Japonsko 6. februára (RV) Krajina vychádzajúceho slnka má nového blahoslaveného. Stal sa ním japonský mučeník zo 16. storočia Justus Takayama Ukon. Slávnostnému obradu za účasti mnohých veriacich predsedal v Osake prefekt Kongregácie pre kauzy svätých kardinál Angelo Amato.Sochári znázorňujú blahoslaveného Ukona, ktorého mnohí prezývajú „Kristovým samurajom“, ako bojovníka s japonským bojovým mečom, na ktorom je zobrazený ukrižovaný Kristus. Práve ten sa stal symbolom, ktorý vystihuje jeho život: z bojovníka s šľachtickým postavením sa pre vieru v Krista stal človek, ktorý zomiera v chudobe vyhnaný zo svojej krajiny.
Justus Takayama Ukon sa narodil v roku 1552 v Osake. Krst prijal ako dvanásťročný po tom, čo jeho otec vďaka evanjelizácii sv. Františkom Xaverským konvertoval na kresťanstvo. Na územiach, ktoré mala pod kontrolou kniežacia rodina Takayamov, až 25-tisíc z 30-tisícového ľudu prestúpilo na kresťanstvo. Viac už o novom japonskom blahoslavenom pre Vatikánsky rozhlas prezradil kardinál Amato:
„Prijal centrálne posolstvo Ježiša, ktorým bol zákon lásky. Preto bol milosrdný ku svojim poddaným, pomáhal chudobným, dával obživu samurajom, ktorí boli v núdzi. Založil bratstvo milosrdenstva. Navštevoval chorých, bol štedrý v dávaní almužny. Spolu so svojím otcom Dariom sa staral o pochovávanie tých, čo zomreli bez rodiny a osobne prenášal ich rakvu. Toto všetko vzbudzovalo obdiv a túžbu ho nasledovať“.
Prenasledovanie kresťanov v Japonsku sa začalo v roku 1587, keď japonský vodca Hidejoši nariadil vyhostiť z krajiny všetkých misionárov. Ukon spolu so svojim otcom odmietol poslúchnuť, vzdali sa všetkých šľachtických pôct a zvolili si chudobu. Keď šogun Tokugawa v roku 1614 definitívne zakázal kresťanstvo, Ukon spolu s ďalšími tristo kresťanmi utiekol do exilu na Filipíny, kde zomiera len štyridsať dní po príchode, v roku1615. Viac už kardinál Amato:
„Ukon, ktorý bol vychovaný preukazovať česť a lojalitu, bol skutočným Kristovým bojovníkom, nie pre zbrane, na ktoré bol expert, ale pre slovo a príklad. Vernosť Ježišovi Kristovi bola tak mocne zakorenená v jeho srdci, že ho utešovala v prenasledovaní, v exile, v opustenosti. Strata významného postavenia a zníženie sa k životu v chudobe a v skrytosti ho nezarmucovali, ba naopak, robili ho pokojným, dokonca radostným, pretože bol verný krstnému sľubu“.
