V tomto roku uplynulo 230 rokov od zriadenia Košického vikariátu mukačevským biskupom Andrejom Bačinským a 20 rokov od vzniku Košického apoštolského exarchátu, ktorý je priamym predchodcom Košickej eparchie. Tento rok si tiež vladyka Milan Chautur pripomína dvadsiate piate výročie svojej biskupskej chirotónie – vysviacky a zároveň oslavuje svoje životné jubileum – 60 rokov života.

Prvou časťou slávnosti bola vernisáž výtvarných diel o svätom Cyrilovi a Metodovi, ktorých stvárnili vo svojich prácach žiaci slovenských cirkevných škôl, ktoré má v zriaďovateľskej pôsobnosti Košická eparchia, a žiaci gréckokatolíckych škôl z Maďarska.

Slávnostnej liturgie, ktorá bola vysielaná v živom prenose RTVS, sa zúčastnili mnohí metropoliti, arcibiskupi a biskupi zo Slovenska i zahraničia, ako aj významní predstavitelia spoločenského života. Hlavným kazateľom pri tejto príležitosti bol vladyka Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme. Vo svojej kázni priblížil históriu a okolnosti vzniku Košického exarchátu, neskoršej Košickej eparchie a život vladyku Milana, vzdajúc vďaku Bohu za toto jeho dielo.

V závere slávnosti nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, odovzdal relikviu sv. Cyrila-Konštantína vladykovi Milanovi. Relikvia bola následne umiestnená do ikony, ktorá bude celým rokom 2017 putovať po jednotlivých farnostiach Košickej eparchie. Svoje gratulácie poslal aj svätý otec František, ktorého list sa pri tejto slávnosti prečítal.

Nasledovali slová apoštolského nuncia Mons. Maria Giordanu, ktoré z dôvodu neprítomnosti prečítal sekretár apoštolskej nunciarúty. Slávnosť zavŕšili gratulačné príhovory vladyku Jána Babjaka SJ, prešovského arcibiskupa a metropolitu, i Mons. Bernarda Bobera, košického arcibiskupa a metropolitu.

Vladyka Milan Chautur prijal biskupskú chirotóniu 29. februára 1992 a pôsobil ako pomocný biskup Prešovskej eparchie. Košický apoštolský exarchát zriadil pápež sv. Ján Pavol II. bulou Ecclesiales communitates 21. februára 1997 vyčlenením územia Košického samosprávneho kraja z Prešovskej eparchie. Za jeho exarchu bol menovaný vladyka Milan Chautur, ktorý bol následne uvedený do úradu 2. marca 1997.

K správe bolo vydané FOTO.

-

Kázeň vladyku Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi v Ríme, pri príležitosti 20. výročia vzniku Košického exarchátu a 25. výročia biskupskej služby vladyku Milana Chautura CSsR, 26. februára 2017

Otcovia biskupi, bratia kňazi, milí priatelia v Pánovi

tu v Košickej katedrále i pri televíznych obrazovkách.

Dnešná oslava spája rôzne výročia slovenskej gréckokatolíckej cirkvi: Výročie  historických začiatkov jej organizácie v Košiciach, osobné výročie vladyku Milana Chautura, výročie biskupstva. Ako každé výročie aj toto je príležitosťou na rôzne typy hodnotenia.

Môže to  byť príležitosť na hodnotenie, na vďakyvzdanie Bohu, za dobrodenia preukázané našej Cirkvi, aj osobe nášho biskupa Milana. Hodnotenie života a služby biskupa sa pritom nedá zhrnúť len do štatistiky postavených chrámov, vysvätených kňazov, preinvestovaných peňazí, zohnaných fondov, do štatistiky úspešnosti zorganizovaných cirkevných inštitúcií a pastoračných akcií atď., pretože skutočné hodnotenie života a činnosti biskupa prebieha na úrovni výsledkov účinkovania Božej milosti v ľudských dušiach, teda výsledkov, ktoré v skutočnosti pozná len Pán.

Dnešný deň je ale príležitosťou na vyjadrenie vďačnosti – vďačnosti osobe biskupa, z činnosti ktorého sa tešíme a vďačnosti Bohu, ktorý je darcom všetkých dobier. Na osobnú vďačnosť bol, je a bude priestor pri osobnom stretnutí, na vyjadrenie vďačnosti Bohu – okrem osobného poďakovania v modlitbe existuje aj verejná a spoločná forma, liturgia, v ktorej túto vďaku vyjadrujeme  priamo Bohu najmä vo chvíli slávenia Eucharistie, ktorá je vďakyvzdaním.

Dnešný deň je aj príležitosťou aby sme si uvedomili osobitný vzťah medzi cirkevnou inštitúciou akou je biskupstvo, teda eparchia, a osobou, ktorá je poverená jej vedením – a medzi jej jednotlivými členmi a rastom celého spoločenstva.

Pripomeňme si teda základné termíny o ktorých tu hovoríme - ako je biskupstvo, či eparchia, úloha biskupa, spôsob a cieľ výkonu jeho poslania.

Biskupstvo, eparchia - - II. Vatikánsky koncil oficiálne definuje tento cirkevnoprávny útvar, keď hovorí, že je to „časť Božieho ľudu zverená do pastierskej starostlivosti biskupa za spolupráce duchovenstva, čím vytvára partikulárnu cirkev, oddanú svojmu arcipastierovi, ktorú on skrze evanjelium a Eucharistiu zhromažďuje v Duchu Svätom a v ktorej je skutočne prítomná a pôsobí jedna, svätá, katolícka a apoštolská Kristova Cirkev“.

Samotná definícia – ako každá definícia – je hutná, je sumarizujúca, a je možné, ba potrebné ďalej ju rozvíjať.

Vidíme, že jadrom, zmyslom existencie biskupstva je „Boží ľud“. Vedením je poverený biskup – a za to, akým spôsobom tento ľud zhromažďuje v Duchu Svätom a vedie k jeho nadprirodzenému večnému cieľu, sa bude zodpovedať.

Komu je zodpovedný biskup? – Je zodpovedný predovšetkým Bohu, ale i celej Cirkvi, v mene ktorej a v jednote s ktorou vykonáva zverený úrad, je zodpovedný svojmu svedomiu, je zodpovedný pred svojimi kňazmi, ktorí sú jeho duchovnými synmi a najbližšími spolupracovníkmi, je zodpovedný pred všetkými ľuďmi, ktorí od neho očakávajú statočné plnenie zverenej úlohy.

Nieto by si mohol prirodzene položiť otázku: „Je úloha biskupa odlišná od postavenia riaditeľa firmy, od vedúceho politickej strany, od predstaviteľa verejnej správy? A ak je odlišná - v čom spočíva táto odlišnosť?“

Odpoveď je tu zrejmá – úloha biskupa je odlišná. Napriek niektorým zdanlivým vonkajším a povrchným podobnostiam je rozdielna v mnohých aspektoch, - okrem iného je iný jej pôvod, je iný jej výkon, iné sú jej výsledky a dôsledky.

Katolícky biskup neodvodzuje svoje postavenie od hlasovania, od volieb, od kariérneho postupu, od menovania v rámci správnej rady, od spoločenskej dohody, nie je delegátom ľudovej moci. Veríme, že jeho úrad a s ním spojená moc pochádza priamo od Krista, prostredníctvo Cirkvi. Je Kristovým obrazom, je nástupcom apoštolov, ktorých si Kristus vyvolil a ktorí toto vyvolenie vkladaním rúk v nepretržitom reťazci apoštolskej posupnosti odovzdávajú svojim nástupcom s plnosťou kňazskej moci v plnosti kňazskej služby.

Biskup má byť medzi zvereným mu ľudom v prvom rade otcom – deti si nevyberajú otca, otec nemôže vymeniť svoje deti. Otec sa môže spreneveriť svojmu poslaniu, môže zanedbávať svoje deti, ale nikdy neprestane byť ich otcom. Aj deti môžu ujsť z otcovského domu, znenávidieť svojho otca, vzbúriť sa proti nemu – ale nikdy neprestanú byť jeho deťmi.

Spomedzi všetkých, ktorí sú biskupovi zverení, majú mú byť najbližšie jeho kňazi, ktorí sú jeho spolupracovníkmi. Preto cirkev vyzýva všetkých biskupov: „Nech osobitnou láskou vždy zahŕňajú kňazov, keďže oni berú na seba časť ich povinností a starostí, horlivo si plniac svoju každodennú prácu. Nech ich majú za synov i priateľov, a preto nech ich ochotne vypočujú a usilujú sa rozvíjať pastoračnú činnosť celej diecézy v dôveryplnom nažívaní s nimi.
Nech venujú pozornosť ich duchovným, intelektuálnym a materiálnym podmienkam, aby mohli sväto a nábožne žiť a verne i účinne konať svoju službu.

Vzťahy medzi biskupom a diecéznymi kňazmi majú sa zakladať predovšetkým na zväzkoch nadprirodzenej lásky, aby sa tak vďaka jednote zámerov medzi kňazmi a biskupom stala ich pastoračná činnosť plodnejšou. V záujme čoraz dokonalejšej služby veriacim nech biskup ochotne povoláva kňazov – aj všetkých spoločne – na rozhovor, najmä o pastoračných záležitostiach, a to nielen príležitostne, ale podľa možnosti aj v určitej pravidelnosti. (Christus Dominus 17)

Biskupovi má ležať na srdci dobro všetkých jemu zverených veriacich – túto službu vykonáva biskup cez kňazov, farárov. Avšak čo s tými, ktorých riadna farská pastorácia nezasahuje? Aj v tomto prípade cirkevný koncil napomína každého biskupa „Nech sa venuje osobitná pozornosť veriacim, ktorým sa pre životné okolnosti dostáva iba málo riadnej spoločnej pastoračnej starostlivosti farárov!“ (Christus Dominus 18)

II. vatikánsky koncil sa vo svojom dokumente o biskupoch dotýka aj vzťahu medzi duchovnou mocou biskupov a svetskou mocou, keď pripomína: „Pri vykonávaní svojho apoštolského úradu, ktorý má za cieľ spásu duší, biskupi majú úplnú a dokonalú slobodu a nezávislosť od akejkoľvek občianskej moci. Preto im neslobodno ani priamo, ani nepriamo prekážať v plnení ich cirkevnej služby, ani sa im nesmie zabraňovať slobodný styk s Apoštolskou stolicou a inými cirkevnými vrchnosťami ani s vlastnými podriadenými.“ (Christus Dominus 19)

Nejde tu len o vyčlenenie sa voči akejkoľvek svetskej moci, ba ani o stavanie sa do protikladu k nej, ale o ozrejmenie, že ide o vzťah komplementárny, majúci za cieľ spoluprácu na skutočnom dobre ľudí – v rámci miery možností a kompetencie každej svetskej či duchovnej inštitúcie. Aj preto Cirkev učí a pripomína, že „arcipastieri, venujúc sa duchovnej starostlivosti o svoje stádo, napomáhajú aj sociálny a občiansky pokrok a blahobyt, ak v rámci svojej pôsobnosti a spôsobom zodpovedajúcim biskupovi s tým cieľom činne spolupracujú s predstaviteľmi verejnej správy, učia zachovávať spravodlivé zákony a mať v úcte legitímne ustanovenú moc..“ (Christus Dominus 19)

V teologických definíciách cirkevných ustanovizní, v opise úlohy biskupa a spôsobu výkonu jeho úradu by sme mohli ešte ďalej pokračovať. Ale dnes tu nie sme zhromaždení len preto, aby sme si zapakovali katechizmové definície – hoci aj tie je dobré poznať a správne interpretovať. Sme tu predovšetkým preto, že tu spoločne oslavujeme výročie cirkvi i nášho biskupa.

„V niektorých situáciách – obzvlášť pri spomienkových oslavách -  sa v mysli okrem  samotného obsahu spomienky mihne nielen cit či záblesk zadosťučinenia, ale tak trochu aj zvedavosti, Niekedy môže mať takáto zvedavosť celkom pozitívny náboj – keď si pritom hovoríme – „Ktovie, čo by teraz povedali účastníci, protagonisti tej, či onej historickej udalosti, keby tu boli dnes s nami – priam by som im to dožičil, iste by sa tešili keby videli ich dielo rozvinuté.“ Ale okrem spomienok niekedy  dokonca môže preskočiť aj taká trochu podpichovačná iskrička – „A čo s tými, ktorí v minulosti udalostiam, ktoré si pripomíname prekážali, ktorí by sa z nich netešili? Ako by sa tí asi tvárili?!“

No, nevedno, ale čo s nimi – ak už sú na pravde Božej, tak vnímajú svoj vtedajší postoj aj dnešnú realitu vo svetle tejto Božej pravdy, ak sú ešte medzi nami, stále majú možnosť povedať si – nuž čo, to som sa teda riadne mýlil, vidno že Božie plány sú iné ako boli moje predstavy.

Preto si teraz v tejto chvíli môžeme spomenúť na  mukačevského biskupa Andreja Bačinského, ktorý keď pred 230 rokmi zriadil v Košiciach vikariát mukačevskej eparchie ako predpokladané jadro budúceho nového biskupstva, vnímal rozvoj gréckokatolíckej cirkvi v dlhodobej perspektíve. Tento odchovanec trnavskej jezuitskej univerzity a skutočný budovateľ gréckokatolíckej cirkvi v mukačevskej eparchii, ktorá sa vtedy rozliehala na celé severovýchodné Uhorsko a stala sa tak matkou pre  dnes už tri samostatné cirkvi reprezentované aj tu teraz ich biskupmi, metropolitami, by si dnes možno spokojne povedal? „Tak predsa som to videl správne, že Košice budú vhodným miestom!“ Keby sme si ale v duchu predstavili vtedajších košických mestských pánov, tí by asi aj dnes  krútili hlavami s komentárom: „Všetko sme urobili, aby sa tu tí gréckokatolíci nedostali,  toľko sme intrigovali aby sme tu tých rusnackych prisťahovalcov nemuseli prijať, aj keď to vo Viedni  prikázali,  veď hovoria akousi inou hatlaninou, modlia sa inak, no proste bolo by bývalo lepšie, keby sa tu neusadili, aj sme ich vystrnadili až k susedom (teda do Prešova!) a aha, tu ho máš, nakoniec ich tu predsa len máme – a teraz už dokonca aj v Prešove aj v Košiciach - no bolo nám to treba?“

Nuž čo, kresťanstvo sa od začiatku šírilo práve tým,  že jeho predstaviteľov vyháňali z jedného miesta na druhé – raz to bolo prenasledovanie, raz chudoba, raz politické nepokoje – ale Pán Boh píše rovno aj po krivolakých riadkoch ľudských dejín. Dnes tu vidíme potomkov z mukačevskej eparchie zastupujúcich  Slovenskú metropolitnú cirkev, Maďarskú metropolitnú cirkev, Pittsburghskú metropolitnú cirkev v Spojených štátoch – Pražský apoštolský exarchát – všetky tieto dcéry mukačevskej cirkvi, dcéry dnes už odrastené, ktoré si vytvorili vlastné cirkevnoprávne rodiny.

Dnes tu svorne slávia liturgiu dvaja biskupi katolíckej cirkvi z Košíc, rímskokatolícky i gréckokatolícky, v prítomnosti ostatných biskupov a arcibiskupov  rímskokatolíckej i gréckokatolíckej cirkvi, na potvrdenie pravdy, že dobrých ľudí sa veľa zmestí a, že ak sa dá miesto bratskej láske, tak bude v Košiciach, na Slovensku i na celom svete dosť miesta pre všetkých. 

Možno by bývalý jágerský arcibiskup  Ferenc Barkóczy rodák z Podčičvy pri Vranove dnes nad tým nechápavo krútil hlavou, ako je možné, že sa tu dokážu spoločne stretávať a slušne správať rímskokatolícki i gréckokatolícki biskupi, že sa všetci k sebe správajú k sebe ako rovnocenní bratia a pastieri im zvereného Božieho ľudu. O v 18. storočí vyžadoval, aby boli východní kňazi podriadení jeho farárom len ako ich obradoví kapláni, a keď sa vybral na vizitáciu mukačevského biskupa, ktorého považoval len za svojho obradového vikára, tak miesto bratskej návštevy pre neho poslal vojenskú eskortu, ktorá ho predviedla, aby pred jeho excelenciou poslušne potvrdil sľub podriadenosti. Z tohto jeho komplexu nadradenosti ho musela vyliečiť až cisárovná Mária Terézia, spolu s pápežom Klementom XIV, keď  bola 19. septembra 1771 bulou Eximia regalium konečne doriešená otázka právneho usporiadanie gréckokatolíckej cirkvi a jej nespochybniteľné zrovnoprávnenie s rímskokatolíckou, kánonickým zriadením mukačevského biskupstva. Možno by teda  pri dnešnej slávnosti, ktorá len podčiarkuje rovnosť a spoluprácu všetkých obradových cirkví pri ich činnosti v prospech Božieho ľudu, bola spokojná aj Mária Terézia, ba dokonca aj jej osvietenský syn Jozef II, keďže obaja sa snažili aj prostredníctvom cirkevných inštitúcií pozdvihnúť zbedačený  ľud východného Slovenska a Podkarpatia.

Na začiatky  inštitucionálneho rozvetvovania starej mukačevskej eparchie tu dnes spolu s nami spomínajú biskupi z viacerých krajín, stretávajú sa tu Slováci, Rusíni, Maďari, Američania, a nikto sa nečuduje, že Slovák je biskupom medzi Rusínmi na Zakarpatí, ale aj medzi Čechmi a ukrajinskými prisťahovalcami v Prahe a v zemiach koruny českej, že biskupom v Košiciach je Rusín, že americký byzantský biskup hoci už aj veľmi slovanské reči neovláda a teda nehovorí plynule „po našom“, predsa „je naš“, že maďarskí gréckokatolícki biskupi boli a sú pre nás Slovákov príkladom v presadzovaní byzantských prvkov v cirkevnom i liturgickom živote a že sú vzorom pre bohatstvo vyplývajúce z rôznorodosti aj v dnešnom Maďarsku,  a že košický rodák a syn tejto cirkvi  prišiel dnes z Ríma, z Vatikánu, aby sa všetkým prihovoril v mene rímskej Kongregácie pre východné cirkvi.

Pred 60 rokmi sa narodil dnešný košický  eparchiálny biskup,  vladyka Milan. Dnes je biskupom druhého najväčšieho mesta Slovenska a pritom vyrastal v malej v rusínskej dedinke Veľkej Poľane. Jeho osobné osudy a osudy rodnej obce sú symbolicky prepojené a zviazané a ich prepojenie a zviazanie môže poslúžiť ako jeden z kľúčov na lepšie priblíženie si osoby vladyku Milana. Vladyka Milan vyrastal v obci ktorú neskôr politickým rozhodnutím vymazali z mapy, tak ako bola predtým politickým rozhodnutím vymazaná z mapy cirkevného a spoločenského života aj gréckokatolícka cirkev. Dokonca aj samotné slovo gréckokatolík – bol vymazané aj zo slovníkov. Rodná obec vladyku Milana bola tou, ktorá si zachovala svoju lásku a vernosť ku gréckokatolíckej cirkvi aj v období likvidácie cirkvi, v časoch keď naši biskupi mučeníci Gojdič a Hopko hliveli v komunistických väzniciach obvinení z vlastizrady a zbavení všetkých práv, keď stovky kňazov a rehoľníkov a rehoľníčok sa ocitlo v pracovných táboroch roztrúsených po vzdialenom českom pohraničí bez možnosti čo aj len nakrátko navštíviť východné Slovensko, keď blahoslavený rehoľník redemptorista Metod Trčka mrzol v leopoldovkej trestnej korekcii za to, že si dovolil zaspievať vianočnú koledu.  Počas celých týcht rokov, zdanlivo beznádejných rokov veľkopoľančania sa nenchali ani zastrašiť, ani zlomiť, ani oklamať – do svojej obce a svojho chrámu  nekatolíckeho kňaza nikdy nevpustili, svojej viery sa nikdy nezriekli. Vladyka Milan bol ešte dieťa keď ľudový súd v Snine odsúdil niektorých jeho  rodákov za  „marenie  výkonu pravoslávnych bohoslužieb v obci“. Možno aj v tejto histórii jeho obce, v akejsi „miestnej tradícii“, či v takej tak trochu „rusnackej zaťatosti“ by sme mohli hľadať korene vladykovej lásky ku svojej cirkvi.

Veľkopoľančania počas 18 rokov nepustili do svojho chrámu cudzích a po znovulegalizácii gréckokatolíckej cirkvi, si chrám s láskou a veľkými obeťami opravili. Viedol ich pritom  kňaz svätého života, vyznávač viery, ktorý sa krátko predtým vrátil z väzenia a pracovných táborov, otec Myron Podhajecký. Aj jeho ale zakrátko postihol trest. Dôvodom bolo vykonávanie bohoslužieb na miestach, ktoré neboli na to určené. Čo to spáchal? Nuž pomodlil sa bohoslužbu – panachídu - za zomrelých vojakov na vojenskom cintoríne na Hodošíku nad Veľkou Poľanou. Možno vtedajší cirkevní tajomníci mali obavu, aby modlitba za nebohých vojakov neohrozila bojaschopnosť vojsk Varšavskej zmluvy a preto rozhodli o jeho vyhostení z vtedajšieho okresu Humenné. Iste i tento kňazský vzor formoval mladého Milana, spolu s ďalšími kňazmi, tajnými rehoľníkmi redemptoristami.

Veľkopoľančania prišli najprv o kňaza, potom o obec a nakoniec aj o fyzický symbol cirkvi, o chrám. Jedna z cenných spomienok na rodnú dedinu je pre vladyku Milana fotografia,  ktorú má doma zarámovanú na čestnom mieste. Táto fotografia zachycuje moment keď reprezentanti vtedajšej štátnej moci dynamitom vyhadzujú do vzduchu chrám sv. Michala v jeho rodnej obci. Padajúca veža, kúdoly prachu, ruiny. Rozbitá cerkev- zničená Cirkev. Ale cirkev  to nie je len budova z kameňa – je to predovšetkým chrám Ducha v ľudských srdciach a svedomiach.  Tento chrám ostal nerozborený u rodákov z Veľkej Poľany rozídených po svete, ostal nerozborený v rodine vladyku Milana, ktorá ostala verná cirkvi celý čas, ktorá túto vieru odovzdala aj Milanovi. Mladučký Milan nielen že si udržal vieru otcov, ale prežíval ju tak intenzívne, že už ako 17 ročný v roku 1974 sa rozhodol celkom zasvätiť Bohu v rehoľnom živote, v kongregácii otcov redemptoristov. Samozrejme, takýto krok podnikol v ilegalite, čeliac potom vyšetrovaniam a šikane rôzneho druhu.

Ktovie, ako by sa pri dnešnej slávnosti tvárili a cítili sudcovia onoho ľudového súdu v Snine, ktorí súdili vladykových rodákov za ich vernosť cirkvi, ktovie ako by to komentovali, respektíve ako to  komentujú ešte dnes medzi nami žijúci príslušníci štátnej bezpečnosti, či ich  donášači, ktorí neustále snorili za skryto účinkujúcimi rehoľníkmi. Ktovie či dnes nesedia pred televíznou obrazovkou aj politrukovia, alebo „mazáci“ z rokov jeho vojenskej služby, ktorí  to vtedy mladému kňazovi všemožne - ľudovo povedané - „dávali vyžrať“, až ho takmer pripravili o zdravie, kým neskončil v nemocnici s podlomeným zdravím.

Napriek tomu všetkému tu gréckokatolícka cirkev ďalej žije, napriek tomu všetkému tu stojí vladyka Milan ako jej biskup, uprostred zvereného mu ľudu. Možno si oni ale s nimi aj my kladieme otázku z kultového českého filmu Pelíšky:  “Mně by jenom zajímalo, kdepak asi ti soudruzi udělali chybu?!“ Možno by naozaj stálo za to položiť si  túto otázku a prijať aj odpoveď –, tí, ktorí našu cirkev ničili, ktorí prenasledovali jej biskupov kňazov, rehoľníkov i prostých veriacich, „udělali chybu“ v tom, že počítali so všetkým, že si mysleli, že majú pod kontrolou, ľudsky povedané „všetko“, ale nepočítali s tým, že je tu ešte aj Pán Boh, že on  existuje a má svoje cesty, plány a spôsoby.

Pred 25 rokmi, sa vtedajší mladý, krátko predtým zvolený, vice-provinciál  gréckokatolíckych redemptoristov Milan Chautur stal biskupom. V tej chvíli bol najmladším  biskupom Katolíckej cirkvi na celom svete. Jeden vysokopostavený cirkevný činiteľ to vtedy trochu posmešne komentoval slovami – „To už aj z miništrantov budeme robiť biskupov?!“ A ďalší k tomu dodal: “A čo to má znamenať, že po liturgii ide s chalanmi na ihrisko aby si s nimi zahral futbal... kam to tá cirkev speje... no hrôza... takéto zľahčovanie biskupskej vážnosti!“

Ktovie, či by sa odvážili pod takéto prísne, ba trochu odsudzujúce hodnotenie podpísať aj dnes, po 25 rokoch  biskupskej služby vladyku Milana – služby v ktorej je dnes uznávaný, milovaný a rešpektovaný, ako múdry, rozvážny a dobrý pastier svojho ľudu.

A to že si si dodnes s mladými zahrá futbal alebo vyrazí na cyklotúru – to mu na vážnosti vôbec neubralo, a pritom vladyka Milan z toho nerobí ani reklamu, či imidžovku nekomfortnosti, aby tým ukázal, že je „cool“. Ktovie, ako by sa dnes tvárili či tvária tí, ktorí s falošným pohoršením písali Apoštolskej nunciatúre a rímskym úradom žiadosti, aby to tomu mladému biskupovi zarazili, no proste, „aby s ním niečo robili, aby zasiahli, aby s ním jednoducho urobili poriadok“. 

Rímske úrady vtedy naozaj zasiahli,– pred 20 rokmi svätý Ján Pavol II. vytvoril samostatný Košický exarchát jeho vyčlenením z územia Prešovskej eparchie a vladyku Milana pápež povýšil z pomocného prešovského biskupa na samostatného apoštolského exarchu. Ako sa vtedy tvárili vladykovi kritici a osočovatelia, to ešte majú mnohí v živej pamäti, rovnako ako máme v živej pamäti aj radosť laických veriacich i kňazov, ktorí od prvej chvíle cítili, že v jeho osobe skutočne získavajú starostlivého pastiera s otcovským a bratským, pokorným srdcom.

Ani vtedy nechýbali kritické hlasy, ktoré hovorili, že sa zriadením Košického apoštolského exarchátu  trhá jednotné rúcho gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, že to bude administratívna jednotka neduživá, neschopná po stránke administratívnej, pastoračnej, materiálnej. Prvý apoštolský nuncius  na Slovensku, Mons. Luigi Dossena si to ale nemyslel, keď pred 20 rokmi vyhlasoval zriadenie exachátu, keď v mene Svätého Otca vyjadril plnú dôveru a podporu mladému biskupovi.

Ani prvé roky samostatnej biskupskej služby vladyku Milana neboli celkom jednoduché. Veď to bola druhá polovica 90-tych rokov minulého storočia, boli to roky únosov a amnestií, mafiánskych prestreliek a vytvárania slovenskej kapitálotvornej vrstvy privatizáciou za korunu a správnu stranícku knižku, čachrovania s biskupskými obrazmi s pokusom o diskreditáciu nepohodlných cirkevných predstaviteľov, roky keď Slovensko kolísalo, či sa v ňom naplno presadí skutočná demokracia, alebo sa vyberieme na parnom valci zo Zlatej Idky k akejsi pseudo-demokracii karpatského typu. Aj v týchto rokoch si vladyka Milan zachoval tvár, bez toho aby hľadal pohodlné kompromisy, bez toho aby sa nechal kúpiť, alebo aby sa niekomu poklonkoval.  

Obavy o schopnosť samostatnej existencie košického exarchátu sa nenaplnili a definitívne všetky tieto obavy a námietky vyvrátil veľmi konkrétne pápež  Benedikt XVI v roku 2008, keď apoštolského exarchu vladyku Milana povýšil na eparchiálneho biskupa novozriadenej Košickej eparchie.

Dnes tu teda spoločne ďakujeme Bohu, z roky vernej služby vladyku Milana a Chautura a v jeho osobe aj za všetky dar, ktoré Pán preukázal a preukazuje gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Spomínali a predstavovali sme si, čo by asi zoči-voči spomienkam na našu cirkevnú históriu i na osobu vladyku Milana hovorili ľudia dobroprajní aj zloprajní voči našej cirkvi i jej biskupovi. Ale pri všetkých týchto úvahách nám vychádza to, že ani žiadna ľudská chvála ani ľudská hana nie sú nakoniec sami v sebe dôležité. Dôležité je len to, čo vysloví o diele každého človeka i každej ustanovizne neomylný, spravodlivý a vševediaci Boh, Pán ľudského života i dejín celého ľudstva. Jemu odovzdajme aj v tejto liturgii naše poďakovanie za minulosť i naše prosby za budúcnosť pre za našu Cirkev i nášho vladyku Milana, pretože jedine nášmu Pánovi patrí chvála a sláva ako i náš pozdrav zo srdca: „Sláva Isusu Christu!“

-

Pozdrav apoštolského nuncia pri príležitosti osláv výročí Košickej eparchie

Preosvietený vladyka Milan Chautur, košický eparchiálny biskup,

Excelencie otcovia arcibiskupi a biskupi,

Kňazi, bohoslovci a zasvätené osoby,

Pedstavitelia občianskeho života,

Milovaní bratia a sestry v Kristovi,

Keďže nemôžem byť dnes prítomný medzi vami v katedrálnom chráme Narodenia Presvätej Bohorodičky, kde ste sa zišli, aby ste oslávili niektoré významné jubileá týkajúce sa vašej eparchie, chcem vás všetkých – a najmä eparchiálneho biskupa vladyku Milana – uistiť o svojej duchovnej prítomnosti a o svojej modlitbe.

Dôvody dnešnej liturgickej slávnosti sú naozaj významné. Je to už 230 rokov, čo sa územie dnešnej Košickej eparchie rozhodnutím mukačevského biskupa, pod správu ktorého patrilo, v perspektíve účinnejšej pastoračnej práce stalo súčasťou novovzniknutého Košického vikariátu.

Takisto v týchto dňoch uplynulo 20 rokov odvtedy, ako Svätý Otec Ján Pavol II ustanovil tzv. Apoštolský exarchát, ktorý bol predchodcom dnešnej Košickej eparchie. Okrem týchto dvoch výročí tu dnes ďakujeme Bohu aj za 25 rokov biskupskej služby vladyku Milana a 60 rokov jeho života, ktoré v tomto roku dovŕši.

V histórii tejto mladej cirkevnej jednotky, ktorej štruktúry sa vybudovali až na súčasnú eparchiu, môžeme vidieť skutočný záujem Cirkvi o duchovné potreby Božieho ľudu žijúceho na tomto území. Áno, Cirkev vždy bola a je vnímavá na tieto potreby. Vždy postupovala tak, aby tým, ktorí sú na ceste do nebeskej vlasti, nikdy nechýbalo svetlo ako ovocie počúvania Božieho slova a sila, ktorej prameňom sú sviatosti.

S týmto zámerom bol pred viac ako dvesto rokmi vytvorený Košický vikariát. S týmto zámerom Svätý otec Ján Pavol II ustanovil Košický Apoštolský exarchát, ktorého dvadsiate výročie si pripomíname.

Vaša preosvietenosť, vladyka Milan,

V týchto dňoch slávite 25. výročie svojej biskupskej vysviacky. Dvadsaťpäť rokov Vašej neúnavnej služby Cirkvi, najprv ako pomocný prešovský biskup, neskôr ako historicky prvý a jediný apoštolský exarcha Košického apoštolského exarchátu a teraz ako eparchiálny biskup tejto mladej Košickej eparchie.

Vieme veľmi dobre, ako Vám vždy ležalo na srdci – a záleží Vám na tom aj dnes – aby táto Cirkev bola živá a prekvitajúca. Mnohí si ešte dnes pamätajú Váš mladícky apoštolský a pastoračný zápal, keď ste pred dvadsiatimi piatimi rokmi začínali svoju biskupskú službu. A tento zápal nestrácate ani dnes.

Za všetko, čo ste počas tohto obdobia svojej biskupskej služby vykonali pre šírenie Božieho kráľovstvo uprostred tých, ktorí dnes žijú na území niekďajšieho Košického vikariátu, sa Vám dnes chcem úprimne poďakovať. Vyslovujem Vám svoje poďakovanie predovšetkým za Váš príklad dobrého pastiera, pastiera verného Kristovi, Cirkvi, jej učeniu a Svätému otcovi.

V tejto súvislosti by som rád pripomenul, že dnes tu medzi nami chcel byť duchovne prítomný aj Svätý otec František a preto Vám, preosvietený vladyka Milan, už vopred zaslal svoj gratulačný pozdravný a ďakovný list spolu so svojím apoštolským požehnaním.

Chcem Vám takisto už vopred popriať všetko dobré v Pánovi pri príležitosti 60 rokov života, ktoré v tomto roku dovŕšite. Iba Kristus pozná naše srdcia a najlepšie vie, čo potrebujeme. Nech Vám On sám udelí všetko potrebné pre Váš život a nech na Vás vyleje bohatstvo svojho požehnania a svojích milostí, a to jak do Vašej biskupskej služby, tak do Vášho osobného života.

Tak ešte raz všetko dobré!

„Na mnóhaja i bláhaja lita, vladyko!

( TK KBS, jg, mk ) 20170226002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]