TK KBS

Dnes je sobota 22. 07. 2017   Meniny má Magdaléna       Pošlite tip TK KBS Správy cez: RSS | Email | iPhone | Twitter | Instagram | Facebook | Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31      

  Top témy
Všetky
100. výročie fatimských zjavení
Titus Zeman [rss]

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda o rodine
Pôstna polievka
Zamyslenia KBS
Notitiae GS KBS

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Plné znenie homílie biskupa Judáka na pohrebe Mons. Jozefa Zlatňanského
P:3, 16. 02. 2017 11:00, DOM



Topoľčianky 16. februára (TK KBS) Rodina, priatelia, známi, viacerí arcibiskupi a biskupi, desiatky kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, veriaci z viacerých miesta a obcí a predstavitelia náboženského, spoločenského a verejného života sa rozlúčili s Mons. Jozefom Zlatňanským. Rodák z Topoľčianok, kde sa konala zádušná svätá omša spojená s pohrebnými obradmi, svoj život naplno prežil v službe Svätej stolici. Túto “dlhoročnú a obetavú prácu” ocenil v kondolenčnom telegrame pápež František. Za jednu z najvýraznejších teologických osobností slovenského exilu a i slovenského života vôbec ho označil nitriansky biskup Mons. Viliam Judák, ktorý sa prítomným prihovoril v homílii. Pri tejto príležitosti ju prinášame v plnom znení.

-

Vaša Excelencia, otec apoštolský nuncius, otcovia arcibiskupi, biskupi, milá smútiaca rodina, drahí bratia kňazi, rehoľníci, rehoľné sestry, zasvätení, drahí bratia a sestry, tu vo Farskom kostole sv. Kataríny v Topoľčiankach, aj vy, ktorí ste s nami spojení duchovne cez katolícke rádio LUMEN a televíziu LUX.

Iste všetci, ktorí sme poznali otca biskupa Jozefa Zlatňanského, vieme, že nemal rád okolo seba veľa ruchu. Nepotrpel si na honor. Aj pri jeho 65. výročí kňazstva v decembri uplynulého roka, v súvislosti aspoň skromnej oslavy, znelo z jeho úst: „Všetko si pripomenieme v marci pri mojich deväťdesiatich narodeninách“. Akoby tušil, že sa tomu môže aj vyhnúť.

Rozhodnutie Božie bolo také, že sme dnes prišli kvôli inej príčine. Slávením eucharistickej obety chceme ďakovať Pánu Bohu za jeho požehnaný život. Chceme mu tiež prejaviť svoju úctu a vďačnosť za vernú službu Bohu a jeho Cirkvi a zároveň vyprosovať zosnulému otcovi biskupovi jeden z najväčších darov: život v Božej prítomnosti po celú večnosť.

Pri dnešnej rozlúčke však môžeme mať dojem, že sa nelúčime s jedným človekom, ale s celou generáciou kňazov a rehoľníkov, ktorí už mnohí doputovali do večnej vlasti či postupne završujú svoje životné putovanie. Je známe, že v rokoch 1945 - 1947 vyslali slovenskí biskupi na pozvanie Svätej stolice viacerých nadaných bohoslovcov na štúdiá do Ríma. Medzi mladými mužmi, ktorí vtedy prišli do Večného mesta, boli také výrazné osobnosti ako budúci kardinál Jozef Tomko, neskorší arcibiskup Dominik Hrušovský, biskup Štefan Vrablec, Mons. František Škoda, Mons. Jozef Medový, Anton Babjak a ďalší. Do tejto skupiny patrí aj náš zosnulý otec biskup. Keďže po definitívnom prevzatí moci komunistami sa nemohli vrátiť domov, stali sa vyhnancami a cudzincami.

Pápež Ján Pavol II. v encyklike Slavorum Apostoli uviedol: „Odlúčenie od vlasti, ktoré Boh niekedy požaduje od vyvolených ľudí, a prijaté kvôli viere v jeho prisľúbenie, je vždy tajomnou a plodnou podmienkou pre rozvoj a rast Božieho ľudu na zemi. Pán povedal Abrahámovi: „Odíď zo svojej zeme a od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do zeme, ktorú ti ukážem. A učiním z teba národ veľký, požehnám ťa a zvelebím tvoje meno a ty budeš požehnaním“. Tieto slová myslel slovanský pápež predovšetkým na sv. Cyrila a Metoda, ale možno priznať, že to hovorí aj o tejto generácii našich duchovných pastierov, ale aj tých, ktorí potom prichádzali po nastolení nových ateistických nespravodlivých zákonov v 50. rokoch predovšetkým 20. storočia. Boli to desiatky kňazov a bohoslovcov vrátane tajne vysväteného biskupa Pavla Hnilicu.

Nebola to ľahká doba, pre našich exulantov, o čom svedčí aj vyše šesťdesiatročný citát z exilového časopisu Rím: „Prišli sme pokorení po najnižší kameň, na prašný prach vyhnaneckých ciest, a keď sme z milosti Božej zachránení zastali na Svätopeterskom námestí, cítili sme živo, že i ten rímsky kameň má voči nám viac citu ako celé vtedajšie Slovensko.“

Publicista Imrich Kružliak, dnes už 102-ročný, žijúci v Nemecku, z vlastnej skúsenosti hovorí v mene slovenských emigrantov: „Vďaka ti, večný Rím! Kdekoľvek budeme, večne budeš v nás. V každom pohľade na človeka i na veci tohto sveta bude vyžarovať tvoja láska a naša vernosť. Vernosť tomu, čo dáva podstatu tvojmu trvaniu, čo spravilo z nás – bedárov a vyhnancov – rovnocenných dedičov Kristovho kráľovstva. Bol si vykúpením v našom zúfalstve.“

Sv. Cyril a Metod sa dokázali zrieknuť svojej vlasti ale nie preto, že by išli do cudziny hľadať pre seba lepšie živobytie, ale „pre lásku k Stvoriteľovi.“ Ako sa uvádza v spomínanej encyklike. Zriekli sa možnosti bývať vo svojej vlasti, ale láska k nej ostala v ich srdciach.


Aj títo naši novodobí učeníci sv. Cyrila a Metoda, naši spomínaní duchovní otcovia, ktorí si priniesli duchovné dedičstvo do rímskeho vyhnanstva, museli čakať desaťročia, – a nie všetci sa tej chvíle dočkali – kým boli opäť pozvaní do vlasti, ktorá ich vyzvala k tomu, aby mohli rozvinúť cyrilometodské posolstvo v znovunadobudnutom kontexte náboženskej slobody realizovanej aj v rámci znovuzískanej národnej samostatnosti. Aj toto zaznelo v tomto týždni v Bazilike sv. Klementa pri oslave týchto našich vierozvestcov.

Drahí bratia a sestry, v duchu dnešného evanjelia počuli sme slová o zázračnom rybolove. Mohli by sme povedať, že aj oni, spolu s Petrom, počuli tieto slová: „Zatiahni na hlbinu!“ a spolu s najskôr odmietajúcim Petrom, povedali: „Na tvoje slovo, Pane, spustime siete“. Odvážime sa to urobiť!

To bolo dôležité rozhodnutie, keď boli pripravení bez perspektívy – v časoch prenasledovania Cirkvi v rodnej vlasti – slúžiť posolstvu evanjelia v cudzine. Vlastne v tom bolo čosi zo zvláštnej nádeje i dôvery. Zakusovali ťažké časy, označili ich za „vlastizradcov a spolupracovníkov“ či „špiónov imperialistického Vatikánu“. Aj keď boli v situácii, v ktorej sa opakovala situáciu Petra, keď sa s ním pýtali: Prečo vlastne? Predsa sme sa celú noc namáhali a čo z toho?! Cirkev sa stáva doma čoraz úbohejšia, čoraz viac pokorená. A napriek tomu tak ako apoštol Peter dovoľovali, aby im Pán dodával dôveru a odvahu, aby hovorili: Na tvoje slovo ideme ďalej. Za tento znak vernosti, ktorý prejavili – vďaka Pánovej milosti –- chceme aj pri tejto príležitosti ďakovať a sami si vyprosovať takú dôveru do budúcnosti.

Všimnime si, v čom vlastne spočíva bohatstvo Božieho slova, že ono putuje s nami a na všetkých etapách života nám chce povedať čosi nové. Biblisti v tomto zmysle poukazujú na to, ako Peter oslovuje Krista pred rybolovom a po ňom. Najskôr Peter hovorí Ježišovi: „Učiteľ!“ Učiteľ - rabbi v Izraeli bol ktosi viac ako iba pedagóg odovzdávajúci intelektuálne poznanie. Bol to ten, kto uvádzal svojho žiaka do života. A preto dôveruje Peter svojmu učiteľovi. Ale keď sa vracia po bohatom úlovku už nehovorí „Učiteľ“, ale „Kyrios“ – Pán. Je to označenie Boha. Podobne, ako v prípade Tomáša po zmŕtvychvstaní. Spoznal, že pred ním stojí sám Boh. A tak medzi týmito dvoma udalosťami sa nachádza nielen opätovné vyplávanie, ale aj vnútorné putovanie života, putovanie k tajomstvu Ježiša Krista, v ktorom sa zjavuje celá hĺbka toho, kým bol, kým je. A iba Peter, že sa odvážil pre tento nový krok spoznáva opäť v Ježišovi Božieho Syna a poznáva aj sám seba. Zanechal logiku, svoje obavy a našiel Krista. Novému menu Krista zodpovedá to, že aj on dostáva nové poslanie: „Odteraz budeš už loviť ľudí.“

Tie desiatky rokov kňazstva a takmer 20 rokov biskupskej služby napĺňa priestor medzi týmito dvoma výzvami v živote aj otca biskupa Jozefa. Podobne ako sa Peter odvážil vyplávať na oceán povolania, do sveta, a preto bol Kristom povolaný k úlohe v Cirkvi, ktorou obohatil nielen Cirkev na rodnom Slovensku, ktoré nosil vo svojom srdci, ale v celosvetovom meradle.

Po štúdiu a rôznych službách na území Talianska, v roku 1964, po tom, čo pápež Pavol VI. zreformoval a rozšíril jednotlivé komisie Druhého vatikánskeho koncilu, sa vrátil do Večného mesta ako tajomník známeho holandského jezuitu a teológa pátra Sebastiána Trompa a začal pracovať na sekretariáte Vieroučnej komisie, ktorá pripravovala pre koncilové zasadnutia schémy, týkajúce sa otázok viery a mravov, z ktorých potom na koncile vznikali základné koncilové dokumenty.

Po skončení Druhého vatikánskeho koncilu sa stal stálym pracovníkom Kongregácie pre náuku viery. Ako vedúci náukového oddelenia kongregácie sa zásadným spôsobom podieľal na riešení závažných teologických problémov v Cirkvi na celom svete, pričom často cestoval. Podieľal aj na vypracovaní zásadných dokumentov kongregácie k „teológii oslobodenia“. Počas tohto pôsobenia na poste vedúceho náukového oddelenia napísal aj dva filozofické spisy: Jestvuje Boh? a Vývojová teória a pôvod človeka.

Pápež Ján Pavol II. ho 6. 12. 1984 ho vymenoval za podsekretára Kongregácie pre náuku viery. Tak stal tretím najvýznamnejším človekom v tejto kľúčovej kongregácii a jedným z najbližších spolupracovníkov jej prefekta kardinála J. Ratzingera, neskoršieho pápeža Benedikta XVI.

V roku 1997 bol menovaný za sekretára Stálej pápežskej komisie pre východnú Európu a titulárneho biskupa. Zvolil si biskupské heslo bolo: „Pravda, Spravodlivosť, Láska“. Napriek náročnej práci v Rímskej Kúrii zostal Mons. Zlatňanský naďalej úzko spätý aj so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Spolupracoval najmä na redigovaní a vydávaní slovenských prekladov zásadných filozofických a teologických diel (kompedií, učebníc, prehľadových prác); pripravil na vydanie aj slovenské verzie vieroučných spisov k aktuálnym teologickým otázkam, na ktorých riešení sa podieľal v rámci kongregácie. Napísal alebo preložil a do tlače pripravil aj mnoho ľahších knižných diel určených pre širšiu slovenskú verejnosť vo vlasti aj v zahraničí a početné príspevky do slovenských exilných periodík. Zaslúžil sa o vydanie, v spolupráci s odborníkmi, o vydanie slovenskej verzie Katechizmu Katolíckej cirkvi, čím musel vytvárať aj novú cirkevnú terminológiu. Nie je to tak aj v tejto oblasti činnosť podobná naším solúnskym vierozvestcom?

Mons. Jozef Zlatňanský sa tak prejavil ako jedna z najvýraznejších teologických osobností slovenského exilu i slovenského života vôbec.

Otec biskup zostal spätý so slovenským životom v diaspóre aj ľudsky. Pri svojich početných cestách do cudziny sa vždy usiloval navštíviť tam pôsobiacich slovenských misionárov a misionárky.

V takom putovaní životom boli iste aj neľahké chvíle skúšok, spojené aj pred bezmocnosťou navštíviť svojich drahých na Slovensku, či aj o zmysle svojej činnosti, keď sledoval desaťročia úspechy postupnej ateizácie doma. Ale bol to aj čas poznania toho, že Božia moc je väčšia ako ľudská zloba, a jeho milosrdenstvo je väčšie ako naša slabosť.

My vieme, milí bratia a sestry, že kresťanstvo nie je filozofia. Nie je to len súhrn mienok, doktrín, nie je to len moralizovanie či veľké slová o veľkej činnosti. Kresťanstvo je život. To je spoločenstvo života s Bohom, a navzájom. Nakoľko sa to každému z nás podarí posúdi všemohúci Boh. Hoci odvažujeme sa, keď sa pozeráme na činnosť iných, aspoň navonok, môžeme vidieť ovocie tohto životného úsilia. A pritom môžeme aj v tomto prípade povedať, že keď skončil svoju službu otec biskup Jozef vo Večnom meste v roku 2004, prišiel tu do rodných Topoľčianok 23. júla 2006, kde ho s radosťou privítali jeho žijúci príbuzní, rehoľné sestry sv. Kríža, ktoré ho sprevádzali až do smrti, ale aj vy - mnohí dobrí ľudia. Ešte plný síl slúžil Božiemu ľudu a konal katechetické prednášky z nového Katechizmu Katolíckej cirkvi, ktoré boli vo farnosti veľmi obľúbené. Okrem toho - tichučko vo svojej pracovni - sa zaoberal revíziou prekladu Rímskeho pontifikála, revíziou prekladu Kódexu kánonického práva a veľmi dôkladne kládol dôraz na to, aby kánonická terminológia v Katechizme Katolíckej cirkvi bola rešpektovaná aj v slovenskom preklade Kódexu.

Aj pri ubúdajúcich silách jeho srdcovou záležitosťou bola denne svätá omša, ktorú slúžieval tu v nedele vo farskom kostole, potom už len v súkromnej kaplnke. Veľmi mu ležala na srdci modlitba breviára a posvätného ruženca. Nechával sa dokonca kontrolovať sestričkami, či sa už pomodlil všetky hodinky. A keď ho aj v tom utvrdili, on odpovedal: „Ja si to nepamätám. Pomodlím sa ešte raz, a to aj za tých, čo sa nemodlia.“ Veľmi často, ale anonymne, podporoval sociálne slabšie rodiny a všestranne podporoval misie v Afrike ale aj v Rusku. Mal veľkú úctu k sv. Jozefovi svojmu patrónovi, bl. sestre Zdenke, k sv. Jánovi Pavlovi II., ktorého prosil o pomoc v zdravotných ťažkostiach, ktoré s Božou vôľou znášal trpezlivo a nakoľko mohol aj s veselým duchom.

Počas aktívneho života, ale aj v časoch slabosti a choroby sa zveril do Božích rúk. „Spúšťal siete“ dôverujúc v Božiu pomoc. Veril, že Ježiš je Dobrý pastier, ktorý nás vedie aj tmavou dolinou. Jeho palicou je kríž, ktorým nás vyvádza z údolia smrti do krajiny Zmŕtvychvstania.

Aj v tejto nádeji si mohol otec biskup umiestniť nápis na pomník, kde si pripravil miesto na uloženie telesných pozostatkov: „Potom budeme navždy s Pánom...“ Preto prosme spoločne: kiež sa to v plnej miere naplní! Amen.



( TK KBS, vju; ml ) 20170216017   |   Upozorniť na chybu v správe | Prečítaná 665 x

[naspäť]





TV Lux | Rádio Lumen | FF Rádio | Rádio Mária | Rádio Vatikán | SSV | Katolícke noviny | Výveska | Do kostola


(c) TK KBS 2003 - 2017