-

Drahí bratia a sestry, milí chlapci a dievčatá!

Viete, že každý človek chce žiť v pravde; nikto nechce, aby ho niekto klamal a podvádzal. Pravda je dôležitá pre náš každodenný život a tiež pre našu večnosť.

Večné pravdy o Bohu i človeku možno vyjadriť slovami, ale aj svedectvom. „Mučeníctvo“ je mimoriadne veľké „svedectvo“. Ten, kto svedčí mučeníctvom o nejakej pravde, „hovorí o nej“ veľmi dôrazne a hlása ju i potvrdzuje jedinečným spôsobom. Pre prvých kresťanov bolo mučeníctvo diakona Štefana znakom, že náuka a náboženstvo Ježiša Krista je pravé a božské. Veď mučeníctvo je spojené s obetovaním najcennejšej hodnoty, akú človek má – s obetou života.

Drahí bratia a sestry, tento rok si naše biskupstvo pripomína 240. výročie vzniku. Pravdaže, Kristova pravda, za ktorú položil sv. Štefan život, bola na našom území Cirkvou šírená už dávno predtým, ako samostatné biskupstvo vzniklo.

Vieme, že misionári z rôznych krajín, najmä íro-škótski, dlho šírili kresťanstvo v strednej Európe, ale vtedy ešte neexistovala na tomto území žiadna cirkevná štruktúra. Až koncom 8. stor. bolo územie strednej Európy, teda aj územie Slovenska, začlenené do právnych štruktúr Cirkvi. Pravdepodobne od roku 827 naše územie začalo podliehať Salzburgskému arcibiskupstvu. To trvalo až do roku 880, keď bolo založené Nitrianske biskupstvo, do ktorého patrila väčšina slovenského územia. Po tomto začlenení začali na naše územie organizovane prichádzať kňazi, ktorí už nielen ohlasovali vieru, ale prinášali aj stabilný cirkevno-právny poriadok.

Od roku 1000 do roku 1776 bolo naše územie súčasťou Ostrihomského arcibiskupstva. Veľký význam pre duchovnú správu mal aj vznik premonštrátskeho prepoštstva Panny Márie v Kláštore pod Znievom v 13. stor. Aj vďaka nemu boli na našom území v 13. a 14. stor. založené viaceré farnosti; bolo ich viac ako 60 a niektoré majú doteraz svoje pôvodné starobylé chrámy.

Až v roku 1776, zásluhou cisárovnej Márie Terézie (1740-1780), vzniklo samostatné Banskobystrické biskupstvo odčlenením z Ostrihomského arcibiskupstva. Jeho utvorenie schválil (spolu so Spišským a Rožňavským biskupstvom) pápež Pius VI. dňa 13. marca 1776 bulou Regalium principum.

Neskôr, v roku 1922, vznikla Trnavská apoštolská administratúra (pod správou Svätej stolice) a Banskobystrické biskupstvo sa stalo jej sufragánom (podriadeným biskupstvom). Bolo to dočasné riešenie cirkevnej správy toho územia Ostrihomskej arcidiecézy, ktoré po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 pripadlo novovzniknutému Česko-Slovensku. V roku 1977 vznikla Slovenská cirkevná provincia aj Trnavské arcibiskupstvo. V roku 1995 bola Trnavská arcidiecéza premenovaná na Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu a napokon, v roku 2008, bola táto provincia územne reorganizovaná. Naše biskupstvo, s čiastočne zmeneným územím, je aj naďalej sufragánom Bratislavskej arcidiecézy v rámci Západnej cirkevnej provincie.

My však, milí veriaci, nechceme hľadieť na 240. výročie založenia nášho biskupstva len historicko-právnym pohľadom. My si chceme pripomenúť aj význam biskupstva ako takého – čo veľmi úzko súvisí s významom a úlohou Kristovej Cirkvi.

Akú má Cirkev úlohu? Prečo bola Kristom založená?

Častokrát sa hovorí o charitatívnych a sociálnych dielach našej Cirkvi. Vidieť to aj v dnešnej dobe, keď Cirkev efektívne pomáha utečencom na Blízkom východe, v Afrike i na Ukrajine. Veriaci sú radi, že môžu biednym pomáhať finančne alebo niektorí aj svojou bezprostrednou službou, lebo veria, že v každom chudákovi sa skrýva Kristus.

Častokrát sa hovorí o cirkevných školách a zdravotníckych zariadeniach. Tie, Bohu vďaka, existujú aj na Slovensku a dlhodobo vykazujú peknú činnosť. Sú jasným prínosom pre celú spoločnosť. Dobrí veriaci dokážu vedu a vysokú odbornosť spájať s vierou, a tiež utrpenie chorých spájať s nádejou na večný život. A chceme v tom dobrom pokračovať aj naďalej.

Hoci sú tieto charitatívne, sociálne, školské i zdravotnícke zariadenia peknou vizitkou Katolíckej cirkvi, nepredstavujú jej primárnu úlohu, jej najdôležitejšiu činnosť. Cirkev totiž – ako tajomné Kristovo telo – berie na seba špecifickým a viditeľným spôsobom najmä tú úlohu, ktorú mal samotný Kristus – Posvätiteľ sveta (por. KKC 14; Jn 4, 34). Áno, prvoradou úlohou Kristovej Cirkvi vždy bolo – a navždy bude – posväcovanie sveta.

„Posvätiť sa“ znamená spojiť sa s Pánom Bohom, ktorý jediný je svätý – najsvätejší. Spojenie s Bohom vybudoval Ježiš Kristus tým, že nás vykúpil. Zo stavu hriechu nás uviedol do stavu priateľstva s Bohom.

Predobrazom posvätenia ľudstva je oslobodenie Izraelitov z egyptského otroctva. Dnešný svätec, mučeník Štefan, to veľmi pekne pripomenul svojim prenasledovateľom a sudcom, keď im pripomenul dejiny Izraela (por. Sk 7).

„Viete, že Boží ľud v Egypte vzrastal a množil sa, kým nenastúpil v Egypte iný kráľ, ktorý Jozefa nepoznal a začal trápiť našich otcov; napokon dal zabíjať ich nemluvňatá. V tom čase sa narodil Mojžiš, ktorého sa ujala faraónova dcéra a vychovala si ho ako syna. Mojžiša vyučili vo všetkej egyptskej múdrosti. Ale on úprimne zatúžil navštíviť svojich bratov, synov Izraela. Myslel si, že jeho rodní bratia pochopia, že ich Boh chce zachrániť jeho rukou. No oni to nepochopili a odbili ho slovami: Kto ťa ustanovil za knieža a sudcu nad nami?!

Ale Boh sa zjavil Mojžišovi na púšti pri vrchu Sinaj v plameni horiaceho kríka a povedal mu: Zobuj si obuv z nôh, lebo miesto, na ktorom stojíš, je zem svätá. Dobre som videl, ako trpí môj ľud v Egypte a počul som ich vzdychanie; preto som zostúpil vyslobodiť ich. A teraz poď, pošlem ťa do Egypta!

Vidíte: Toho Mojžiša, ktorého súkmeňovci odmietli, keď povedali: Kto ťa ustanovil za knieža a sudcu?!, toho Boh poslal ako vysloboditeľa. Mojžiš naozaj vyviedol Izrael do zasľúbenej zeme, on robil divy a znamenia v egyptskej krajine a na Červenom mori a potom štyridsať rokov na púšti.“

Pán Ježiš je ten pravý, novodobý Mojžiš, ktorý svojou obetou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním nás vykúpil, oslobodil nás od hriechu a umožňuje nám mať pekný láskavý vzťah s Bohom – teda: bývať v zasľúbenej zemi. Ovocie Kristovho vykúpenia sa sprítomňuje vo svätých úkonoch liturgie Cirkvi, a najmä v siedmich sviatostiach (KKC 15).

Ježišova Cirkev je tajomné Kristovo telo. Ona je nástrojom Božej spásy. Ona má aj na našom území už 240 rokov vytvorenú organizačnú štruktúru, pomocou ktorej pomáha našim ľuďom Boha spoznať a hlbšie milovať – čím sa vnútorne posväcujú; a toto je prvoradá úloha Cirkvi – u nás i po celom svete.

Sv. Ján Eudes (+1680), francúzsky kňaz a rehoľník, často povzbudzoval veriacich. Prosím ťa, človeče, uvažuj o tom, že náš Pán Ježiš Kristus je tvojou ozajstnou hlavou a ty si jedným z jeho údov. On je pre teba to, čím je hlava pre telo a jeho bunky. Všetko, čo je Ježišove, je tvoje: jeho duch, srdce, telo, duša a všetky schopnosti, ktoré máš používať, akoby boli tvoje vlastné, aby si slúžil Bohu, chválil ho, miloval a oslavoval. Ty si pre neho to, čím sú časti tela pre hlavu. Preto on veľmi túži používať všetky tvoje schopnosti, akoby boli jeho, na službu a slávu svojmu Otcovi.

A podstatné je, drahí bratia a sestry, že toto dôverné nasledovanie Krista sa nedá nikde inde žiť tak dokonale a tak užitočne, ako v Kristovej Cirkvi. Vážme si Cirkev a jej riadne štruktúry. Ony sú zriadené pre nás, pre naše dobro. Nezabúdajme, do ktorej farnosti patríme: v nej je krstiteľnica, v ktorej sme sa zrodili ako Božie deti; v nej je spovednica, v ktorej prijímame sviatostné omilostenie; v nej je kľačadlo, na ktorom si manželia prisahajú celoživotnú vernosť; v nej je oltár, na ktorom sa sprítomňuje jediná Kristova obeta a z ktorého prijímame Pánovo telo. Prosím vás, bratia a sestry, buďme spojení so svojou farnosťou a pomáhajme jej – duchovne i hmotne. Ona je totiž miestom, kde žijeme a kde sa pravidelne stretávame s Bohom i so spoločenstvom svätých!

Tohoročné 240. výročie založenia nášho Banskobystrického biskupstva nám umožnilo opäť sa zamyslieť nad významom Cirkvi – biskupstva a farnosti. Na našom území sa hovorí o Ježišovi a žije sa kresťanská viera už viac ako 1500 rokov. Neskôr (koncom 8. stor.) boli tunajšie kresťanské spoločenstvá právne definované ako farnosti a od roku 1776 sa stali súčasťou samostatnej Banskobystrickej diecézy. Oprávnene treba za toto požehnanie ďakovať Pánu Bohu a stovkám obetavých kňazov i biskupom, ktorí v našej Cirkvi stáročia príkladne slúžili. Nech im dobrotivý Pán Boh dá za túto vernú službu nebo.

Teraz, keď ďakujeme Pánu Bohu za dar pravej viery, dosvedčenej krvou mučeníka Štefana, za dar, ktorý môžeme plnohodnotne žiť v Kristovej Cirkvi, rozhodnime sa žiť lepšie a krajšie kresťansky – doma i v našich farnostiach. Nech sú naše dobré skutky svedectvom, že živý a milosrdný Ježiš Kristus žije v nás a my v ňom.

K tomu Vás zo srdca žehnám a srdečne pozdravujem.

Mons. Marián Chovanec, banskobystrický biskup

( TK KBS, mcho; ml ) 20161225001   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]