Vatikán 21. februára (RV) Migračné pohyby charakterizujúce začiatok tretieho tisícročia sú výzvou konať, čo znamená „prijať, chrániť, rozvíjať a integrovať“, povedal pápež František pri dnešnom stretnutí s účastníkmi Medzinárodného fóra o migrácii a mieri, ktoré sa koná na pôde talianskeho parlamentu v Ríme. Ako zdôraznil, aplikovať tieto štyri slovesá „v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu“ dnes predstavuje „povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu“. Podotkol, že tu ide o „povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“Podujatie s ústrednou témou „Integrácia a rozvoj: od reakcie k akcii“ zorganizovalo v dňoch 21. - 22. februára Dikastérium Svätej stolice pre integrálny ľudský rozvoj spolu so Scalabriniánskou medzinárodnou sieťou pre migráciu a Nadáciou Konrada Adenauera. Jeho 250 účastníkom pri dnešnej audiencii v Klementínskej sále Apoštolského paláca pápež František spomenul aj skutočnosť, že práve potreba spájať integráciu s rozvojom patrila k dôvodom na vytvorenie nového dikastéria, ktorého jedna sekcia sa zaoberá špeciálne tým, čo sa týka migrantov, utečencov a obetí obchodovania s ľuďmi.
V ústrednej časti svojho príhovoru Svätý Otec podrobnejšie predstavil spomenuté štyri rozmery aktívnej odpovede na migráciu:
„Prijať. «Je tu sklon k odmietaniu, ktorý je nám všetkým spoločný a zvádza nás k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať» (Príhovor pápeža Františka diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 12. januára 2015).
Tvárou tvár tomuto sklonu k odmietaniu, ktorý v konečnom dôsledku korení v egoizme a znásobuje sa politickými demagógiami, je potrebná zmena postoja, aby sme prekonali ľahostajnosť a namiesto strachu dali prednosť nezištnému postoju prijatia voči tým, ktorí klopú na naše brány.
Tým, ktorí utekajú pred hroznými vojnami a prenasledovaniami, často uväznení v pazúroch bezohľadných zločineckých organizácií, treba otvoriť prístupné a bezpečné humanitárne cesty. Zodpovedné a dôstojné prijatie týchto našich bratov a sestier sa začína ich prvým umiestnením v primeraných a vhodných priestoroch.
Veľké hromadné sústreďovanie žiadateľov o azyl a utečencov neprinieslo pozitívne výsledky, vytvárajúc skôr nové situácie zraniteľnosti a utrpenia. Zdá sa, že programy rozptýleného prijatia, ktoré už prebiehajú na rôznych miestach, naopak uľahčujú osobné stretnutie, umožňujú lepšiu kvalitu služieb a ponúkajú väčšie záruky úspechu.
Chrániť. Môj predchodca pápež Benedikt zdôraznil, že zažívanie migrácie robí často ľudí náchylnejšími na vykorisťovanie, zneužitie a násilie (Posolstvo pápeža Benedikta XVI. k 92. svetovému dňu migrantov a utečencov, 2005). Hovoríme o miliónoch mužov a žien migrujúcich za prácou - a medzi nimi osobitne o tých, čo sú v iregulárnej situácii -, o utečencoch a žiadateľoch o azyl, o obetiach obchodovania s ľuďmi. Ochrana ich neodňateľných práv, záruka základných slobôd a rešpektovanie ich dôstojnosti sú povinnosťami, od ktorých nemôže byť nikto oslobodený.
Chrániť týchto bratov a sestry je morálnym imperatívom, ktorý sa má premietnuť do zavedenia medzinárodných a národných právnych nástrojov, jasných a priliehavých; do robenia spravodlivých a prezieravých politických rozhodnutí; do uprednostňovania konštruktívnych procesov, ktoré sú azda pomalšie, pred chvíľkovými riešeniami; do realizovania dobre načasovaných humanizačných programov v boji proti „obchodníkom s ľudským telom“, ktorí ťažia z nešťastia druhých; do koordinovania úsilia všetkých aktérov, medzi ktorými – a toho si môžete byť istí – bude vždy Cirkev.
Rozvíjať. Chrániť nestačí, je potrebné podporovať integrálny ľudský rozvoj migrantov, vysídlencov a utečencov, ktorý sa «uskutočňuje dbaním o neporovnateľné dobrá spravodlivosti, pokoja a ochrany stvorenstva» (Motu proprio Humanam progressionem, 17. aug. 2016). Rozvoj je podľa sociálnej náuky Cirkvi nepopierateľným právom každej ľudskej bytosti. (...)
Ľudský rozvoj migrantov a ich rodín sa začína v komunitách ich pôvodu, tam, kde musí byť zaručené spolu s právom môcť emigrovať aj právo nemusieť emigrovať, to znamená právo mať vo vlasti podmienky, ktoré umožnia dôstojnú životnú realizáciu. Za týmto účelom treba povzbudzovať úsilie vedúce k napĺňaniu programov medzinárodnej spolupráce nezaťažených postrannými záujmami a nadnárodný (transnacionálny) rozvoj, v ktorom sú migranti zaangažovaní ako protagonisti.
Integrovať. Integrácia, ktorá nie je asimilovaním ani pridružením je obojsmerný proces, ktorý sa v zásade zakladá na vzájomnom uznaní kultúrneho bohatstva druhého: nie je to prevalcovanie jednej kultúry inou a ani nie ich vzájomná izolácia s rizikom neslávneho vytvárania get (getizácie).
Pokiaľ ide o toho, kto prichádza, žiada sa, aby sa neuzatváral pred kultúrou a tradíciami hostiteľskej krajiny, rešpektoval predovšetkým jej zákony. Nemožno v žiadnom prípade zanedbať rodinný rozmer procesu integrácie: preto cítim povinnosť nástojiť na nevyhnutnosti, viac ráz zdôrazňovanej Magistériom (Ján Pavol II.: Posolstvo na Svetový deň migrantov, 1986), takej politiky, ktorá umožňuje a uprednostňuje sceľovanie rodín.
Pokiaľ ide o špecifické domorodé populácie, týmto je potrebné pomáhať, primerane ich scitlivovať a pozitívne ich podrobovať integračným procesom, nie vždy jednoduchým a bezprostredným, ale vždy zásadne dôležitým a neodmysliteľnými pre budúcnosť. Za týmto účelom sa žiadajú aj špecifické programy, ktoré by umožnili kľúčové stretnutie s tými druhými.
Pre kresťanské spoločenstvo je pokojná integrácia osôb rozličných kultúr navyše určitým spôsobom odzrkadlením jej katolicity, keďže jednota, ktorá nepotiera etnické a kultúrne rozdiely predstavuje jeden z rozmerov Cirkvi, ktorá je v Duchu Turíc otvorená všetkým a túži objať všetkých.
Som presvedčený, že aplikovať tieto štyri slovesá v prvej osobe singuláru i v prvej osobe plurálu predstavuje dnes povinnosť voči bratom a sestrám, ktorí sú z rozličných dôvodov prinútení zanechať zem svojho pôvodu: povinnosť spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity.“
Pápež František ďalej vysvetlil význam spomenutých požiadaviek spravodlivosti, civilizovanosti a solidarity. Pokiaľ ide o spravodlivosť upozornil, že „nie sú viac udržateľné neprijateľné ekonomické nerovnosti, ktoré bránia uviesť do praxe princíp všeobecného určenia dobier zeme“. Svätý Otec ďalej povedal:
„Nastoliť spravodlivosť znamená aj zmieriť históriu s globalizovanou prítomnosťou, bez ďalšieho predlžovania logiky vykorisťovania osôb a území, ktoré korešpondujú s najcynickejším používaním trhu pre zvyšovanie blahobytu niekoľkých. Ako povedal pápež Benedikt, proces dekolonizácie bol spomalený «jednak z dôvodu nových foriem kolonializmu a závislosti od starých i nových hegemónnych krajín, ako aj pre závažné vnútorné nezodpovednosti samotných krajín, ktoré dosiahli nezávislosť» (Benedikt XVI.: Enc. Caritas in veritate, 33). Toto všetko je treba napraviť.“
Povinnosť plynúca z civilizovanosti sa podľa slov Svätého Otca zakladá najmä na ústrednom postavení ľudskej osoby a na ľudských právach zachytených jednak vo Všeobecnej deklarácii ako aj v početných medzinárodných dohodách. V tejto súvislosti upozornil, že „nemožno dopustiť, aby nepodstatné a prídavné podmienky, ako aj samo osebe nevyhnutné splnenie byrokratických a administratívnych požiadaviek zatienili základnú dôstojnosť“ ľudskej osoby.
Napokon pápež pripomenul povinnosť solidarity s poukazom na posvätnú hodnotu pohostinnosti. V tejto súvislosti zdôraznil „nevyhnutnú potrebu zmeny postoja k migrantom a utečencom zo strany všetkých; prechod od obranného postoja a strachu, nezáujmu a marginalizácie – ktoré koniec koncov zodpovedajú «kultúre skartovania» – k postoju, ktorý bude mať za svoj základ «kultúru stretnutia», ktorá
jediná je schopná vytvoriť spravodlivejší a bratskejší svet, lepší svet“ (Posolstvo na 100. svetový deň migrantov).
V závere svojho príhovoru účastníkom Medzinárodného fóra o migrácii a mieri Svätý Otec pripomenul, že medzi migrantmi je osobitne zraniteľná skupina, ktorou sú deti a mladiství.
Preložila: Slovenská redakcia VR
