomto súvise hovoriť aj o tzv. rodovej ideológii, ktorú pápež František dokonca porovnal s jadrovou hrozbou. Medzinárodné organizácie nemôžu odporúčať jednotlivým štátom, aby obmedzovali právo rodičov na výchovu svojich detí v súlade so svojim svetonázorom; nesmú obmedzovať náboženskú slobodu, ani uplatňovanie výhrady vo svedomí. Treba s bolesťou priznať, že v súčasnosti sme stále častejšie svedkami, že sa na medzinárodných fórach vytvára nátlak, aby krajiny v etických otázkach implementovali v svojom právnom poriadku normy, ktoré sú v rozpore s ich kultúrnymi a náboženskými tradíciami.

Etika v politike sa však netýka len budovania právneho štátu, dosahovania spravodlivosti, obmedzovania korupcie, ale aj postoja k ochrane života od počatia po prirodzenú smrť, či ku ochrane manželstva ako zväzku jedného muža a jednej ženy. Medzi etikou života a sociálnou etikou je úzky súvis. Svätý Ján Pavol II. to vyjadril v encyklike Evangelium vitae takto: „nemôže mať solídny základ spoločnosť, ktorá – hoci hovorí o hodnotách ako dôstojnosť osoby, spravodlivosť a pokoj – sama sebe radikálne protirečí, keď prijíma alebo toleruje najrozličnejšie formy ponižovania a narušovania ľudského života, najmä života slabých a vysunutých na okraj spoločnosti (EV 93).“ Podľa pápeža Benedikta XVI., „ak sa stratí osobná a sociálna vnímavosť na prijímanie nového života, ochabujú aj iné formy prijímania druhých, osožné v sociálnom živote.“ A tak by sme vlastne mohli napríklad ako dôsledok povedať - ak sme neboli ochotní a pripravení prijať do rodiny vlastné dieťa, o čo potom skôr odmietneme cudzincov.

Ak sa nám zdá, že v politike je málo etiky, tak potom naša úvaha, čo s touto situáciou, by sa nemala obmedziť na hľadanie správnych legislatívnych mechanizmov, ale na podporu tých sociálnych jednotiek, kde sa človek učí byť dobrý, spravodlivý, čestný a slušný. Ktoré sú to tie sociálne jednotky? Znova, dovoľte my, ja by som sa vo svojom pohľade vrátil k rodine. Potrebujeme veľký návrat k rodinnej politike. Európa nepotrebuje ideológiu, ktorá deformuje predstavu o ľudskej prirodzenosti, ale predovšetkým fungujúce úplné rodiny, v ktorých vyrastú dobre vychovaní ľudia.

Dôležitým pilierom demokratického štátu je občianska spoločnosť. Je v záujme nás všetkých, aby na Slovensku pôsobila silná občianska spoločnosť. Tento pilier moderného štátu je bytostne závislý od malých komunít, kde sa spája ľudská tvorivosť s otvorenosťou. V tomto prostredí ešte viac potom vyniknú prirodzené autority. Štát má dostatok možností, aby tento priestor podporoval. Podpora občianskej spoločnosti na prvom mieste znamená priznať spoločenskú vážnosť, napríklad miestnym aktivistom, učiteľom, starostom, aj kňazom, ktorí majú neraz zásadný dosah na formovanie verejnej mienky v určitom prostredí.

Vážené dámy, vážení páni, pod vplyvom historického vývoja na starom kontinente sme v pokušení považovať mieru slobody za hlavné kritérium úspešnosti fungovania demokratickej spoločnosti. Postmoderná doba, ktorej sme súčasťou, je však presiaknutá relativistickým prístupom ku všetkému. Význam etických noriem ale nestojí na nejakej spoločenskej dohode, lebo väčšina sa, žiaľ, môže dohodnúť aj na spáchaní zločinov a neprávostí. Ich hodnota spočíva na ich spojení s pravdou. Opäť zacitujem emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý v encyklike Caritas in veritate napísal: „Bez pravdy, bez dôvery a lásky k pravde niet sociálneho svedomia a sociálnej zodpovednosti a sociálna činnosť je pohltená súkromnými záujmami a logikou moci s ničivými dôsledkami na spoločnosť (CV 5).“

Na záver si dovolím spôsobom primeraným náboženskému predstaviteľovi, aj s vďačnosťou, že môžem v optike náboženského predstaviteľa prihovoriť, pripomenúť, povzbudiť a konštatovať, že naša spoločnosť potrebuje viac lásky, ktorá je s pravdou úzko spojená. Tú lásku ešte viac vysvetlím. Láska v spojení s pravdou je autentickým prejavom ľudskosti. Je prvkom, ktorý má základný význam v ľudských vzťahoch, a to aj vo verejných. „Preto obhajovať pravdu, s pokorou a presvedčivo ju predkladať a životom o nej vydávať svedectvo, sú náročné a nenahraditeľné formy lásky (CV 1).“ Táto láska v pravde má svoj základ v Bohu, ktorý je pre kresťanov najvyšším dobrom. Táto láska nás vnútorne zaväzuje k zachovávaniu desiatich Božích prikázaní a k životu podľa evanjelia Ježiša Krista. Hľadanie súvisu medzi láskou a pravdou nám môže pomôcť porozumieť, že politika nie je len otázkou marketingu. Kto chce účinkovať vo verejnom živote, musí mať ľudí rád, mal by sa vedieť pokoriť a nepodriadiť všetko len budovaniu vlastného mediálneho obrazu.

Som presvedčený, že dôraz na etiku v politike bude rásť, ak budeme chrániť jej zdroje: keď budeme pomáhať rodine, budovať občiansku spoločnosť a budeme aj rešpektovať náboženské hodnoty vo verejnom priestore. Z týchto zdrojov totiž vyrastá úcta k pravde, úcta a láska k ľuďom a dosahovanie spravodlivosti. Tieto postoje nám dávajú nádej, že naša spoločnosť sa môže stávať ľudskejšou a slušnejšou.

Ďakujem vám za pozornosť.



( TK KBS, szv; ml, mk ) 20170317024   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 1751 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola


(c) TK KBS 2003 - 2017