Sviatok, keď sa všetci zaodievame do ducha určitej dobroty a štedrosti. Sviatok, ktorý sa zdá byť vykreslený z rozprávky a vzdialený od historickej skutočnosti a od reálneho života. Sviatok, ktorý sa môže viacerým zdať vhodný skôr pre deti, pri tom však osloví svojou poéziou aj dospelých.

Čo sú však ozajstné Vianoce? Čo oslavujeme a čo nám ostáva do tvrdého každodenného života po krátkych sviatkoch? Aký je ozajstný, trvalý zmysel Vianoc? Čo hovorí to tajomné betlehemské Dieťa nám dnešným ľuďom?

My si na tieto sviatky pripomíname skutočnú udalosť a skutočné narodenie Dieťaťa ako nám to opisujú prastaré spisy, ktoré voláme evanjeliá. Keď si prečítame správu učeného lekára Lukáša v treťom evanjeliu, tak máme dojem, že čítame rímskeho historika Tacita. Ako sa sám priznáva, s takou istou presnosťou podáva vierohodné svedectvá o udalostiach, „ktoré sa (tam – „u nás“) stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli“; opisuje ich „po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom“, aby jeho čitateľ „poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ho zasvätili“ (Lk 1,1-4). Evanjelium nie je ľudová rozprávka, ale doložené, overené svedectvo. Aj dnes si možno zabehnúť z Jeruzalema do Betlehema, ako aj zájsť na takzvané „pole pastierov“, pozerať sa na okolité polia a pastviny, prípadne stretnúť aj pastiera s ovcami, ako sa aj mne stalo.

To všetko sú skutočnosti a takou bol aj súpis ľudu v rímskej ríši, ktorý nariadil cisár Augustus. Každý občan sa musel ísť zapísať do svojho mesta. To bola príčina, pre ktorú sa Mária s Jozefom vybrali z Nazaretu do ich mesta Betlehema, kde sa mal podľa proroctiev narodiť Ježiš, túžobne očakávaný Spasiteľ sveta. Bohu môže poslúžiť všetko, aj cisárove predpisy, aby sa naplnili jeho plány a predpovede prorokov.

Oslavujeme udalosť skutočnú, jedinečnú v ľudskej histórii. Lukáš ju opísal jednoduchými slovami kronikára: „Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci“. Evanjelista Ján zachytí veľkosť tejto chvíle, keď nám o nej podáva tajomnú správu: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“. Slovo – druhá božská osoba – sa stáva človekom, zostupuje medzi nás, vstupuje do našej ľudskej histórie. „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1 Jn 4,9). Tajomstvo Božieho vtelenia je v Božej láske k človeku. Ako povedal veľký Augustín, Boh sa znižuje k človeku, aby ho pozdvihol k Bohu.

Vianoce sú sviatky Božieho vtelenia a narodenia. Boh sa stal človekom v betlehemskom Dieťati. Trvalý význam Vianoc pretrváva aj po Sviatkoch. Ježiš Kristus sa v histórii len raz stal človekom, vtelil sa, ako si to pripomíname na Vianoce. On však žije už neprestajne, ba večne, ako vtelený Bohočlovek. Vianoce majú svoj význam pre všetky generácie cez celý rok. Betlehem so svojím posolstvom lásky je nám stále blízky. Ježiš sa narodil aj pre nás ako pre Máriu, Jozefa, pastierov, pre mudrcov, kňazov i pre všetkých jeho súčasníkov. Priniesol pre všetkých ľudí spásu a svoje dary, tak isto ako pre nich.

Vianoce nám pripomínajú svoj hlboký, trvalý význam, a to, že: Ježiš Kristus je náš Emanuel – Boh s nami; je náš Spasiteľ– Boh pre nás; je Boh a človek náš brat. Pre nás sa stal dieťaťom, človekom, zomrel a vstal zmŕtvych. Preto evanjelista Ján uzatvára: „Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého“ (1 Jn 4,11).

V tom duchu vám všetkým, drahí bratia a sestry, prajem požehnané a radostné vianočné sviatky.