Vatikán 16. marca (RV) Dávajme si pozor, aby sme nekráčali cestou, ktorá z hriechu vedie ku skazenosti. Tak znela hlavná myšlienka homílie pápeža Františka, ktorý dnes ráno slávil omšu v Dome sv. Marty. Svätý Otec sa nechal inšpirovať podobenstvom o boháčovi a chudobnom Lazárovi z dnešného Evanjelia podľa Lukáša (Lk 16,19-31). Veriacich povzbudil k tomu, aby sa neuzatvárali pred chudobnými a ľuďmi bez strechy nad hlavou, ktorých je v našich mestách nemálo.Ďalší podnet pre svoju úvahu našiel pápež František v Prvom žalme, pričom upozornil na tom, že „človek, ktorý vkladá svoju dôveru do človeka, sa spolieha na telo, teda na veci, ktoré môže riadiť on sám, [spolieha sa] na márnosť, na pýchu, na bohatstvo“ a odtiaľ pramení „vzdialenie sa od Pána“. Svätý Otec tiež poukázal na „plodnosť človeka, ktorý sa spolieha na Pána a sterilitu toho, ktorý sa spolieha na seba samého“, na moc a na bohatstvá. „Táto cesta je cesta nebezpečná, je to cesta šmykľavá, keď sa spolieham len na svoje srdce. Je to zradné a nebezpečné“.
„Keď človek žije vo svojom uzavretom prostredí,“ pokračoval ďalej vo svojej dnešnej homílii pápež František, „dýcha v atmosfére svojho imania, vlastného uspokojenia, márnosti, pocitu bezpečia a spolieha sa jedine na seba; stráca orientáciu, stráca kompas a nevie, kde sú limity“. Presne toto sa stalo boháčovi, o ktorom hovorí Lukášovo evanjelium, ktorý prechádzal svojim životom robiac hostiny a nestaral sa o chudobného, ktorý bol pri dverách jeho domu:
„On vedel, kto bol ten chudobný: vedel to. Lebo potom, keď sa rozpráva s otcom Abrahámom, hovorí: ,Pošli Lazára’: takže, vedel aj ako sa volá! Bol mu však ukradnutý. Bol to hriešnik? Áno. Avšak z hriechu vedie cesta späť: stačí poprosiť o odpustenie a Pán odpúšťa. Toto srdce ho priviedlo na cestu smrti a do takého bodu, z ktorého nevedie cesta späť: deje sa to vtedy, keď sa hriech mení na skorumpovanosť. A tak on nebol hriešnik, ale skazený človek. Lebo vedel o tých mnohých biedach, avšak on si žil šťastne a nič iné ho nezaujímalo.“
„Zlorečený človek, čo sa spolieha na seba samého, ktorý sa spolieha na svoje srdce,“ vysvetlil Svätý Otec odvolávajúc sa na slová knihy proroka Jeremiáša: „«Zo všetkého najklamnejšie je srdce a ťažko ho vyliečiť» (Jer 17,5). Keď si na tejto ceste neduhu, len ťažko sa uzdravíš.“ Pápež František sa následne obrátil na veriacich s otázkou:
„Čo cítime v srdci, keď kráčame po ulici a vidíme bezdomovca, keď vidíme opustené deti ako žobrú? - ,No, veď títo sú z toho etnika, čo kradne...’, a idem ďalej. Robím to tak? Bezdomovci, chudobní, opustení, aj tí dobre oblečení bezdomovci, lebo nemajú peniaze na zaplatenie bývania, lebo nemajú prácu... Čo cítim? Je to súčasť panorámy, tejto scenérie mesta? Tak ako sochy, autobusová zastávka či pošta, sú súčasťou mesta aj bezdomovci? Je toto normálne? Dávajte pozor. Buďme pozorní. Ak nám tieto veci v našom srdci znejú ako normálne – ,nuž, áno, život je taký... ja mám čo jesť, piť, ale aby som mal menej výčitiek svedomia, dám almužnu a idem ďalej’ – nie sme na správnej ceste.“
Svätý Otec ďalej odporúčal dávať pozor, či sa nenachádzame na tejto ceste, ktorá „vedie z hriechu do skazenosti“. Položil nasledovnú otázku: „Čo cítim pri televíznych správach o tom, ako niekde dopadla bomba na nemocnicu a zomrelo mnoho detí, chudobní ľudia?“ Krátko sa pomodlím a potom pokračujem vo svojom živote, akoby sa nič nestalo? „Vstúpi to vôbec do môjho srdca“, alebo „som ako ten boháč, ktorému dráma Lazára, s ktorým väčší súcit mali psi, nikdy nevstúpila do jeho srdca?“ Ak je tomu tak, znamená to, že som na „ceste od hriechu ku skazenosti,“ zakončil pápež František:
„Preto prosme Pána: ,Skúmaj, Pane, moje srdce. Pozri, či nie som na zlej ceste, či nie som na tej šmykľavej ceste od hriechu ku skazenosti, z ktorej už niet cesty späť’. Zvyčajne ak hriešnik oľutuje, môže sa vrátiť späť; skazený človek však len ťažko, lebo je uzavretý sám v sebe. ,Skúmaj, Pane, moje srdce’: nech to je našou dnešnou modlitbou. ,A pomôž mi pochopiť, na akej ceste sa nachádzam, akou cestou kráčam’.“
